Denník N

Bieloruský denník: krajinu opustili desaťtisíce či státisíce Bielorusov. Ako sa im žije?

Bieloruský protest v Berlíne. Foto - TASR/AP
Bieloruský protest v Berlíne. Foto – TASR/AP

Čo rozprávajú Bielorusi, ktorí sa stali politickými migrantmi.

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

V minulosti sa bieloruská diaspóra takmer nikde vo svete neprejavovala. Mohlo sa zdať, že v zahraničí žije veľmi málo Bielorusov. Ich prítomnosť nebolo cítiť.

Okrem toho, častým stereotypom bolo, že Bielorusi sú v cudzích krajinách nepovšimnuteľní. Rýchlo asimilujú a pripodobňujú sa miestnym obyvateľom kdekoľvek na svete.

Po voľbách v roku 2020 však Bielorusko opustili desiatky (a podľa niektorých odhadov až stovky) tisícov Bielorusov tzv. „novej vlny emigrácie“. Nie všetci sa cítia ako diaspóra, nie všetci si ešte našli svoje nové miesto pre život. V tejto časti môjho bieloruského denníka sú myšlienky niekoľkých presťahovavších sa Bielorusov.

Myslím si, že ich úvahy pomôžu nám získať celkovú predstavu o tom, čo pre nich predstavuje život mimo Bieloruska.

Inna (meno je zmenené), 52 rokov, pracuje v taxislužbe

Moja dcéra už dlhšie žije v Nemecku, so synom sme sa po auguste 2020 presťahovali do Poľska. Syn najprv nechcel, najmä v nádejnom čase pochodov. Mysleli sme si, že sa všetko rýchlo zmení. A prečo by sme mali niekam odísť, keď sa krajina rozvíja?

Ale zmeny sa naťahujú, Lukašenko je stále tam, kde je. Už v zime roku 2020 som začala mať silný strach o syna, ktorý bol aktivistom v rôznych iniciatívach a chodil na pokojné pochody. Sme tu už rok. Pracujem v taxislužbe, môj syn v IT spoločnosti. Niekedy chodím na návštevu k dcére do Nemecka.

Pokiaľ bude Lukašenko pri moci, Bielorusko nemá žiadnu budúcnosť a nikto tam nemá budúcnosť. Ak ste čo i len trochu aktívni, v krajine ste teraz v nebezpečí.

Vo Varšave sa cítime dobre. Naša životná úroveň sa určite zvýšila. Je to cítiť aj v maličkostiach: pri výbere potravín v obchode, v doprave, na cestách. Chcela by som, aby Bielorusko raz dosiahlo podobnú úroveň.

Kirill (meno zmenené), 45 rokov, podnikateľ

Bielorusko som musel opustiť hneď po voľbách. Keďže ma chceli pozvať do Koordinačnej rady, proti mne začali rýchlo fabrikovať trestné stíhanie. Nechápal som, prečo je o mňa taký záujem. Rozhodne som nebol najaktívnejšou politickou osobnosťou. Predsa len, som človek zo sveta biznisu.

Už viac ako rok žijem v rôznych krajinách EÚ a dohadujem sa o spustení rôznych komerčných projektov.  V jednej z krajín sme už niečo spustili s novými partnermi a plánujeme sa rozšíriť na celú Európu. V EÚ je to veľmi pohodlné: môžete niečo vyrábať v jednej krajine a predávať to v celej EÚ.

Čo ma prekvapilo hneď po odchode z Bieloruska, bol pocit bezpečia. Zo začiatku som sa každý deň jednoducho usmieval tomu, že po mňa neprídu známe bieloruské „minibusy“ (minibusy riadené príslušníkmi silových štruktúr), že sa mi nikto nepokúša rozbiť hlavu a zavrieť ma do väzenia za môj občiansky postoj.

Pravdupovediac, neviem, kedy sa budem môcť vrátiť do Bieloruska, hoci by som chcel. V rámci svojich možností pomáham ľuďom, ktorí rovnako ako ja museli opustiť svoju rodnú krajinu. Som tu už viac ako rok a pomáham tým, ktorí sú tu noví, s informáciami, financiami na čas adaptácie, hľadaním práce, vysvetlením bežných záležitostí.  Bielorus Bielorusovi.

Jurij (meno je zmenené), 33 rokov, novinár

Už rok sa túlam po rôznych krajinách okolo Bieloruska, po tomto „zlatom kruhu“ Minska: Vilnius, Varšava, Kyjev, Tbilisi a stále nemôžem nájsť miesto, kde by som mohol zostať. Chcel by som sa zastaviť v Minsku, ale zatiaľ to je nebezpečné pre novinárov aj pre mnohých ďalších.

Nechcem sa zastaviť na Okrestine, ale na svojom gauči, vieš.

Neodchádzal som až do poslednej chvíle: kým nezačali brať všetkých, ktorí ešte nestihli odísť. Po novom zatknutí som si uvedomil, že ďalšie meno, ktoré sa objaví na zozname, môže byť moje. Nechcel som, aby sa to stalo, a tak som odišiel. Najprv na Ukrajinu, potom do Gruzínska, potom do Poľska a Litvy.

Naďalej pracujem pre Bielorusko a Bielorusov, rovnako ako aj ostatní moji kolegovia, ktorých donútili odísť. Zostávala len jedna alternatíva: sedieť vo väzení. Novinári z Tut.by, Našej Nivy, Tribuna.com a ďalších médií sedia celé mesiace bez obvinení. A potom ich odsúdia.

Samozrejme, ak dovtedy nezvíťazíme.

Prednedávnom som akurát rozmýšľal, že sa moja životná úroveň po presťahovaní zlepšila. Teda ak hovoríme o niečom fyzickom. Prelety, jedlo, zábava, keď zabúdaš na to všetko, čo sa deje v tvojej krajine. Kultúrny život. Mám pocit, že Bielorusov majú radi takmer všade.

Ale inak – myslím tým životný pocit, duševný stav – je to celé zle. Stále sa neviem zmieriť s tým, že si nemôžem vziať lístok do Bieloruska a ísť do svojho bytu alebo si kúpiť kávu v mojej obľúbenej kaviarni na Okťabrskej ulici. Alebo že mi moji priatelia neodpovedajú – pretože v celách predbežného zadržania nie je internet ani mobilné telefóny.

Ekaterina (meno je zmenené), 36 rokov, vývojárka

Pred odchodom z Bieloruska som mala dvojaký život: v pracovnom čase som vyrábala digitálne produkty a zvyšok času som protestovala. Lepila som letáky, pomáhala iným Bielorusom s peniazmi, skrývala niekoho vo svojom dome, podporovala ľudí na sociálnych sieťach a chatoch, organizovala performance, chodila na pouličné protesty, keď išla autom, trúbila na znak podpory protestu.

Po odchode z krajiny sa v tejto oblasti nič nezmenilo. Opäť mám dvojaký život: fyzicky som na Ukrajine, ale rozumom, záležitosťami a správami som v Bielorusku. Pracujem tu a protestujem, aj keď na diaľku, tam, vo svojej rodnej krajine. Občas mi z toho hlava ide vybuchnúť. Spoločenské kontakty v novej krajine sú horšie, s priateľmi stále rozoberáte len politiku a udalosti v Bielorusku.

Čo bude ďalej?

Ak všetci spoločne nezmeníme Lukašenka a nezačneme cestu k demokracii, migrantov z Bieloruska bude čoraz viac.

Už teraz v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi ide o obrovské číslo. A tok Bielorusov do susedných a vzdialených krajín sa nezastaví. A neprestane, kým je krajina ovládaná diktátorom.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Bielorusko a Lukašenko

Bieloruský denník

Svet

Teraz najčítanejšie