Denník N

Žije v Indii v paneláku s moslimami, hinduistami aj kresťanmi, problémy nepozná

MICHAELA SAMANT sa narodila v roku 1979 na Myjave, maturovala na gymnáziu. Pracovala na mestskom úrade, v roku 2002 odišla do Indie, kde žije dodnes. S indickým manželom Sunilom, vyštudovaným biológom a zoológom, ktorý pracuje ako konzultant pre chov kreviet, majú dve deti, aktuálne bývajú v meste Nellore. O živote v Indii jej na Slovensku vyšla kniha príbehov a receptov Ako chutí masala, svoje postrehy z krajiny a tamojšie recepty publikuje aj na blogu akochutimasala.blogspot.in.
MICHAELA SAMANT sa narodila v roku 1979 na Myjave, maturovala na gymnáziu. Pracovala na mestskom úrade, v roku 2002 odišla do Indie, kde žije dodnes. S indickým manželom Sunilom, vyštudovaným biológom a zoológom, ktorý pracuje ako konzultant pre chov kreviet, majú dve deti, aktuálne bývajú v meste Nellore. O živote v Indii jej na Slovensku vyšla kniha príbehov a receptov Ako chutí masala, svoje postrehy z krajiny a tamojšie recepty publikuje aj na blogu akochutimasala.blogspot.in.

Mäso a vajcia sa tu v chladničkách neskladujú, tvrdí Michaela Samant.

S manželom Sunilom ste sa zoznámili cez internet. Zrejme ste nepredpokladali, že nakoniec ostanete žiť v Indii.

Určite som to neplánovala. Pracovala som na mestskom úrade, a keďže sestra vlastnila internetovú kaviareň, poobede som jej chodila pomáhať. Cez web som tam z dôvodu zdokonalenia sa v angličtine začala komunikovať s rôznymi ľuďmi zo sveta. Chcela som ísť totiž ako aupairka pracovať do zahraničia.

Medzi najkomunikatívnejšími boli asi Indovia. Sunil sa mi prihovoril, dobre sa nám spolu rozprávalo, a tak sme sa nakoniec stretli.

Už o pol roka ste za ním leteli do Indie. Nemal nápadník prísť najskôr za vami?

Bola som naňho veľmi zvedavá. (smiech) On by aj priletel, ale neumožňuje mu to jeho práca. Sedem dní v týždni pracuje ako konzultant pre chov kreviet a má problémy uvoľniť sa aj cez prázdniny na dovolenku.

Na Slovensku bol za trinásť rokov, čo sme spolu, iba raz, a aj to musel dať v práci výpoveď a potom si nájsť inú liaheň, inak ho nechceli pustiť.

Nemali ste strach? Jedna vec je komunikácia cez internet, iná osobné stretnutie v krajine s úplne inou kultúrou.

V roku 2002 bola vo svete úplne iná situácia, na veľké obavy nebol dôvod. Neriešila som inú kultúru, jednoducho som odcestovala s tým, že uvidím.

Trochu som sa bála len toho, že Sunil bol predsa len cudzí človek, nepoznala som tam nikoho iného. Je to rozhodne ťažšie, ako keď cestujete na druhý koniec sveta za niekým známym.

Preto s vami prvýkrát cestoval aj otec?

Áno, ale to mi poradil práve Sunil. Sám navrhol, aby som z bezpečnostných dôvodov necestovala sama a vzala buď otca, alebo sestru. Robil všetko pre to, aby som sa cítila čo najbezpečnejšie. Otca som si nakoniec vzala preto, lebo má výborný inštinkt na ľudí.

Najväčším šokom bolo aj tak niečo iné – množstvo ľudí všade naokolo, keď sme vyšli z letiska. Na to človek doma fakt nie je zvyknutý.

Michaela Samant s dcérami. Foto - archív Michaely Samant
Michaela Samant s dcérami. Foto – archív Michaely Samant

Z akej rodiny pochádza manžel?

Z modernej. Sú to síce hinduisti, ale žiadni náboženskí fanatici. Nik ma dodnes nenúti modliť sa, chodievať do chrámu ani sláviť tamojšie sviatky, môžem žiť podľa seba.

Rodina je v Indii najdôležitejšia, v porovnaní so Slovenskom tam panuje obrovská súdržnosť. Ani neviem, že by v tej krajine boli nejaké domovy dôchodcov, kam by sa „odkladali“ starší ľudia.

To je aj dôvod, pre ktorý Indovia majú tak veľa detí – vedia, že časom začnú zarábať a postarajú sa o starších, ktorí už nevládzu. Zabezpečiť svojich rodičov na dôchodku je nepísaná povinnosť, lebo v Indii neexistuje dôchodok, ktorý by penzisti dostávali od štátu.

Nárok na isté dávky majú len štátni úradníci, všetci ostatní si musia našetriť alebo sa o nich musia starať príbuzní. Nie je to však problém, všetky rodiny v mojom okolí držia spolu, považujú to za prirodzené.

Prispieva štát nezamestnaným či matkám na materskej dovolenke?

Nie, o manželky s deťmi sa musia postarať manželia a o nezamestnaných zase len rodina. Práve preto je taká žiadaná práca pre vládu alebo štátne úrady – miesta sú obvykle doživotné a je o nich finančne postarané aj v starobe.

Keď ste tam prišli prvýkrát, šokovala vás špina na uliciach a popri cestách. Za prvých deväť rokov ste dokonca nevideli ani jeden smetný kôš. Nemení sa to?

Smetné koše už obvykle sú, ale sú také zahádzané odpadom, že ich nie je vidieť. Ide o chybu systému, teda vlády, ktorá vôbec nerieši problémy s odpadkami. Mám pocit, že sa nikde nespracúvajú ani nerecyklujú, chýbajú aj klasické spaľovne.

Za naším mestom je obrovská plocha, kam sa odpad vyváža. Je to veľmi zlé, práši sa z toho, cítiť aj zápach. Nič sa s tým však nerobí, odpad sa vŕši na kopy a hotovo.

A keďže v Indii málokde funguje klasický systém odvozu a likvidácie odpadu, ľudia to riešia jednoducho – hodia smeti za plot a viac sa o ne nestarajú.

Čiže ľudia pred domami a bytovkami nemajú kontajnery na smeti, ktoré by v pravidelných intervaloch odvážali smetiarske autá?

Funguje to inak. V našej bytovke je trebárs zamestnaný pracovník bezpečnostnej služby, ktorý každé ráno pozbiera všetky odpadky a potom ich páli za činžiakom. Vrátane plastov.

V Bombaji som však viackrát videla, že odpadky pred bytovkami ráno pozbiera upratovač, nahádže ich do nádob a tie sa odvezú na smetisko, kde sa hromadia bez toho, aby sa nimi niekto zaoberal, respektíve ak ich aj spracúvajú, nestačí to.

Viac ľudí (v Indii žije 1,252 miliardy obyvateľov, pozn. autora) automaticky vyprodukuje viac odpadu, preto by tomu mali venovať oveľa väčšiu pozornosť. Systém likvidácie odpadu tu teda rozhodne nie je doriešený, čo je vlastne základnou príčinou obrovskej špiny na uliciach a popri cestách.

Platí, že belocha v Indii vnímajú ako príslušníka najvyššej kasty, alebo je to mýtus?

Belochov vďaka anglickej koloniálnej nadvláde Indovia stále vnímajú ako niečo viac. Vyplýva to z toho, že Angličania boli bohatí ľudia, ktorí k nim priniesli viac peňazí. Nie je to vec kastovania, ale toho, že cudzinec je takmer všade vnímaný ako vzdelaný vlastník peňazí, teda niekto hodnotnejší.

Michaela Samant s rodinou. Foto - archív Michaely Samant
Michaela Samant s rodinou. Foto – archív Michaely Samant

Na začiatku ste žili v meste Nellore, neskôr pri dedinke Ponnapudi, potom v meste Bapatla, v Pondicherry, dnes ste opäť v Nellore. Je v dedinách postoj k cudzincom konzervatívnejší?

Viac ako dediny od miest sa v pohľade na cudzincov líšia jednotlivé štáty Indie. Juh je konzervatívnejší, jednoduchší, cítiť to aj na oblečení a v prejavoch náboženstva. Na druhej strane taký je aj Rajasthan na severe, takže sa to nedá zovšeobecňovať.

Výhodou tamojších ľudí je, že keď žijú v chudobe a ani netušia, čo všetko by v skutočnosti mohli mať, za ničím sa neženú. V tomto smere sú asi šťastnejší.

Žijú zo dňa na deň a nestresujú sa tým, že chcú mať lepšie auto alebo väčší dom ako sused. Ich najväčšou starosťou je, aby mali dobrú úrodu ryže a neprišli o ňu pre obrovské dažde alebo pre obrovské sucho.

V Indii sú obrovské kontrasty medzi chudobnými a bohatými, množstvo ľudí žije v slumoch. Vy patríte k strednej vrstve.

Keďže sa často sťahujeme, máme prenajatý normálny štvorizbový byt v päťposchodovom činžiaku. Mnohí domáci však majú vlastné domčeky. Obvykle sa stavajú dvojpodlažné, aby domáci mohli jedno poschodie prenajať a mať z neho príjem.

Koľko platíte za byt?

Mesačne 13-tisíc rupií. Keby sme si však chceli prenajať rovnaký byt v Bombaji alebo Dillí, bolo by to oveľa viac. V Bapatle, čo je menšie mesto, sme si prenajímali malý dvojpodlažný domček a platili sme len šesťtisíc rupií.

Sú ceny v obchodoch nižšie ako na Slovensku?

Nemám už taký prehľad o cenách na Slovensku, zelenina je však určite lacnejšia v Indii. Väčšina ľudí tu nenakupuje v obchodoch, ale na trhoch, ktoré sú prakticky všade. Celkovo sú ceny potravín pohodové okrem dovozových ako kivi, slivky, jablká, cuketa, brokolica a podobne.

Na trhoch sa však treba zjednávať, lebo prvá ponuka býva aj trojnásobne predražená, najmä ak ste biely, stalo sa to aj mne. Vtedy stačí opakovane argumentovať, že ovocie a zelenina nie sú dosť pekné, a predavači automaticky spúšťajú cenu.

Dnes už chodím k svojim overeným predajcom a vyjednávať nemusím. Poznáme sa, ceny máme dávno dohodnuté, dokonca mi tie lepšie kusy odkladajú. Ak tam niečo nemajú, zájdem aj do obchodov, tam je však všetko drahšie, lebo sa zásobujú práve tovarmi z trhu.

Nejde však o klasické hyper- a supermarkety ako na Slovensku, v Nellore máme potraviny hádam ešte menšie ako trebárs Billa na Myjave.

Doma sa boríte s častými výpadkami elektriny. Čím sú spôsobené?

Často sú na vine dažde a búrky s bleskami, ale aj nekvalitné vedenia, ktoré sa neustále opravujú, prípadne sa elektrina z dôvodu počasia vypne preventívne.

Asi to bude aj preťažením, lebo veľa ľudí, najmä na dedinách, odoberá elektrinu načierno. Neraz počuť aj o zhorených transformátoroch, takže človek si musí zvyknúť, je to tu taký národný šport.

Stáva sa, že elektrina nevypadne aj mesiac, inokedy každý deň aj na šesť hodín, včera napríklad nešla tri a pol hodiny. Je to rôzne a nedá sa to predvídať.

Bohatší majú doma generátory, ktoré im v takých prípadoch pomôžu. My máme generátor pre celú bytovku, ktorá poháňa aspoň svetlo v dvoch izbách a stropné ventilátory.

Čo firmy?

Pre tie firmy, ktoré elektrinu potrebujú pri výrobe, je to veľmi tvrdé. Chod generátora je drahý, a ak ho nemajú, zastaví sa celá výroba. Platí to najmä pre malých podnikateľov. Ľudia sú tu však na to zvyknutí, hoci ja idem do vývrtky už aj z toho, že mi vypadne elektrina uprostred pečenia chleba.

Nespôsobujú výpadky elektriny problémy s chladením potravín?

V priemere tu počas roka mávame 35 stupňov a v máji aj 50. Toto leto bolo veľmi tvrdé, ale september už bol upršaný. Keď však ľudí nezabíjajú horúčavy, zabíjajú ich blesky.

Mäso v domácnostiach sa však do chladničiek nedáva, ľudia si ho kúpia len toľko, koľko spotrebujú. Nikomu nenapadne ho mraziť, každý používa čerstvé. Niektorí ho tiež jedia menej, napríklad švagriná si ho dáva iba vo štvrtok a v nedeľu.

A kým vajcia na Slovensku všetci skladujú v chladničke, v Indii hádam nikto. V obchodoch sú normálne vyložené na pultoch bez ohľadu na horúčavy a nikdy som nepočula, že by sa niekomu čosi stalo.

Jedlo sa varí denne čerstvé. Indovia neuznávajú varenie na tri dni s tým, že sa uloží do chladničky. Pre nich je jedlo už na druhý deň špinavé.

Michaela Samant. Foto - archív Michaely Samant
Michaela Samant. Foto – archív Michaely Samant

V Indii žijú ľudia rôznych náboženstiev. Sú medzi nimi problémy?

V mojom okolí som nič zlé nezaznamenala. V našom paneláku je väčšina rodín moslimských, žijú tu však aj hinduisti a na prízemí kresťania. Všetci spolu normálne komunikujeme, zdravíme sa, usmievame sa na seba.

My sami máme byt prenajatý od moslima, čiže na vchodových dverách máme arabský nápis, v interiéri hinduistických bôžikov s obrázkami a na Vianoce zase náš klasický stromček.

Obe naše deti chodia do školy, kde sa slávia všetky náboženské sviatky bez ohľadu na vierovyznanie – koniec ramadánu, Vianoce aj narodenie Krišnu. Deti tam teda celkom prirodzene a automaticky vedú k rešpektovaniu iných náboženstiev. Nenávisť medzi nimi totiž môže vznikať len z neznalosti.

Ako potom vnímate obavy Európy z utečencov a jej prípadnej islamizácie?

Na jednej strane tomu strachu rozumiem, lebo médiá obvykle o moslimoch nepíšu inak ako v súvislosti s teroristickými útokmi, ktoré páchajú radikáli. Nechápem však agresívne a nenávistné komentáre, ktoré vypovedajú len o človeku, čo ich zo seba vypustil. Bežní moslimovia sú normálni ľudia, s ktorými som nikdy nemala žiadny problém.

V potravinách som sa pravidelne stretávala s moslimkou, ktorá bola celá zahalená a vidieť jej boli len oči. Spoznávala som ju podľa šľapiek. Začala ma zdraviť, nemala žiadny problém s tým, že nie som zahalená. V tomto smere som nezažila nič zvláštne.

Keď som raz bola na sonografe a jedna mladá moslimka sa tam po vyšetrení obliekala, všimla si, že na ňu zvedavo pozerám. Len sa usmiala a ukázala mi, že pod čiernym habitom má normálne pekné oblečenie sárí. Aj tunajšie ženy sa teda parádia, hoci len pre seba, a nie pre ľudí na ulici.

V mnohých indických rodinách dohovárajú sobáše svojich detí rodičia. Ako je to s emancipáciou žien? Študujú a pracujú?

V chudobnejších rodinách to funguje tak, že rodičia sa snažia svoje dcéry dobre vydať, lebo nemajú peniaze na ich štúdium. V dedinkách sa dokonca zväčša vydávajú v rámci rodín, aby peniaze tiež ostali v rodine.

Tí, čo si štúdium detí môžu dovoliť, ich zase v školách podporujú, takže sa vzdelávajú aj mnohé dievčatá a ženy. Sú tu dokonca školy, ktoré im umožňujú študovať do istého veku zdarma.

Platí však, že väčšina žien na dedinách sa vydá, stará sa o deti, domácnosť a neskôr pracuje na poli. Ak si pozriete fotografie z Indie, na ryžových a arašidových políčkach sú vidieť len ženy. Mnohé sú aj na stavbách, kde nosia hlinu, prípadne chodia ako pomocnice upratovať do bohatších domácností vo väčších mestách.

Nepáči sa vám indická byrokracia. Je oveľa horšia ako na Slovensku?

Nepochybne, a aj som si s ňou dosť užila. Keď si chcete vybaviť bezvízový vstup pre seba aj deti, je to šialený proces. Prídete tam, povedia, aké doklady potrebujete, prinesiete ich, ale začnú im chýbať iné. Úradníci jednoducho čakajú, kedy im strčíte niečo do vrecka.

