Ženy sa prestali báť. V literatúre silnie ich hlas
Súčasné autorky od Japonska až po Maroko nemajú zábrany písať o svojom tele a životných dilemách.
V recenziách na knihy Eleny Ferrante sa pred niekoľkými rokmi najčastejšie opakovalo, že píše o ženách tak ako nikto pred ňou. Dokázala ich totiž vystihnúť, opísať ich najväčšie strachy. Presne pomenovala ich úzkosti, zvláštne priateľstvá, rozpadajúce sa manželstvá. Vo svojej najznámejšej knihe Neapolská sága s obrovskou intenzitou odkryla ženský svet, ktorý často napĺňajú aj pocity hanby a trápenie.
Od publikovania prvej časti neapolskej tetralógie uplynie desať rokov a za ten čas sa v literatúre objavili ďalšie autorky, ktoré píšu o veciach, na ktoré si nikto pred nimi netrúfol. V knihách rozoberajú vlastnú sexualitu, hľadanie identity, opisujú aj svoje obavy z očakávaní spoločnosti.
Ženy už nemajú strach v knihách odhaliť to, o čom sa báli medzi sebou hovoriť. Píšu o menštruácii, nechcených tehotenstvách, neverách. Odvážne otvárajú nové témy a povzbudzujú k tomu, aby sme o sebe premýšľali. A to nielen v mantineloch ženského priateľstva, ktoré vytýčila Elena Ferrante. Idú oveľa ďalej.
Neotehotnela si
Svoj hutný román Letný príbeh (Ikar, 2021) dopísala Mieko Kawakami počas pandémie. A nebyť covidu, pravdepodobne by sa do sveta rozšíril ešte rýchlejšie. Nestáva sa totiž často, že v Európe spozornieme pri japonskej literatúre. Kawakami to však zmenila.
„Tie ženy sa jednoducho nevzdávali, hoci nemali nijakú šancu, dávali do toho maximum,“ napísala v polovici románu, v ktorom hľadá odpoveď predovšetkým na otázku, čo znamená byť ženou.
V centre knihy je
