Psychológ rozpráva o filme Don’t Look Up: Vidím paralely medzi klimatickou zmenou a pandémiou

Film Netflixu Don’t Look Up je alegóriou na klimatickú zmenu – na Zem sa rúti kométa, ľudstvo má pol roka na záchranu, ale namiesto toho, aby sme konali, vedcov ignorujeme, prekrúcame fakty a z ohrozenia spravíme zábavu pre sociálne siete.

Odvraciame zrak, nepozeráme sa hore na oblohu, aby sme sa na vlastné oči presvedčili, problém ignorujeme a spoliehame sa na zaujaté názory našich idolov.

Aj klimatológovia dlhodobo upozorňujú, že klimatická zmena predstavuje hrozbu, no my sa správame podobne ako aktéri filmu – popierame a selektujeme fakty a spochybňujeme nestrannú vedu. Radšej sa tvárime, že sa nás klimatická zmena netýka, ako by sme mali konať.

Psychológ Jakub Šrol z SAV vydal v knihe Prečo ľudia potrebujú krízy z roku 2021 kapitolu nazvanú Psychológia klimatickej nečinnosti. Denník N zaujímalo, prečo nekonáme, ak vedci opakovane varujú, že klimatická zmena predstavuje vážny problém. Čo vedec hovorí na úzkosť z klimatickej zmeny a v čom spočíva pozitívny prístup k riešeniam globálneho otepľovania?

„Pandémia ukazuje javy, ktoré vidíme aj pri diskusii o globálnom otepľovaní. Vidíme, že niektorí problém zľahčujú. Iní sa upínajú k nerealistickým riešeniam, lebo si myslia, že vedci klimatickú krízu určite vyriešia, takže oni svoje správanie meniť nemusia. Máme tu skupinu ľudí, ktorí majú úzkosť z toho, že sa snažia, ale iní podľa nich nekonajú. Ďalší popierajú vedu,“ vraví psychológ Jakub Šrol o paralelách medzi pandémiou a klimatickou zmenou.

Trailer filmu Don’t Look Up. Zdroj – Netflix/YouTube

Nie je film Don’t Look Up obeťou toho, čomu sa vysmieva – že sa o ňom len píšu články, diskutuje sa na sociálnych sieťach, ale v prístupe ku klimatickej zmene sa zase nič nezmení?

Na internete ľudia žartujú, že ak nás nezachránil Leo (DiCaprio, hlavná postava filmu – pozn. red.), nezachráni nás už nikto. Nemyslím si, že film spôsobí nejaký zásadný zlom v našom správaní. Nespôsobí, že sa otočíme o 180 stupňov a spamätáme sa. Avšak film vnímam ako zaujímavý príspevok do debaty o globálnom otepľovaní, lebo každý si vie predstaviť, čo nám chce povedať.

Čo nám film hovorí?

Hlavnou myšlienkou je, ako zoči-voči zásadnej kríze – v tomto prípade kométe, ktorá sa rúti na Zem, ale sú tam zjavné prieniky do témy globálneho otepľovania – si dokážeme zastierať oči, nevnímať, že ide o krízu, a spochybňovať, že niečo treba robiť. Namiesto toho, aby sa ľudia s problémom vyrovnali – čoho by možno aj boli schopní –, ho len odsúvajú a napádajú vedcov.

Aké mechanizmy sú v pozadí klimatickej nečinnosti ľudí?

Existuje malá časť ľudí, ktorá nedôveruje tomu, že vôbec dochádza ku klimatickej zmene a globálnemu otepľovaniu. Pri nich neprekvapuje, že nekonajú.

No väčšina ľudí verí, že problém s klimatickou zmenou existuje, ako plynie aj z údajov Eurobarometra. Problémom je, že ani väčšina týchto ľudí dostatočne nekoná.

Prečo nekonajú?

Príčiny sa označujú za psychologické bariéry pro-environmentálneho správania. Najčastejšie sa hovorí o psychologickej vzdialenosti. Ľudia považujú globálne otepľovanie za vzdialený problém, ktorý sa ich netýka. Hovoria, že sa týka iných ľudí inde vo svete, nie nás v našich zemepisných šírkach.

Alebo hovoria, že je časovo vzdialený a ľudstva sa bude týkať o 50 rokov. Ale to je skreslené vnímanie, lebo klimatická zmena je problémom už teraz. Nejde len o problém v Bangladéši, ale aj na Slovensku, vlastne na celom svete. Je veľmi naivné myslieť si, že ak by aj išlo o problém na druhom konci sveta, nás sa netýka.

Ako si vysvetliť, že ľudia uvažujú práve takýmto spôsobom?

Vychádza to z klasickej literatúry o kognitívnych odchýlkach. Ľudia sú do istej miery optimisti – keď si predstavujú riziká v budúcnosti, často sa zamerajú na to, že riziko nie je 100-percentné a stále je tu nejaká šanca, že klimatická zmena nás nepostihne. Alebo veria, že vedci prídu s technickým riešením globálneho otepľovania. Namiesto toho, aby sme prijali časť vlastnej zodpovednosti a zmenili svoje správanie, zodpovednosť len presunieme na plecia vedcov: „Veď prišli na to, že takýto problém je, tak sú dosť šikovní na to, aby ho aj vyriešili.“ Ale ak sa všetci trochu neposnažíme, nebude dostatok času, aby na to vedci vôbec prišli. Bude neskoro a niektoré zmeny, ktoré sa na svete udejú, budú nezvratné.

Pri hodnotení rizík zohráva dôležitú rolu to, že posudzujeme vzdanie sa nejakého typu správania, ktoré sa nám páči (napríklad konzumácie červeného mäsa), z perspektívy hmlistej predstavy o pozitívnom vplyve niekedy v budúcnosti. Porovnávame tak niečo, čo si predstavujeme veľmi prítomne, živo a s emóciami, s abstraktnou a neistou predstavou v budúcnosti.

Môžeme sa ľuďom čudovať, že sa takto správajú, ak naša myseľ funguje uvedeným spôsobom?

Dalo sa predpokladať, že takto budú reagovať. Skôr ide o to, čo s tým môžu spraviť – aby si problémy klimatickej zmeny nepredstavovali ako niečo v budúcnosti a vzdialené, ale ako niečo, čo sa ich týka tu a teraz. Nie nejakého imaginárneho človeka vzdialeného v čase a priestore.

Sme laxní aj preto, že klimatická zmena nie je ešte téma?

Nemyslím si, že sa informácie k ľuďom nedostávajú. Ale je pravda, že na Slovensku nie je veľkou politickou témou. Asi sa z nej teraz nedajú vydolovať veľké politické body. Ale vo všeobecnosti ide o veľmi populárnu tému, informujú o nej médiá aj vedci a odrazilo sa to aj na výsledkoch eurobarometrov.

No vidno tam rozpor medzi deklarovanými postojmi a reálnym správaním; v angličtine sa to volá „attitude-behaviour gap“. Ľudia používajú výhovorky – hoci to asi nie je najlepšie slovo –, aby ospravedlnili, že nerobia až tak veľa, ako by mohli.

Ako ľudí postrčiť k želanej zmene správania? Zafungovalo by, ak by sme boli maximálne konkrétni? „Teba, Jána Nováka, sa klimatická zmena dotýka už teraz, lebo štát musí vynakladať toľko a toľko peňazí na obnovu zničenej infraštruktúry po záplavách, a v studni nemáš vodu, lebo je sucho.“

Je to jeden spôsob, ktorý sa už skúšal. Funguje ako preklenutie psychologickej vzdialenosti, aby sme človeku ukázali, že problém klimatickej zmeny nie je ďaleko. Problémom tohto prístupu je, že len čo vzdialenosť znížime príliš a ľudia uvidia problém v jeho komplexnosti, zmocní sa ich úzkosť alebo frustrácia, že čokoľvek spravia, nepomôže to. Preto sú výsledky tejto metódy prinajlepšom rozporuplné.

Keď sa snažíme o zlepšenie správania ľudí k životnému prostrediu, treba poukázať nielen na problémy, ale zvyčajne treba poskytnúť aj jednoznačnú cestu, ako s nimi naložiť. Ak im túto možnosť nedáme, môže dôjsť k tomu, že budú frustrovaní, vyľakajú sa alebo zažijú pocit naučenej bezmocnosti: „Nech spravím čokoľvek, nebude to stačiť na to, aby som s problémom globálneho otepľovania zásadne pohol.“

Aj pri covide sa veľa píše o tragédiách, ale obyčajne nezaznieva, aby sme s tým prestali, „lebo ľudia budú mať úzkosť“. Avšak v prípade klimatickej zmeny sa pred úzkosťou varuje bežne. Vnímate tam rozpor v prístupe k obom témam?

Aj na príbehy o pandémii ľudia reagujú rôznymi spôsobmi, jedným z nich je popieranie toho, že covid je vážnym ochorením. K popieraniu a skepse dochádza v oboch témach. Vidím tam istú podobnosť.

Rozdiel vidím v tom, že covid je choroba, na ktorú dnes máme relatívne dobrý spôsob, ako s ňou zaobchádzať. Na mysli mám očkovanie. Kým globálne otepľovanie je neuveriteľne komplikovaný problém, kde je veľmi ťažké vyčísliť vplyv daného správania na prostredie. Je veľmi ťažké povedať, kto by mal konať, ako a čo je najlepšie správanie. Potom je veľmi ľahké skončiť v úzkosti.

Diskusia Denníka N o klimatickej zmene. Zdroj – Denník N/YouTube

Čo hovoríte na to, ak úzkosť z toho, kam sa rútime, riešia niektorí tým, že sa vedome rozhodnú nemať deti?

Sú populárne články, kde sa vyčísľujú emisie skleníkových plynov spojené s rôznymi typmi správania; jedným z nich je, že menej detí má pozitívny vplyv na boj s klimatickou zmenou. Je to spôsob, ako sa vyrovnať s pocitom, či chceme priniesť ďalšiu generáciu do sveta, v ktorom si nevieme poradiť s globálnym otepľovaním. Podľa mňa to nie je riešenie. Ak by nikto nemal deti, problém globálneho otepľovania už nie je podstatný, lebo vymrieme. Lepšie je zamerať sa na pozitívny prístup k riešeniam klimatickej zmeny, ako ich v novej knihe Ako sa vyhnúť klimatickej katastrofe opisuje Bill Gates.

Nemajú ľudia pocit márnosti, ak sa rozhodnú vedome obmedzovať – napríklad nebudú lietať na dovolenku a znížia konzumáciu mäsa –, ale zároveň vidia, že iní nerobia nič?

Okrem márnosti mi napadá aj frustrácia a hnev. Za jednu z najväčších výziev riešenia problému klimatickej zmeny súčasnosti považujem, ako sa vyrovnať s polarizáciou spoločnosti. Je už teraz, ale v budúcnosti to bude ešte horšie.

Ako vnímate aktivistku Gretu Thunbergovú? Podľa Davida Attenborougha „prebudila svet“, ktorý sa začal viac zaujímať o tému klimatickej zmeny, no podľa iných polarizuje.

Vidím oba faktory. Greta vzbudila veľký záujem o tému globálneho otepľovania. Snaží sa presadzovať ideál toho, ako sa vzdať konzumného spôsobu života. Na druhej strane si viem predstaviť negatívne reakcie ľudí, ktorí sa nechcú obmedzovať, takže si hovoria: „Niekto mi tu nebude hovoriť, že mám zmeniť svoj spôsob života.“ To je správa, na ktorú nikto nezareaguje dobre. Preto si viem predstaviť oba aspekty Grety – pozitívny ako vzoru a hrdinky aj negatívny, ktorý ľudí odstrašuje, lebo im hovorí, že žijú zle.

Niektorí ľudia si kupujú šetrnejšie žiarovky, prepravujú sa MHD, jedia menej mäsa, ale potom idú na dovolenku do Thajska alebo na Aljašku. Chápeme vôbec proporcionalitu svojich činov?

Pre jednotlivca nie je jednoduché, aby odhadol, ako svojím správaním prispieva k emisiám skleníkových plynov. Na to, aby sme dokázali robiť informované rozhodnutia, by sme museli mať individuálnu a veľmi častú spätnú väzbu. Dá sa to – už teraz existujú inteligentné domy, ktoré vám povedia, akú máte spotrebu elektrickej energie, vody a podobne. Viete tak získať spätnú väzbu o svojom správaní.

Spätná väzba však chýba pri všetkých typoch správania. Síce existujú kalkulačky emisií skleníkových plynov, čiže nejaké ciele si človek vie nastaviť, ale obyčajne sú to kalkulačky na jeden rok. Je to dosť dlhý čas na to, aby do toho ľudia šli.

V kapitole Psychológia klimatickej nečinnosti v knihe Prečo ľudia potrebujú krízy píšete, že ľudská myseľ je limitovaná a obávať sa nemôžeme o všetko. Zmestia sa do našej mysle popri všetkých možných obavách ešte obavy o klimatickú zmenu?

Je pochopiteľné, že ľudia nemajú vo svojom zásobníku miesto na ďalší problém; zároveň si myslím, že téma klimatickej zmeny sa dostala do ich povedomia a v mysli ju majú.

Problém klimatickej zmeny dostal do popredia nerovnosť naprieč svetom, čo je ďalšia vec, na ktorú by sme mohli myslieť. Klimatickou zmenou sú totiž často postihnuté krajiny, ktoré k nej toľko neprispeli, napríklad Maldivy.

Čo sa týka nerovnosti, vidíte paralelu s pandémiou, že v Izraeli už vybrané skupiny očkujú 4. dávkou, zatiaľ čo v niektorých rozvojových krajinách sa ľudia neočkujú ani tou prvou?

Samozrejme. Mám pocit, že paralel medzi pandémiou a klimatickou zmenou je veľa. Pandémia nám ukázala, ako sa vieme ako ľudstvo spojiť, aj to, ako veľmi sme rozdelení. Ukázala, ako nehľadíme na nerovnosť.

Ako sa správať k prírode šetrne, ale neskončiť pri tom, že sa rozhodneme nemať deti?

Tému globálneho otepľovania treba vnímať, ale zároveň si od nej musíme udržiavať zdravý odstup – ak cítime, že je toho príliš, valcuje nás to a myslíme si, že svet sa skončí, treba si dať odstup a zaujať perspektívu, aby sme odhadli, že je niečo, čo dokážeme spraviť, a potom je niečo, čo je za našimi možnosťami. Je na každom z nás, aby posúdil, čo je ochotný zaradiť do repertoára činností, aby znížil negatívny vplyv na životné prostredie. Napokon, nie je to tak dávno, čo sa odpad vôbec neseparoval, no dnes je to činnosť, ktorú vykonávame pomerne bežne. Ide o vybudovanie si návykov, no to je notoricky ťažké.

Druhou sférou možností je vyvíjať tlak jednak na politikov, ale aj na spoločnosť. Ak si kupujem produkty spoločností, ktoré sú notoricky známe tým, že prispievajú k emisiám skleníkových plynov, tak sekundárne podporujem aj znečisťovanie. Ak od nich budeme požadovať vyššie štandardy, budú to musieť reflektovať a pracovať s tým. Toto sa na Slovensku ešte vo veľkej miere nedeje.

Letenky do Londýna stoja pár eur, na Havaj stovky, z Číny k nám cez pol zemegule dorazí hocičo. Nie je to tak, že svet je nastavený na konzum a my tomu nevieme odolať?

Svet tak je nastavený a my sme zvyknutí na konzumný spôsob života. Ale je to o zmene hodnôt. Je pre mňa výlet na Havaj naozaj hodnota? Maldivy sú úžasná exotická destinácia, kam by veľa ľudí chcelo letieť, no neuvedomujú si, že ide o skupinu ostrovov, ktorým veľmi akútne hrozí, že v dôsledku globálneho otepľovania skončia celé pod morom. Ide o to, k akým hodnotám vychovávame svoje deti – či majú niekoľkokrát ročne letieť do exotických destinácií, či potrebujú lacnejšie výrobky, ktoré sem prídu cez pol sveta, alebo sme ochotní kúpiť si niečo drahšie, ale je to vyrobené doma.

Riziko zrážky Zeme s kométou vedci vo filme Don’t Look Up vyčíslia na 99,78 percenta, na čo skeptici zareagujú, že „to je v pohode, lebo to nie je 100 percent“. Ak to zovšeobecním – chápu ľudia, ako sa robí veda a ako veda funguje?

Vo vede nedostanete 100-percentnú odpoveď. Veda neprináša absolútne odpovede, pracuje s pravdepodobnosťami. Jeden zo spôsobov, ako sa ľudia odpútavajú od problému globálneho otepľovania, je, že povedia: „Nepanuje 100-percentná istota.“ Ale toto sa blíži výhovorke, lebo veda naozaj nedáva 100-percentnú istotu. Správne môžeme povedať, že zhoda vedcov je dostatočne vysoká na to, aby sme vedeli, že klimatická zmena bude v budúcnosti predstavovať veľký problém.

Pravdepodobnostná povaha vedy, ale aj proces, ako vedci získavajú poznatky, sú notoricky náročné na chápanie. Na Slovensku sa to neučí tak, ako by sa malo. Vidíme to aj z našich výskumov na ústave z niektorých indikátorov, keď sondujeme vedecké myslenie u ľudí. Nie je to dobré. Na vzdelávaní na Slovensku ešte stále vidíme tlak na memorovanie údajov. Deti – a následne aj dospelí – potom nerozumejú, ako sa niektoré poznatky získali, pričom práve toto porozumenie je kľúčové na pochopenie hodnoty vedeckých poznatkov.

Niektorí klimatológovia hovoria, že Zem nie je stavaná na to, aby pri súčasnom životnom štýle dlhodobo uživila takmer 8 miliárd ľudí. Nespejeme nevyhnutne k zániku?

Sme navyknutí na nejaký spôsob života, ktorý zjavne nefunguje, čo máme problém akceptovať. Ešte väčší problém máme s tým, ako to zmeniť tak, aby to fungovalo. Spätne hľadáme vzťah k planéte a prírode. Hľadáme spôsob, ako by sme spolu mohli koexistovať. Téma globálneho otepľovania nám hovorí, že ak sa ďalej budeme správať tak, ako sa správame, Zem to síce vydrží, ale my asi nie.

Ak nás dokáže rozdeliť obyčajné očkovanie alebo lieky proti covidu, akú nádej nám to dáva, že dokážeme zasiahnuť proti klimatickej zmene?

Koniec filmu Don’t Look Up je jeden z aspektov, ktorý je najviac na zamyslenie. Je možné, že s globálnym otepľovaním sa to skončí rovnako ako vo filme so Zemou, hoci by som bol rád optimistom. Pandémia ukazuje javy, ktoré vidíme aj pri diskusii o globálnom otepľovaní. Vidíme, že niektorí problém zľahčujú. Iní sa upínajú k nerealistickým riešeniam, lebo si myslia, že vedci klimatickú krízu určite vyriešia, takže oni svoje správanie meniť nemusia. Máme tu skupinu ľudí, ktorí majú úzkosť z toho, že sa snažia, ale iní podľa nich nekonajú. Ďalší popierajú vedu. Problémy máme pomenované a je len na nás, ako sa s nimi vyrovnáme.

Je vôbec možné, aby sme ako ľudstvo – nie ako jednotlivci – s klimatickou zmenou niečo spravili, ak naša myseľ disponuje toľkými nedostatkami a skresleniami?

Po teoretickej stránke ide o problém, ktorý ako ľudstvo vieme zvládnuť. Ak sa nájde kritická masa ľudí a preklopí sa to na ich stranu, myslím si, že potom dokážeme spraviť zmenu veľmi rýchlo a dramaticky. Teraz sme v nepríjemnom bode, keď vieme, že problém pred nami je vážny, ale ešte nie sme vo fáze, že by sa to preklopilo. Teraz nie sú naše vyhliadky dobré, ale verím, že to bude iba lepšie.

Čo ste si z filmu Don’t Look Up odniesli vy?

Pre mňa to bolo ako čítať si moju kapitolu Psychológia klimatickej nečinnosti. Pripomenul som si všetky skreslenia, ktorým čelíme. To, akým spôsobom dokážeme možno až oklamať samých seba, ak čelíme náročnému problému. To, ako dokážeme pred problémami zatvárať oči. A aj to, že to môže dopadnúť zle.