Keď sme žiadali o pas pre mladšiu dcéru, mal byť vybavený za tri mesiace, ale trvalo to deväť mesiacov, takže mi prepadli letenky na Slovensko. Nadávame na byrokraciu doma, ale musím povedať, že v tomto smere je naša krajina oveľa ďalej.

V Indii sa úradníci nikdy nikam neponáhľajú a je im jedno, že na vybavenie dokladov ste museli priletieť z diaľky, lebo autom tú trasu normálne neprekonáte. Len do Bombaja trvá let z nášho mesta dve hodiny.

Ako dnes v Indii vnímajú Gándhího?

Rozporuplne, skeptickejšie ho vníma aj môj manžel. Pre časť Indov je to hrdina, ktorý sa pravidelne oslavuje, iní ho kritizujú za chybné kroky. Detaily však nepoznám, preto sa k téme nechcem bližšie vyjadrovať.

Michaela Samant. Foto - archív Michaely Samant
Michaela Samant. Foto – archív Michaely Samant

Obe deti sa vám narodili v Indii. Aké je tam zdravotníctvo?

V oboch prípadoch som rodila v materských centrách, kde bola prítomná lekárka. Prvý pôrod bol, ako ja hovorím,  v špajze, pretože tam nebolo nič, iba rovná doska na ležanie a nástroje položené na jednom stole a malom okne. Prebehlo to však v pohode, nemala som žiadne komplikácie. Druhý pôrod už bol v trochu modernejších podmienkach.

Iné to bolo najmä v tom, že tam nie je zvykom, aby vám personál dieťa vzal a okúpal. Očakáva sa, že príde rodina a tá sa o všetko postará. Ak chcete, aby to urobili sestričky, musíte zaplatiť. Nesťažujem sa však, hoci k starostlivosti na Slovensku to má ďaleko.

Za návštevy u lekára sa vždy platí?

Áno. Ak idem s chorými deťmi k lekárovi, prehliadka stojí 200 rupií a zvlášť sa platia aj všetky predpísané lieky, röntgen či odber krvi. Za röntgen u zubára som platila 500 rupií.

Nefunguje tam poistný systém?

V podobe, ktorú poznám zo Slovenska, nie. Pre prípad, že by sme ochoreli na nejakú vážnu chorobu, si platíme poistenie v klasickej životnej poisťovni. Bežné návštevy lekára však poisťovne neuhrádzajú.

Život je tam teda o dosť ťažší ako u nás, nie?

Áno, hoci neraz čítam komentáre turistov, ktorí sem prídu na dva týždne, prespia v pár chatrčkách a tvrdia, že sa máme ako v raji, lebo všetko je lacné. Na normálny život je to náročnejšie, lebo čokoľvek potrebujete vybaviť, všetko musíte zaplatiť. Drahé sú školy, lekári, nájomné, mimoriadne drahá je elektrina.

Je voda z vodovodu pitná?

Nie, ale ja používam filter a dá sa piť. Pitná voda sa však zväčša kupuje v potravinách.

Čo kanalizácia?

Konkrétne u nás je, ale príliš nefunguje, lebo z rúr cítiť zápach. Práve nedávno som v Denníku N čítala kritiku, že Arabi kdesi vyhadzovali toaletný papier mimo WC, teda nie priamo do misy.

Niekomu vôbec nedošlo, že toaletný papier sa v Ázii obvykle nepoužíva práve pre úzke rúry na kanalizácii, jednoducho by sa upchali. Na WC tu fungujú sprchy, takže ľudia sa rovno umývajú. Tunajší ľudia to dokonca považujú za oveľa hygienickejšie. Ja som napríklad toaletný papier nekúpila už viac ako desať rokov.

Keď manžel prišiel na Slovensko, nepozdávali sa mu dve veci – používanie toaletného papiera a naše autobusy. Ľuďom v nich vraj strašne smrdia nohy. (smiech)

Na blogu publikujete nielen postrehy o krajine, ale aj tradičné indické recepty. Tamojšia kuchyňa vám však na začiatku príliš nesadla.

Chvíľu trvalo, kým som si zvykla, ale dnes sa mi páči. Na začiatku sme chodili najmä do reštaurácií a takmer v každom jedle plával na vrchu olej, takže mi to nechutilo. Indovia totiž používajú obrovské množstvo korenia a olej zintenzívňuje jeho chuť a uvoľňuje arómy.

Problémy bývajú aj s hygienou. Zažila som podnik, kde okolo nás prebehol šváb, alebo mali takú špinavú kuchyňu, až hrôza. Odvtedy som však spoznala aj mnoho normálnych reštaurácií, takže netreba zovšeobecňovať.

Aký olej používajú Indovia?

V reštauráciách najmä slnečnicový, lebo je lacnejší, rodina môjho manžela zase arašidový. Mne príliš nechutí, lebo všetky jedlá po ňom chutia na jedno kopyto. Ja osobne preferujem prepustené maslo, takzvané ghí.

Čo sa jedáva počas dňa?

Na raňajky sa podávajú rôzne plnené a nasucho opečené placky, niektoré sa pri príprave potierajú olejom alebo ghí. K nim sa dáva rôzne čatní, napríklad kokosové alebo arašidové.

Na desiatu sa opäť jedia suché placky, keksy a ovocie, na obed ryža s rôznymi omáčkami, napríklad strukovinovými a zeleninovými prílohami, k tomu placky zvané čapati.

Mäso kupujem len dvakrát mesačne, lebo v teplách sa ťažšie trávi a skladuje, aj to len kuracie, prípadne ryby a krevety. Na olovrant pečiem normálny slovenský domáci chlieb a dávame si ho s paradajkou a paprikou.

Indovia si zase zvykli na britský popoludňajší čaj s mliekom, do ktorého si namáčajú buď malé sladké chleby, akoby sucháre, alebo neplnené lístkové pečivo. Na večeru sa zväčša dojedá to, čo ostalo z obeda.

Chutia vašej indickej rodine slovenské jedlá?

Na Vianoce robievam klasický majonézový šalát, ale manžel ho neje, pretože nekonzumuje vajcia. Deťom však chutí. Skúšala som tu aj kvasiť kapustu, ale podarila sa mi len dvakrát, tak som s tým prestala a radšej pripravujem klasiku typu „vepřo, knedlo, zelo“, len miesto bravčoviny použijem kuracie mäso.

Vyprážaný syr som tu ešte nerobila, lebo tunajšie syry sú dosť zvláštne, drahé a na môj vkus chutia umelo. Mám však rada jedlá so syrom paneer, ktorý sa dá buď kúpiť hotový, alebo jednoducho doma vyrobiť z kravského či byvolieho mlieka a citrónovej šťavy.

Dajú sa v slovenských pomeroch pripraviť pravé indické jedlá?

Je to asi komplikované, lebo niektoré suroviny zoženiete len s ťažkosťami. Iné však môžete nahradiť lokálnymi. Príkladom je múka maida, ktorú môžete zameniť za hladkú múku 00, toor dal nahradíte žltým lúpaným hrachom, miesto bieleho indického jogurtu dahi môžete použiť normálny biely jogurt s minimálne 3,1 percenta tuku.

Ak vám chýba cesnakovo – zázvorová pasta, jednoducho ju nahraďte strúhaným čerstvým zázvorom a cesnakom. Žiaľ, lístky karí alebo senovka grécka sa asi úplne nahradiť nedajú.

Horšie je to aj s mletým koriandrom, lebo ten, čo sa predáva na Slovensku, mi pripadá s niečím zmiešaný, aspoň ja v ňom cítim aj obyčajnú rascu. Preto odporúčam kúpiť si celé semienka koriandra a rozomlieť ich, prípadne podrviť v mažiariku. Slovenský mletý koriander sa od indického dosť líši aj chuťou.

Michaela Samant. Foto - archív Michaely Samant
Michaela Samant. Foto – archív Michaely Samant

Kam chodia Indovia dovolenkovať?

Do kopcov, kde býva chladnejšie. Je tam množstvo oddychových rezortov, napríklad my sme boli asi dve hodiny cesty od Bombaja v hore Matheran. Po istý bod môžete ísť autom a potom už len peši, ťahanou rikšou alebo na koňoch. Výnimku nemá ani zásobovanie hotelov.

Chýba vám niečo z domova?

