Denník N

O starnutí

Ilustračné foto - TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Hoci na to nemám veľa racionálnych dôvodov – v podstate vôbec žiadne – predstavujem si celý diapazón radostí dôchodkového veku.

Na Nový rok mi zavolal kamarát a s jemnou iróniou sa spýtal: „Tak ako sa má dôchodca?“ Narážal na môj životný štýl, ktorý sa mu pravdepodobne nezdá dosť sexi. Nehnevám sa, práve naopak, dôchodcom som túžil byť od základnej školy. Možno to znie čudne, ale už ako trinásťročný som si doma skúšal šuchtavý spôsob chôdze, vzdychanie spôsobené bolesťou krížov pri zohýbaní, podopieranie palicou a pomalý zachrípnutý spôsob rozprávania.

Ak by ma pri tom (božechráň) niekto pozoroval, asi by si pomyslel, že si zo starých ľudí robím srandu a že by moji rodičia mali vyhľadať odbornú psychologickú pomoc. Bolo mi jasné, že hrou na strhaného dôchodcu na dievčatá (ani nikoho iného) príliš nezapôsobím, a tak som sa týmto aktivitám venoval iba v súkromí a potajomky.

Vždy, keď som pred niekým otvoril tému „radostného dôchodku“, mal som pocit úplného nepochopenia. „Zbláznil si sa? Dôchodca? … veď to je len telesné chátranie a zdravotné problémy, nízke (ak vôbec nejaké) dôchodky, pocity osamotenia, nepochopenia a depresie. A vôbec nejde o nejaký odpočinok, dôchodcovia stále nestíhajú…“

To všetko, samozrejme, chápem, ale na podstate mojej radostnej dôchodcovskej identity to veľa nemení. V mojich predstavách

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie