Denník N

Ľavica, Čile a Latinská Amerika

Podporovatelia novozvoleného prezidenta Čile Gabriela Borica po vyhlásení výsledkov volieb. Foto - TASR/AP
Podporovatelia novozvoleného prezidenta Čile Gabriela Borica po vyhlásení výsledkov volieb. Foto – TASR/AP

Som naozaj zvedavý, akou cestou sa Boric vyberie, lebo ak správnou, môže to byť úspešný vzor pre neoligarchickú spoločnosť univerzálnych občianskych práv.

Autor je filozof, publicista a bývalý politik

Pred pár dňami vyhral v Čile prezidentské voľby mladý ľavicový kandidát Gabriel Boric. Mýlia sa tí, ktorí si myslia, že to bude nejaký dobrodružný nováčik. Má síce len 35 rokov, ale vyrastal na študentskej politike a celonárodne sa dostal do povedomia ako líder demonštrácií proti zdražovaniu prepravného v metre. Demonštrácií, ktoré boli hlavne výrazom nespokojnosti s nadmerným rastom chudoby na jednej a bohatstva malej skupiny na druhej strane.

Treba si v tejto súvislosti povedať, že v Čile, ale aj v celej Latinskej Amerike nejde len o štatistickú stránku narastania priepasti medzi bohatstvom a chudobou. A preto vonkoncom nejde ani o boj abstraktných ideológií „ekonomickej slobody“ a „etatizmu“. A rovnako pre obyvateľstvo v jeho politickom rozhodovaní vonkoncom nejde o to, či je krajina prvá, druhá alebo piata „najbohatšia v Latinskej Amerike“. Na tomto princípe sa usiluje napríklad Ivan Mikloš hodnotiť politiku a vývoj s tým, že tam, kde je „ekonomická sloboda“, tam prichádza aj prosperita a bohatstvo.

„Ekonomickú slobodu“ priniesli do Čile – podľa Mikloša – „chicagskí chlapci“ a Pinochet. Iste, Mikloš Pinochetovu brutalitu odsúdi, aj režim, ale prostoducho sa vyhne jasnému faktu, že zaviesť tento typ „chicagských“ reforiem bolo možné práve len pod Pinochetovou diktatúrou. A že o žiadnu „ekonomickú slobodu“ nešlo: za týmto eufemizmom pre ničím neregulované podnikanie sa v celej Latinskej Amerike skrýva ničím neregulovaná vláda oligarchie. A ten – večne omieľaný – „vyrovnaný rozpočet“ nie je zasa ničím iným len eufemizmom pre rušenie všetkých sociálnych výdavkov.

Kto vládne v Latinskej Amerike

Trochu histórie, aby sme pochopili, o čo vlastne Latinskoameričania zápasia. Napoleonovo dobytie Madridu vytvorilo priestor pre osvietensko-liberálne modely ústavy (cádizská a filadelfská), ale vhodné pre Európu a USA. Pretože sociálna štruktúra Latinskej Ameriky bola odlišná: domáce obyvateľstvo s vlastnou – mayskou, aztéckou, inkskou… kultúrou. Na rozdiel od genocídy a segregácie v Novom Anglicku a potom v USA toto miestne obyvateľstvo bolo treba inkorporovať pracovne (tvrdým podriadením) a duchovne cirkevným diktátom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie