Denník N

Radičová: Zase sme čiernou dierou

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Bývalá premiérka opisuje, ako vnímajú Slovensko v Berlíne a v Bruseli, kde teraz pôsobí, a vysvetľuje, prečo sa už nechce vrátiť do slovenskej politiky. Viacerým stranám však pomáha s programom.

Do konca roku je v Berlíne, kde sa zaoberá budúcnosťou Európskej únie. Je špeciálnou poradkyňou európskej komisárky pre spravodlivosť a rodovú rovnosť Věry Jourovej. Bývalá premiérka IVETA RADIČOVÁ s politikou premiéra Roberta Fica o utečencoch nesúhlasí, v Berlíne aj Bruseli však obhajuje Slovensko.

Keby ste boli premiérkou, hlasovali by ste proti dohode v utečeneckej kríze?

Príčiny migračnej vlny vidím v troch veciach. Spoločnosť sa mení nesmierne rýchlo a v dôsledku zmien usporiadania režimov veľmi veľa ľudí nemôže žiť v krajinách, v ktorých sa narodili, tak odchádzajú. Druhý dôvod je ekonomický pokrok. Stále viac vieme vyrábať s menšími nákladmi, čo vedie k nadbytočnosti niektorých ľudí v niektorých spoločnostiach. Tretí dôvod sú rastúce konflikty – vojnové, teroristické, ale aj vo vnútri spoločnosti. K tomu sa pridáva globalizácia. Jej následky nevieme predvídať a politika je slabá na ich riešenie. Žijeme vo svete, ktorý je oveľa neistejší, sme vystavení inakosti a sme z toho nervózni, plní strachu. Šikovní politici ponúkajú v rastúcej neistote bezpečnosť. Ako ju ponúknete najľahšie? Ochranou hraníc, uzavretím spoločnosti. Určite táto ponuka nájde podporu vo väčšej časti spoločnosti, ale upozorňujem na to, že tak sa zriekame veľkej časti slobôd a je to iba dočasné riešenie, ktoré problém a celospoločenské vplyvy dlhodobo nerieši.

Prečo?

V minulosti sa ukázalo, že to prináša pravý opak – oveľa väčšie riziká, totalitné režimy ako fašizmus a komunizmus, až nové vojny.

Iveta Radičová
Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo by ste teda ako premiérka robili?

Reagovala by som návrhom riešení. Išlo by o akútnu humanitárnu pomoc do každej krajiny, ktorá nápor nezvláda, a strategické riešenia, čo by chcelo otvoriť vážnu tému zmien v princípoch politiky. Máme prvú povojnovú generáciu mladých ľudí, pre ktorých neplatí klasický mobilitný rebríček, teda, že by deti na tom mali byť lepšie ako ich rodičia. Tridsaťroční ľudia zostávajú žiť v detskej izbe, lebo sa nedokážu osamostatniť. Namiesto ekonomického rastu by sme mali začať ponúkať víziu progresu základov spoločnosti, jej pokroku. Mali by sme transformovať vzdelávacie inštitúcie a prispôsobovať pracovné miesta novým technológiám.

Ako by ste hlasovali o kvótach?

Kvóty vznikli ako zúfalá reakcia na mlčanie krajín, ktorých sa problém utečencov teraz až tak nedotýka. Bolo by nevhodné robiť ramená, keď som nebola pri rokovaniach, ale zvládli sme väčšie vlny, máme na to zariadenia, expertov. Bola príležitosť na to, aby sa predišlo kritickej situácii kvót. Dobrovoľná účasť však bola minimálna. Aj keď sú kvóty nešťastným riešením, ktoré neprinesie žiaduci efekt, a sú aj ťažko realizovateľné, snažila by som sa predísť tomu, aby sa téma posunula do roviny, ktorá vytvára len konfliktnú situáciu. Nepočúva sa to ľahko, ale berme, prosím, ako fakt, že máme v Európe veľkú masovú vlnu migrantov a že väčšinu z nich nemáme zatiaľ kam vrátiť. Preto pomoc tu a teraz je základom elementárnej ľudskosti. Ak to neurobíme, likvidujeme sami seba, to podstatné v nás.

Ako situáciu zvláda Slovensko?

Ako môžeme mať radi cudzích, keď nemáme radi seba? Veď tu Slovák nenávidí Slováka. My sa slovne vraždíme. Je ťažké predpokladať, že sa otvoríme cudzím prvkom.

Nie je to skôr tak, že krajina je zjednotená, keď 70 percent ľudí je proti utečencom?

Spoločný nepriateľ. Raz je to Žid, Róm, Maďar, raz je to multikulturalista. Teraz je to migrant, neznámy človek, ktorý zasahuje do nášho sveta, ktorý je tak či tak neistý. Migrant je predsa súťaž, konkurencia, tlak na nízke mzdy, konfrontácia s iným svetom, inou kultúrou. Zároveň nepoznané znamená strach. Strach neznamená, že sme xenofóbni. Určite chceme pomôcť zúfalým ľuďom. Takže čo znamená byť proti utečencom? To, že má byť svet usporiadaný tak, aby tu utečenci neboli? To určite áno. Alebo to, že nemôžu všetci nájsť trvalý nový domov na inom kontinente? To tiež áno. Alebo to, že im nemáme poskytnúť prvú pomoc a dočasnú ochranu? To určite nie.

Vidíte na Slovensku politika, čo by sa na to nepozeral očami volieb, ktoré sú o chvíľu?

Politik sa na to pozerá očami volieb, štátnik sa na to pozerá hlbšie a viac do diaľky. Štátnikov je veľmi málo. Akú ideu ponúkame? Zatvorenie hraníc? To nie je idea ani perspektíva.

Iveta Radičová a Angela Merkelová. Foto – TASR
Iveta Radičová a Angela Merkelová. Foto – TASR

Hovorili ste, odkedy vypukla kríza, s Angelou Merkelovou?

Priamo nie, ale s jej tímom áno.

Je Merkelová štátnik?

Rozumiem jej návrhom v kontexte hanby nemeckého národa za fašizmus a stále silného pocitu viny. V kontexte poučenia sa z ponuky bezpečnosti na strach až v podobe fašizmu. Tak rozumiem aj jej výzve strednej a východnej Európe, že sme sa nepoučili. Rozumiem jej postoju aj z hľadiska pochopenia toho, že zatvorenie sa spoločnosti v súčasnom svete nie je možné. Sama niektoré svoje vyhlásenia koriguje, je pod enormným tlakom. Je to situácia, ktorá nemá jednoduché riešenie. Krátkodobé riešenie je pre voľby, no nie pre samotný problém. Merkelová nerozmýšľa o riešení pre svoje voľby.

Ako v Nemecku vnímajú Slovensko?

Nielen v Nemecku je Slovensko opäť raz vnímané ako čierna diera. Musím povedať, že sa mi to veľmi ťažko a zle počúva. A nie je to preto, že niekto očakáva, že budeme pred Európskou úniou v predklone. Dlhodobo nie sme v predklone a dokázali sme niekoľkokrát povedať svoje razantné nie. Je to preto, že to tentoraz ženieme do extrému. Ponúkame príliš málo, čo by mohlo byť reakciou na hrozbu a riešením.

Čo odpovedáte v Berlíne a Bruseli na otázky, čo robí Slovensko?

Snažím sa vysvetliť, prečo Slovensko, Česko a Maďarsko či Bulharsko majú iný postoj ako štandardné krajiny EÚ.

Takže Slovensko aj obhajujete?

Áno, aj. Ale obhajujem Slovensko, nie premiéra Fica.

Radicova_Simicek_lietadlo_res
Foto N – Vladimír Šimíček

V čom je rozdiel oproti tomu, keď ste vy boli predsedníčkou vlády a Slovensko ako posledná krajina odmietalo pristúpiť na dohodu o pomoci Grécku?

Rozdiel je v tom, že sme prinášali návrhy a vyjednávali podmienky spoločného postupu. Celý čas sme rokovali o principiálnej otázke – podmienok pre Grécko. Naše návrhy sa stali časťou politiky EÚ, či už systém sankcií, alebo pakt rastu stability. Podmienky sme vyjednávali celý rok. Mnohí boli často osamotení – Briti, Holanďania, Fíni, ale vždy sa snažili nájsť riešenie a kompromis.

Vláda sa snaží opakovať, že už teraz pomáha dobrovoľne – humanitárne transfery, pomoc pri ochrane hraníc, ponúkli sme peniaze. To je málo?

Vláda nepomáha, hľadá spôsob, ako sa toho problému zbaviť, len aby to riešil niekto iný. To v dnešnej situácii nestačí. Veď pomáha Macedónsko, má tam byť zriadený tábor pre utečencov, a nie sú ani členom EÚ. Sú pripravení, pretože ľuďom treba pomôcť, včera to oznámil ich prezident.

Európska verejnosť aj pri pomoci Grécku vnímala, že nie sme dostatočne solidárni a európski. Teraz pokračujeme. Nemáme už imidž problémovej krajiny?

Bulharský filozof Ivan Krastev zadefinoval, prečo u nás na rozdiel od krajín západného typu zatiaľ nefunguje apel na solidaritu. Naša solidarita bola postavená na nenávisti k Moskve, k režimu, ktorý nás zbavoval slobôd, na solidarite nutnej svojpomoci. To je preč. Nové piliere solidarity zatiaľ nemáme dostatočne vybudované. Keď sa pozriete, ako sme otvorení pomoci našim vlastným občanom, tak vidíte, že si štát musí solidaritu vymáhať prerozdeľovaním. Tá dobrovoľná je veľmi malá. Niektorí politológovia hovoria, že je to preto, lebo sa nám ešte nepodarilo vybudovať občiansku spoločnosť. Obávam sa, že problém je oveľa hlbší, že my, Európania, sme sa zatiaľ nedohodli, akú Európsku úniu chceme vlastne mať. Tlačíme túto dohodu pred sebou a pri každom probléme to vybuchne. Ak apelujeme na nás, že nie sme solidárni, vychádzame z toho, že EÚ funguje na princípe solidarity a smeruje to k politickej únii, čo je vízia pôvodných štátov. Ale napríklad Veľká Británia chce EÚ len v podobne spoločného trhu. A potom je tu naša predstava sociálno-ekonomického prerozdeľovacieho mechanizmu, pán prezident Kiska to nazval bankomat. Tieto tri predstavy neladia a sú v ťažkom konflikte.

Iveta Radičová
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je prezident Kiska dostatočne viditeľná postava, aby Európa videla, že Slovensko nie je len odmietanie pomoci?

Nie sme ojedinelý zjav. V Bulharsku je to rovnako. Často počúvame, že prezidenti nemajú výkonnú zodpovednosť, ale oni ju majú oveľa väčšiu z hľadiska smerovania spoločnosti. Oni majú ponúkať dlhodobú víziu a perspektívu. Vláda je optimálne na štyri roky, nie každému sa zadarí. Prezident aj preto preklenuje volebné obdobie, lebo má byť tým svetlonosičom stratégie a vízie.

Ako to Andrej Kiska zvláda?

Nekonfrontačne, čo je nesmierne dôležité.

Ako vnímate to, že reakcie Roberta Fica na Andreja Kisku sú veľmi mierne?

Pretože vyvažovanie toho, ako Slovensko pôsobí smerom do zahraničia, je pre Fica v zahraničí veľmi prospešné. Balansuje to náš postoj, ktorý premiér tlačí do extrému z dôvodu volieb. Pre naše budúce rokovania v Únii je aj pre pána Fica dôležité, že prezident hovorí to, čo hovorí. Sila štátnika je v tom, či pomenuje aj veci, s ktorými väčšina spoločnosti momentálne nesúhlasí. Dokonca si myslím, že je to jeho povinnosť. Politika nesmie len kopírovať väčšinový názor, musí ponúkať perspektívu a posúvať spoločnosť. Navyše reaktívna politika má sklon sa zdeformovať na čistý populizmus, pragmatizmus bez možnosti plánovať si budúcnosť, vidieť vo svojej existencii širší zmysel.

