Príbeh dvoch sestier ako dôkaz, že vzťahy sú pre zdravie dôležitejšie než pohyb či spánok
Najrýchlejšie nás k smrti nepriblíži zlá životospráva alebo fajčenie, ale samota. Kto chce žiť dlho a spokojne, potrebuje viac ako čokoľvek iné mať dedinu plnú svojich ľudí.
Jozefína Urbanová a Mária Chrumková sú sestry. Jozefína mala na Štedrý deň deväťdesiat, Mária je o šesť rokov mladšia. Hoci sa narodili rovnakým rodičom a mali rovnaké detstvo, ich dospelé životy by sa nemohli líšiť viac. A to, ako zostarli, ich rozdelilo úplne.
Sestry žili celý život v Kanade, kam ich otec Karol prišiel v roku 1930 za prácou z malej slovenskej dediny Valaská Belá. Jozefína mala tri roky, keď ho spolu s mamou Helenou nasledovali loďou, ktorou sa z Európy plavili tri týždne. Mária sa už narodila v Kanade.
Vyrastali na farme v kanadskej dedinke, kde ich otec získal po desiatich rokoch práce v poľnohospodárstve vlastnú pôdu a na nej postavil rodinný dom. Jožinku – ako jej rodina hovorila doma – premenovali na Josephine, Mariška bola pre kanadský svet Mary.
Kým Josy si vzala obyčajného farmára, pracovala ako zdravotná sestra a svoj voľný čas trávila na farme varením, upratovaním, staraním sa o záhradu, o manžela a ich troch synov, z ktorých ten najmladší je nepočujúci, Mary sa vydala za bohatého obchodníka a odsťahovala sa s ním do Calgary, vtedy veľkého mesta.
Nikdy nenastúpila do zamestnania a čas, keď ich deti boli v škole, trávila nakupovaním a hraním golfu. Keď manžel dostal v 48 rokoch infarkt a zomrel, ostala sama. Schválne. „Jeden muž za život
