Denník N

Ak sa žena nepostará o zvýšenie svojho platu sama, nikto to neurobí za ňu, hovorí manažérka Barbora Paulovič Deckerová

Barbora Paulovič Deckerová. Foto - archív B. P. D.
Barbora Paulovič Deckerová. Foto – archív B. P. D.

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Ako devätnásťročná študentka získala štipendium a miesto v jednom z najlepších basketbalových univerzitných klubov v USA. Na Floridu odišla napriek tomu, že v tom čase ešte ani nevedela dobre po anglicky. Barbora Paulovič Deckerová v rozhovore opisuje, ako sa v Amerike naučila novému pohľadu na prehry a neúspech, ktorý dnes využíva aj vo svojej práci.

Aktuálne pôsobí ako vysoká manažérka v technologickej spoločnosti IBM. V rozhovore hovorí nielen o stále prítomných predsudkoch voči ženám v biznise, ale aj o tom, ako si dohodnúť zvýšenie platu. „Peniaze sú v našom kultúrnom prostredí veľmi citlivá téma, ktorej sa vyhýbame, pretože o nej ‚nie je slušné hovoriť‘. Myslím si však, že to nie je správne, najmä pre ženy. Hovoriť o finančnom ohodnotení sa musíme naučiť,“ vraví v rozhovore.

Pôsobíte na vysokej manažérskej pozícii vo veľkej nadnárodnej firme. Stretávate sa pri svojej práci s predsudkami voči sebe ako žene?

Predsudky voči ženám v biznise sú stále prítomné a my ženy sme si na ne vypestovali istú citlivosť. Vnútorne vieme „oskenovať“ svoje okolie a partnera sediaceho oproti nám, a keď sú predsudky prítomné, vnímame ich.

Oproti mne sedia v drvivej väčšine muži. To, ako sa ku mne ako obchodníčke – žene správajú a ako ma hodnotia, závisí od toho, v ktorej krajine som. Keď idem rokovať napríklad do Srbska, je to iné rokovanie ako v Čechách, pretože dominancia a kultúra mužov je v spoločnostiach týchto dvoch krajín odlišná. Rovnako platí, že iné nastavenie býva vtedy, keď rokujem o veľkej štátnej zákazke, a vtedy, keď rokujem o menšej zákazke pre súkromnú firmu.

Ako s týmito predsudkami pracujete?

Akceptovala som, že všetci máme nejaké očakávania a predpoklady, nejaké domnienky. Na každé stretnutie sa vopred pripravujem tak, že si položím základné otázky: Som pre daného človeka partnerka z hľadiska postavenia, národnosti, čohokoľvek? Vopred si musím aspoň čiastočne premyslieť, či tento človek môže byť v situácii, keď nemusí byť nadšený, že má pred sebou ženu. Môže si napríklad myslieť, že nemám dostatočné kompetencie, prípadne skúsenosť.

Všetky tieto otázky a možné odpovede musím brať veľmi vecne, bez emócií, ako fakt. Následne si ich postavím do svetla svojich reálnych skúseností a schopností. V celej mojej kariére sa mi ešte nestalo, že by v momente začatia obchodných negociácií niekto spochybnil moje schopnosti, zručnosti alebo kompetentnosť. Overila som si, že sa viem kompetentne vyjadriť. Toto vedomie mi pomáha preklenúť akékoľvek potenciálne predsudky.

Aké sú teda podľa vašej skúsenosti najčastejšie predsudky voči ženám v biznise?

Povedala by som, že najväčšie sú dva. Prvým je čas. Muži sa často zamýšľajú nad tým, či žena dokáže venovať danej práci toľko času ako muž, pretože ona sa predsa musí starať o deti, rodinu, musí „udržiavať teplo rodinného kozubu“. Táto otázka paradoxne naberá na vážnosti tým viac, čím vyššie v kariérnom rebríčku žena stúpa, respektíve o čo významnejšiu pracovnú pozíciu ide.

Aj ja dostávam najčastejšie práve otázku, ako je možné, že stíham rodinu aj prácu. Najmä na Slovensku totiž pretrváva stereotyp a očakávanie – a štatistiky to len potvrdzujú –, že väčšinu vecí okolo rodiny v štandardnej slovenskej domácnosti má robiť žena. Ak teda žena ašpiruje na lepšiu pracovnú pozíciu alebo sa uchádza o prácu, automaticky príde na rad otázka: „Je schopná dať tejto práci toľko, koľko by jej dal muž?“

Existuje aj automatický predpoklad, že keď máte rodinu, musíte sa ako žena doma poradiť, či danú pozíciu zvládnete skombinovať so starostlivosťou o deti a vašimi ďalšími úlohami v rodine. U mužov nijaké „Choď sa domov najprv poradiť, či môžeš prijať túto prácu“ zvyčajnou témou diskusie nebýva.

A ten druhý predsudok voči ženám?

Tým je spochybňovanie našej schopnosti rozhodovať vecne, dostatočne tvrdo, bez emočnej zainteresovanosti či precitlivenosti. Keď som sa kedysi chcela vo firme posunúť na vyššiu pracovnú pozíciu, dvaja mužskí nadriadení

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Slovensko

Teraz najčítanejšie