Poslanec Smeru Anton Martvoň po prezidentovom prejave k utečencom povedal, že národovci Štúr, Hurban a Hodža sa obracajú v hrobe, a Ľubomír Blaha, ktorý je predseda výboru pre európske záležitosti, povedal, že prezident sa postavil proti Slovensku. Ako by ste tej väčšine vysvetlili, že toto nie je protinárodný postoj?

Akí vlastne chceme byť? Kto vlastne sme? Sme slovenskí len tí, ktorí súhlasia s názorom, že všetko cudzie nám ubližuje? A čo je vlastne cudzie? Nie sme sami sebe už totálne odcudzení? Je tej nenávisti medzi nami málo? Čo je na tomto štúrovské? Nemyslím si, že by sme globálne riziká dokázali regulovať bez spolupráce s inými. Suverenita sa nestráca účasťou vo väčšom celku, naopak, môže sa posilňovať. Ale oslabuje sa, ak sa vymedzuje len voči inému, a nie na základe vlastných hodnôt, cieľov a schopnosti sociálnej súdržnosti v spoločnosti.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred niekoľkými dňami ste sa ako hosť zúčastnili konferencie strany Skok o korupcii. Myslíte si, že táto strana má šancu dostať sa do parlamentu?

Nebudem hodnotiť šance jednotlivých strán. Pokiaľ sa na mňa obracajú s otázkou alebo pozvaním reprezentanti z hodnotovo blízkych strán, tak pokiaľ mi to čas a téma dovoľujú, zúčastňujem sa.

Kto sa na vás obrátil?

Zo strany Sieť Miroslav Beblavý. Prispela som do jeho knihy a komunikovala som so stranou Sieť aj pri otázkach ich programu, ktorý sa týka rodinnej a sociálnej politiky. Pri písaní časti programu v oblasti sociálnej politiky ma oslovili aj z Mosta-Híd.

KDH a SaS?

S pánom Figeľom komunikujeme.

SaS?

S KDH komunikujem.

A OĽaNO spojené s Novou?

Rozprávali sme sa strategicky o šanciach politického subjektu, ktorý podľa môjho názoru ťažko vstúpi do súradníc politickej scény, pokiaľ neponúkne programovú alternatívu. OĽaNO sa správa ako typická opozičná strana, ale ak má ašpirácie nebyť opozičnou stranou, chce to veľmi principiálnu zmenu. Zatiaľ som ju nezaregistrovala.

Pomáhate viacerým, znamená to, že na Slovensku nie je žiadna strana, ktorá by vám bola taká blízka, že by ste chceli pomáhať iba jej jedinej?

Vstúpila som v živote iba do jednej strany – SDKÚ-DS…

Tá sa na vás neobrátila?

Áno, aj, ale po téme „Mitrík“, čo myslím ako zopakovaný postup podrazu pri voľbe predsedu NKÚ ako pri voľbe generálneho prokurátora v roku 2010, pardon, to už nejde. Pokúšam sa byť nápomocná tam, kde je o to záujem a ladí to s mojou hodnotovou orientáciou.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Sledujete náhle zbohatnutia nominantov Smeru v zdravotníctve?

Sledujem, ako sa nestala kauza vo vojenskom spravodajstve, nástenkový tender, ako idú do stratena kauzy emisie a mnohé veľké problémové korupčné kauzy, ako trestné oznámenia, ktoré boli podané, sú niekde založené alebo neviem, čo sa s nimi udialo. Sledujem, ako opäť a naďalej inštitúcie, ktoré by mali riešiť korupciu, zlyhávajú. Stále viac sa blížim k presvedčeniu, že zmena systému a zákonov vôbec nestačí, že s tým bez odhodlaných ľudí na daných miestach nepohneme. Je to v obrovskom osobnom nasadení a to nie je možné bez podpory verejnosti.

Keď ste boli premiérkou, tak vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni bol človek z Penty Marián Faktor z Dôvery, aj všetky kľúčové posty na ministerstve mali ľudia z Dôvery. Dá sa zdravotníkom čudovať, keď si myslia, že je jedno, kto vládne, že si tento rezort len pohadzujú finančné skupiny?

V Dôvere je poistených vyše milióna poistencov, aj ja. Pán Faktor bol zamestnancom pobočky Dôvery v Žiline, nebol ani v predstavenstve, ani v dozornej rade, ani akcionárom. Dostal Všeobecnú z krízového manažmentu nútenej správy. To by mali dať všetci zamestnanci Dôvery výpoveď a mali by odísť všetci jej poistenci? Keď rozhodujete o obsadzovaní miest, študujete životopisy, kto kde pracoval, ale myslím, že je potrebné zvážiť najmä jeho pozíciu, ktorá s privatizáciou nesúvisela. Len aby nám potom zostali nejakí, ktorých na tie miesta budeme vedieť obsadiť. Keď som hľadala človeka za šéfa SIS, to boli dni a hodiny. Tí, o ktorých som mala záujem, mi veľmi slušne a taktne povedali, že oni do tých štruktúr nejdú.

Mali ste informáciu, že spolumajiteľom Dôvery mohol byť aj Juraj Široký?

Rezort zdravotníctva má na starosti minister, na vláde riešite zmluvy, ktoré predkladá, alebo poruchy, ktoré v systéme vznikajú, a veľmi dobre viete, že tou poruchou, ktorú som riešila, bol hlavne štrajk lekárov a zadlženosť Všeobecnej zdravotnej poisťovne a fakultných nemocníc. Nie malá suma bola použitá na oddlženie týchto zariadení.

Boj o platy s lekármi ste napokon prehrali. Premiér Fico bude teraz čeliť štrajku zdravotných sestier. Čo by ste mu poradili?

Neviem, či to bola prehra, ale môžeme to tak definovať. Dohnali sme konflikt až do historicky prvého núdzového stavu v republike. Napriek tomu lekári nenastúpili do práce a predo mnou bolo rozhodnutie, či použijem políciu, aby ich k tomu prinútila. Vtedy som povedala nie. Dohoda napokon znela v postupnom, nie okamžitom navyšovaní platov. A platy sestier sme tiež riešili zákonom. Neteší ma, že sa to dostalo až do takejto polohy, ale trvám na tom, že nie je možné zvyšovať platy jednej skupine bez toho, aby sa tak, minimálne v tom istom rezorte, nedialo aj voči ostatným skupinám.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Budete si vedieť vybrať, koho voliť?

To je veľmi ťažká otázka.

Pôjdete voliť?

Nechajme túto otázku otvorenú.

Už sa stalo, že ste neboli voliť?

V prezidentských voľbách, keď sa volilo medzi Gašparovičom a Mečiarom.

Vedeli by ste zakrúžkovať štyroch politikov, pokojne aj z rôznych strán?

Na Slovensku je veľa slušných politikov, viac ako štyria a sú v rôznych stranách.

Aj v Smere?

Teraz si okrem tej špičky neviem veľmi vybaviť tých poslancov, skoro vôbec ich nepoznám. Keby som sa zamyslela, určite by som tam niekoho našla. Je predsa absolútna hlúposť a navyše nepravda, že slušní sú len tí „naši“ a ostatní sú všetci neslušní.

Neženie vás to vnútorne k tomu, aby ste sa znovu zaangažovali?

Nemám čo ponúknuť.

Ako to myslíte?

Už nechcem byť verejný tovar, už na to nemám odolnosť. Sme na seba tak strašne krutí a zlí, že pokiaľ môžem a dá sa, tak sa tej krutosti chcem vyhnúť. To je moja voľba a právo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie