Načo by nám bol Tutu?

Autorka je politologička,
Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií

Začiatok nového roka symbolizuje nový začiatok, ale i koniec, odchádzanie predošlého. Pre Juhoafrickú republiku je to začiatok viac než symbolický. Prvého januára pochovali v Katedrále svätého Juraja v Kapskom Meste emeritného arcibiskupa Desmonda Mpila Tutua. Druhého januára takisto v Kapskom Meste zachvátil veľký požiar budovu parlamentu, ktorá je zároveň symbolom tranzície a jedným z pilierov juhoafrickej demokracie. Je to významné symbolické „nakopnutie“ k reflexii.

Biografia Desmonda Tutua je dostatočne známa a bola pri jeho úmrtí patrične pripomínaná. Chlapec z chudobných pomerov, ktorý bol v detstve často chorý (prekonal napríklad obrnu), čo ho viedlo k čítaniu, štúdiu a neskôr vášni pre teológiu. V segregovaných školách vyštudoval učiteľstvo a neskôr s podporou anglikánskej cirkvi teologickú pedagogiku na King’s College v Londýne. Stal sa anglikánskym kňazom a neskôr arcibiskupom v Kapskom Meste a svojím pôsobením na poste generálneho tajomníka Juhoafrického výboru cirkví sa stal jednou z kľúčových osobností odporu proti režimu apartheidu. Po jeho páde bol zas ako predseda Komisie pre pravdu a zmierovanie symbolickým stelesnením tranzície krajiny k demokracii a jej zápasu s vlastnou minulosťou. Za svoju prácu zaslúžene získal Nobelovu cenu za mier.

Tutu ako „čierny radikalista“

Desmond Tutu bol nesmierne charizmatickým vodcom. Jeho purpurová róba maskovala skvelého politického stratéga. Je vyzdvihovaný ako budovateľ mostov, ako zástanca vzájomného odpustenia, ako nositeľ africkej filozofie ubuntu – myšlienky pospolitosti založenej na kréde „ja som, pretože my sme“. Je symbolom myšlienky zjednoteného „dúhového národa“ Južnej Afriky. Zobrazovaný je ako usmiaty, láskavý a mierny dobrák, poznáme ho z fotografií, kde sa drží za ruky s dalajlámom a od srdca sa smeje na obálke knihy o šťastí. The Arch, ako ho familiárne prezývali. S ľahkosťou sa k nemu hlásili bieli, čierni, farební či ázijskí Juhoafričania (rasová klasifikácia, ktorá sa stále v JAR používa). A, samozrejme, milióny iných na celom svete.

To všetko je pravda, hoci veľmi neúplná. Preto viacerí intelektuáli a aktivisti, ako Eusebius McKaiser či Sisonke Msimang, pripomínajú, že Desmond Tutu nebol len tým vanilkovým usmievavým arcibiskupom, na akého sa tak často a s obľubou redukuje. Základom jeho filozofie bol podľa nich čierny radikalizmus. Radikalizmom sa tu nemyslí extrémizmus či nebodaj presadzovanie násilia. S tým Tutu nesúhlasil ani počas najtemnejších rokov boja proti apartheidu. Je to radikalizmus morálnych nárokov, ktoré jeho myslenie kladie na spoločnosť a jej štruktúry.

Tutu vychádzal z princípov Black Consciousness Movement – Hnutia čierneho povedomia. V roku 1977 na pohrebe lídra tohto hnutia Steva Bika, ktorého brutálne zavraždili vo väzení režimu apartheidu (ubili ho železnou tyčou), hovoril o jeho princípoch – o tom, že byť „pročierny“ neznamená byť „antibiely,“ o dôležitosti a nevyhnutnosti rovného a spravodlivého zaobchádzania so všetkými a nedozerných sociálnych a ekonomických dôsledkoch diskriminácie, ktoré spláca celá spoločnosť. Jeho pohrebná reč je dnes stále aktuálna ako dobré vysvetlenie premís hnutia Black Lives Matter a, koniec koncov, akéhokoľvek hnutia za menšinové práva – mala by priam patriť do povinného čítania.

Bol pritom rovnako náročný na predstaviteľov väčšín, ako i menšín – jeho dôslednosť nedávala priestor nenávisti a pomste, ale zakladala si na vytrvalej drobnej práci na odstraňovaní nerovností. Bol náročný ku každému jednotlivcovi – aj preto sa pre mnohých významných lídrov odboja stal ich osobným morálnym guruom – a v prvom rade bol náročný k sebe samému.

Tutu bol zástancom princípu nerasizmu (non-racialism). Nerasizmus však neznamenal iba „vychádzajme všetci v mieri, držme sa za ruky a spievajme Kumbaya“, ako sa to často a s obľubou prekrúca. Naopak, je to pojem založený na nastolení spravodlivosti. Je opakom rasizmu a apelom na odstránenie hodnôt, štruktúr a inštitúcií, ktoré rasizmus živia. Tutu však nebol len advokátom rasovej rovnosti. To je iba zlomok jeho holistického liberálneho svetonázoru. Bol hlasným zástancom ženských práv, presadil napríklad vysviacky žien v rámci anglikánskej cirkvi v JAR, a to isté si želal aj vo vzťahu k LGBTQ+ komunite, ktorej práva neochvejne obhajoval. Podporoval svoju dcéru Mpho, ktorá sa po sobáši s Holanďankou van Frey musela vzdať svojho postu kazateľky. „Neuctieval by som homofóbneho Boha,“ povedal v kampani OSN „slobodní a rovní“, ktorá odštartovala práve v Kapskom Meste v roku 2013. „Odmietol by som ísť do homofóbneho neba. Nie, povedal by som, pardon, ale oveľa radšej pôjdem na to druhé miesto.“

Po dlhé roky sa angažoval aj v boji proti popieraniu pandémie HIV/AIDS a významne podporoval prevenciu HIV. Bol presvedčeným environmentalistom. Radikálneho mysliteľa z neho robí dôslednosť – dotiahnutie princípov rovnosti a dôstojnosti do ich logických dôsledkov, presvedčenia o ich univerzálnosti a poctivosti ich aplikovania do jeho súkromného i verejného života. Na rozdiel od mnohých ho jeho teologická púť viedla k liberálnej filozofii založenej na robustnej koncepcii ľudských práv.

Jeho pohreb odrážal jeho hodnoty. Tutu zanechal špecifické pokyny: jednoduchá drevená rakva, najlacnejšia možná, jediná kytica klinčekov od jeho rodiny v katedrále, žiadne čestné stráže či ceremónie. Skromný až do konca. K jeho inštrukciám patrila dokonca aj požiadavka relatívne nového procesu akvamácie – čiže kremácie jeho telesných pozostatkov vodou, ktorý je o 90 percent šetrnejší k životnému prostrediu ako bežné spopolnenie.

Tutuov odkaz pre Slovensko

Tutuov morálny kód je nanajvýš relevantný pre dobu, ktorú žijeme, a krajinu, v ktorej žijeme. Ako by však bol Tutu prijímaný na Slovensku? Horšie by vari pochodil už len samotný Ježiš. So svojím LGBTQ+ aktivizmom by u našich cirkevných hodnostárov (česť výnimkám) a u veľkej sociálno-konzervatívnej časti spoločnosti nebol vítaný. Jeho viera v centralitu dôstojnosti človeka ho viedla k rešpektovaniu osobných rozhodnutí pre eutanáziu či interrupciu, za čo si vyslúžil nálepku „satanov syn“ aj od juhoafrických kresťanských demokratov.

Čím by ho počastovali mnohí členovia nášho najvyššieho zákonodarného zhromaždenia, ktoré je plné bohabojných „moralistov“ a neúnavne sa zaoberá návrhmi zákonov, za ktoré by sa nehanbili ani stredovekí tmári?

Odpustenie a spravodlivá spoločnosť

Tutu napísal dve knihy o odpúšťaní: Niet budúcnosti bez odpustenia a Kniha o odpúšťaní. Odpustenie sa stalo jedným z kľúčových pojmov, ktoré ho definovali ako človeka, kňaza či predsedu Komisie pre pravdu a zmierovanie. Ale aj tu je veľké ale. Príliš často bol jeho apel na odpustenie vytŕhaný z kontextu a používaný na zametenie prečinov minulosti pod koberec a vydávaný za ponuku bezpodmienečného zmierenia, prevažne, samozrejme, tými, čo z režimu apartheidu priamo či nepriamo profitovali či sa na ňom podieľali. „Ale“ sa týka lenivého a splošteného výkladu odpúšťania. V prvej knihe Tutu reflektuje proces transformácie krajiny prostredníctvom Komisie pre pravdu a zmierovanie. Druhá je osobnejšia, týka sa najmä individuálnej roviny odpustenia, kde ešte transparentnejšie vyvracia odpustenie ako amnestiu bez následkov.

Odpustenie je podľa Tutua založené na pravde, na jej vypočutí, na jej priznaní tými, ktorí sa na zločinoch minulosti podieľali, profitovali z nich alebo o nich vedeli, ako i na na vypočutí hlasov obetí zločinov a násilia, ich zdokumentovaní, požiadaní o a udelení odpustenia a následného budovanie vzťahov či štruktúr – systematické odstraňovanie príčin násilia či konfliktu. Odpustenie nie je protipólom spravodlivosti, ale jej dôsledkom a je ňou podmienené. Je to proces, ktorý filozofka Martha Nussbaum nazvala transcendentné odpustenie – teda také, v rámci ktorého dochádza k náprave situácie, budovaniu spravodlivejších inštitúcií a zdravších vzťahov do budúcnosti.

Také je odpustenie, ktoré presadzoval Desmond Tutu. Na úrovni spoločnosti predstavuje budovanie liberálnej demokracie, ktorá zákonmi, inštitúciami, procesmi, vzdelávaním chráni spoločnosť pred diskrimináciou ktorejkoľvek jej zložky, akokoľvek malej a zraniteľnej. Kvalita demokracie sa totiž meria životnými príležitosťami jej menšín.

Slovenská republika ešte procesom zmierovania neprešla. Ani ho poriadne nezapočala. Ani vo vzťahu k ére komunizmu, ani k ére fašizmu. V rozhlase síce počúvame dojemné príbehy tých, ktorí prežili, ktorých zachránili, ktorých väznili, ale príbehy kolaborácie či nebodaj doznanie viny významne absentujú. Celospoločenská zodpovednosť a reflexia tohto dedičstva sú veľkou neznámou. To nie my. To Nemci, Rusi, prípadne Česi či Maďari.

Ochranu menšín máme na papieri viac-menej v poriadku. Podpísali sme valnú väčšinu medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov a deklarácií (hoci niektoré, práve také, čo majú chrániť najslabších, ako Istanbulský dohovor, boli hlučne ofrflané a odmietnuté). Ochranu menšín a prevenciu diskriminácie máme ústavne a legislatívne ošetrené. Ale väčšina z nás to nevníma ako súčasť demokracie.

Ostatný výskum Inštitútu pre verejné otázky (Slovensko po troch desaťročiach slobody) ukazuje, že len 48 percent z nás patrí k „dôsledným“ prívržencom demokracie – teda takým, ktorí jej obsahu ako-tak rozumejú a neholdujú navzájom si odporujúcim princípom. Tri štvrtiny Slovákov a Sloveniek si myslia, že demokracia je najlepší možný systém, no 60 percent z nich si zároveň myslí, že väčšina má právo rozhodovať na úkor menšín a 15 percent si vôbec nemyslí, že práva menšín treba rešpektovať. Polovica nevidí, že by Rómovia boli na Slovensku nejako diskriminovaní, a štvrtina ich dokonca považuje za zvýhodňovaných. V rebríčkoch Eurobarometra o tolerancii voči inakosti je Slovensko dlhoročne na chvoste.

Odkiaľ sa však majú zobrať osvietené demokratické hodnoty, ak krajina neprešla morálnym procesom reflexie o svojej minulosti, z ktorého vyplývajú štátotvorné hodnoty, na ktorých sa dá stavať vízia spoločnosti? Kde ich vziať, keď tieto témy absentujú v školách i médiách? A v neposlednom rade, keď nie sú osobnosti s morálnou autoritou, ktoré by tento proces zastrešovali?

Koľko osobností slovenského politického či duchovného života by sa aspoň priblížilo krédam a hodnotám, ktoré Tutu zosobňoval a žil? Napadajú mi narýchlo azda iba dve ženy – prezidentka Čaputová svojím apelom na zmierovanie, dôrazom na zákonnosť a svojou citlivosťou (hoci v otázke ochrany práv menšín nie je práve silno počuteľná) a evanjelická farárka Anna Polcková, idúca často proti prúdu, riadiaca sa vlastným svedomím a výkladom Božieho slova. Stačí to? Ako soľ by sme potrebovali slovenského Desmonda Tutua. Keby sme ho však aj mali, neboli by sme ho ochotní a schopní počúvať. Umlátili by sme ho čapicami a po čase by zrejme zvažoval emigráciu.