Denník N

Strach z pochovávania zaživa zmenil medicínu. Aj vďaka nemu máme prvú pomoc, opisuje historik

Kultúrny historik Václav Grubhoffer. Foto - Aleš Motejl
Kultúrny historik Václav Grubhoffer. Foto – Aleš Motejl

„Nie je väčšia téma, než je láska a smrť,“ hovorí český kultúrny historik Václav Grubhoffer.

Vo svojich vedeckých prácach sa okrem iného venuje rituálom okolo konca života a tiež fenoménu zdanlivej smrti. Možnosť pochovania zaživa desila ľudí od nepamäti. Strach však priniesol obrovské posuny v lekárstve, záchranárstve aj v hygiene pochovávania.

V rozhovore sa okrem iného dozviete, ako sa v minulosti zisťovalo, či je človek skutočne mŕtvy, či existujú skutočné prípady „precitnutia mŕtveho“ a kedy sa začalo s oživovaním ľudí, ktorí nejavili známky života.

K téme smrti a rituálom okolo umierania ste sa dostali cez štúdium každodenného života šľachty, konkrétne rodu Schwarzenbergovcov. Ale neskončili ste len u nich.

Áno, tým sa to všetko začalo. Začal som sa zaoberať pohrebmi Schwarzenbergovcov v druhej polovici 19. storočia a objavil som úžasné príbehy, čítal som v prameňoch, ktoré predo mnou pravdepodobne videli len schwarzenberskí archivári.

Ale potom sa mi zdalo zaujímavé pozrieť sa na túto tému pre celé obdobie 19. storočia, ktoré je považované za čas veľkého nástupu sekularizácie. Kládol som si otázku, či sa to prejavilo aj medzi šľachtou, tradične považovanou za veľmi konzervatívnu sociálnu skupinu.

Pokračoval som v téme v rámci doktorátu a zaoberal som sa premenami pohrebných rituálov od baroka po začiatok 20. storočia.

A pri tom ste narazili aj na tému takzvanej zdanlivej smrti. Hrôzostrašnou predstavou pochovania zaživa, keď sa chybne konštatuje smrť, pritom človek stále žije.

Áno. To sa týka hlavne 18. storočia, zaoberal som sa tým niekoľko rokov. V českom prostredí bola táto téma málo opísaná, ale študoval som v Taliansku, kde som literatúru k téme objavil. A tak som nakročil aj k medicíne.

Ako to?

Pretože téma zdanlivej smrti, ktorú aj dnešní čitatelia môžu poznať z bulvárnych médií alebo z internetu, bola jednou z kľúčových tém medicíny 18. storočia. Išlo o problém, ktorý zaujímal európskych lekárov v nebývalej miere – oproti predchádzajúcim storočiam –, začali riešiť časový medzník smrti. A vôbec definíciu toho, čo znamená, že je človek mŕtvy.

Vidíte, to si vlastne človek neuvedomí, že si museli poradiť bez diagnostických prístrojov. Ako dovtedy smrť „konštatovali“?

Na základe prítomnosti tepu a dychu. To nemuselo s istotou fungovať v situáciách, keď sú srdcové ozvy obzvlášť slabé, napríklad v prípade utopenia či mŕtvice. Vtedajšia medicína ešte nemala k dispozícii prelomovú diagnostickú metódu poklepu a počúvania. S ňou prišiel až rakúsky lekár Leopold Auenbrugger na prelome 18. a 19. storočia a rozvinul ju francúzsky lekár René Théophile Laënnec, ktorý vynašiel stetoskop.

Ešte v 18. storočí teda záležalo úplne na subjektívnom pozorovaní lekára. A na rozdiel od súčasnej medicíny sa vôbec neriešila smrť mozgová, ktorá je definovaná v dnešnom lekárstve. Takže k takým omylom skutočne mohlo dochádzať.

Uf. Takže zatiaľ čo dnes je to téma „mestských legiend“, motív hororových filmov, možno niečia nočná mora, vtedy to bola oprávnená obava.

Áno. Skutočne oprávnená

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Rozhovory

Zdravotníctvo

Svet, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie