Pokiaľ ide o antivaxerov, hlasujem za „ploty“
Zdá sa, že žijeme vo „vojnovom stave“, v situácii, keď vyjednávanie o tom, či vakcinácia áno alebo nie, prebieha počas intenzívnych bojov.
Bývalý kamarát XY nikdy nebol žiaden lúmen. Iný má vysokoškolské vzdelanie, je čosi ako dátový analytik a stále kamarát. Ďalší je certifikovaný zdravotník. Všetci traja sú popierači vakcinácie, pandemických opatrení a aktívni vo verejnom priestore. Keď sa ma niekto opýta, čo sa s nimi stalo, odpovedám, že im preskočilo. Dialóg „cez ploty“ o očkovaní v tomto prípade nemá zmysel. Tadeto vlak jednoducho nejazdí. Čomu veria, považujú za pravdu.
Fico, Kotleba a podobní na Slovensku (v Česku je ich tiež dosť) sú „iba“ technológovia moci, politickí manipulátori a obchodníci. Jedni aj druhí však stoja spolu a nezmieriteľne na opačnej strane frontu než „my“, ktorí sme sa dali očkovať. Bojisko sa medzičasom plní mŕtvymi a ranenými. Naozaj mŕtvymi a naozaj ranenými, nie nejakými digitálnymi animáciami živých ľudských bytostí. Ich osobná pravda sa stáva našou skutočnosťou.
Zdá sa, že žijeme vo „vojnovom stave“, v situácii, keď vyjednávanie o tom, či vakcinácia áno alebo nie, prebieha počas intenzívnych bojov. Racionálne argumenty dostávajú na frak, fakty samy osebe nič neznamenajú. Citujem: „Teprve způsob, jakým je zarámujeme do širšího kontextu či do jakého příběhu je začleníme, jim smysl dodá.“
Príbehy lekárov a sestier na covidových oddeleniach, príbehy záchranárov, umierajúcich a vyliečených, pozostalých… máme pred sebou dnes a denne. Nezdá sa však, že na fronte je vďaka tomu väčší pokoj. Možno už ani nikdy nebude. Naučiť sa žiť s týmto pocitom je odkaz covidu-19 a jeho mutácií. Otázka prežitia je čoraz viac otázkou kvality politického rozhodovania. V stávke je otázka, či obstojí liberálna demokracia.