Okrem rodiny najmä príroda, klasické prechádzky do nej, prípadne zbieranie húb. V Indii huby na jedenie asi nik nezbiera, dokonca tam, kde žijeme, nie sú ani lesy. Na západnom pobreží, kde vyrastal manžel, sú síce nádherné palmové lesy, ale aj tak je to iné ako naše klasické ihličnaté. Chýba mi ich vôňa.

Cestujete domov často?

Možno raz za tri roky, raz sme prišli až po piatich rokoch, ale máme spojenie cez internet, takže je to v pohode. S manželom som bola doma celý mesiac v roku 2011, ale musela som mu variť indické jedlá, inak by sa na Slovensku nenajedol. Nezvládol by to, chutili mu len pagáče, cesnakové pečivo a podobne.

Čo sa mu nepáčilo?

Tým, že indická strava je voňavá a korenistá, nadobudol pocit, že naše mäso je bez farby a všetky jedlá sú bez chuti. (smiech)

Vaša mama ako jeho svokra musela byť „nadšená“. Na privítanie mu pripravila sekanú.

No, bola z toho trochu v strese, ale zvládli sme to, nakoniec som mu varila ja. Tá sekaná bola navyše s vajíčkom, ktoré Sunil nezje. Aj mamina sa však snažila a nakoniec ju pochválil, že varí výborne.

Ako vyzerá váš bežný deň v Indii?

Staršia dcéra má dvanásť a mladšia sedem rokov. Vstávam preto ráno o siedmej, nachystám deťom raňajky, zobudím ich o pol ôsmej, umyjú sa, najedia a idú do školy. Tá im začína o deviatej, končí o štvrtej poobede.

Medzitým im navarím obed, pretože škola stravu neposkytuje, a odnesiem im ho. Dvakrát týždenne chodím nakúpiť potraviny a zvyšok času venujem upratovaniu, príprave večere a učeniu sa s deťmi.

Musíte za školu pre deti platiť?

Áno, v tomto si vždy hovorím, že zlaté Slovensko. Chodia do súkromnej školy, lebo tá im poskytuje lepšie vzdelanie ako štátna, takže platíme 60-tisíc rupií za deväť mesiacov. Platí sa po 20-tisíc v štvrťročných intervaloch.

Kedy majú tamojšie deti prázdniny?

V časoch najväčších horúčav, teda od polovice apríla do polovice júna. Musia ich mať, inak by v tých klimatických podmienkach učenie zrejme nezvládli.

Čo vašich známych najviac zaujíma, keď prídete domov na Myjavu?

Stále sa ma všetci pýtajú, či musím v rodine poslúchať a chodiť zahalená, lebo počuli, že v Indii je žena podriadená mužovi, že tam vydávajú už malé dievčatá a ženy všeobecne tam trpia.

Tá krajina je však šialene veľká a v rôznych oblastiach panujú rôzne pomery. Za seba môžem zopakovať iba to, čo som už povedala v úvode – rodina môjho manžela je moderná a hoci vyznáva hinduizmus a drží svoje tradície, mňa do ničoho nenúti. Nikdy som žiadny tlak neriešila. Obliekam sa normálne, von bežne nosím elastické rifle a tričko.

Áno, funguje tam patriarchát, ale zo svojho pozorovania mám pocit, že hlavou rodiny je vždy mama. Čo povie tá, to platí. Ak ona vysloví, že syn si cudzinku nevezme, syn ju poslúchne a podriadi sa tomu, že rodina mu nájde indickú manželku. Poznám aj také prípady.

Ako vás prijala svokra?

Zaujímalo ju, či nie som nejaká chorá, keď som taká biela. (smiech) Rodičia manželovi otvorene povedali – keď si ju chceš vziať, tak si ju vezmi, ak však prídu problémy, napríklad pre náboženstvo, farbu pleti či odlišnú kultúru, budeš povinný tomu čeliť. Sme však spolu šťastní a nemenila by som.

Svoju indickú rodinu mám rada. Veľmi nám pomáha, najmä keď musíme pobehať úrady. Mám tam tiež odrastených synovcov aj jednu neter, a sú to fakt skvelé decká.

Odskúšané recepty z indickej kuchyne od Michaely Samant nájdete na jej blogu akochutimasala.blogspot.in alebo na facebookovej stránke Recepty z Indie

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie