Karel Schwarzenberg: Nechcel som, aby nastal chaos, keby som náhodou zomrel

Bývalý šéf českej diplomacie Karel Schwarzenberg minulý týždeň oznámil, že zo zdravotných dôvodov už nebude kandidovať na vedenie v strane TOP 09. „Veľa mojich mladších priateľov zomrelo, a to ma prinútilo zamyslieť sa,“ hovorí. V Bratislave sme ho zastihli pred debatou o utečeneckej kríze v kaviarničke La Putika, kde si s ním tínedžerky robili selfíčka.

Zdá sa, že ešte stále máte fanúšičky. Nie je váš plánovaný odchod z politiky predčasný?

V politike ešte zostanem, kým mi zdravie slúži. Akurát som sa vzdal predsedníctva, aby bola strana v novom vedení, keby som to už pre zdravotný stav neustál. Nechcel som, aby nastal chaos, keby som náhodou zomrel.

Čo bol pre vás rozhodujúci moment?

Tento rok budem mať 78 a moji mladší priatelia, napríklad Václav Havel, Ivan Magor Jirous či teraz Ladislav Kantor, zomreli v oveľa skoršom veku, a to ma to priviedlo k zamysleniu. Tak ako vo vlastnom podniku, ktorý som včas odovzdal synovi, som chcel, aby to bolo v poriadku aj v TOP 09.

Raz ste povedali, že z politiky nechcete odísť kvôli dvom mužom – Milošovi Zemanovi a Andrejovi Babišovi. Prezidentovi Zemanovi nedávno vyvesila skupina Ztohoven červené trenírky nad hradom. Zaslúžil si to?

Či si ich zaslúžil, neviem, že na tom pracoval, aby sa niečo také stalo, to určite áno. Najviac mi prekáža jeho príklon k autoritárskym režimom, jeho náklonnosť k Putinovi a Číňanom. Má poradcu, ktorý pracuje dodnes pre ruskú firmu Lukoil. V kombinácii so šírením strachu a nenávisti, aj to, ako rozpráva o moslimoch, to všetko mi prekáža.

Prečo sa tak pripútal k Moskve a Pekingu? Pre ekonomiku?

Samoľúbosť. Pozrite sa, tam ho prijímajú s lichôtkami, páči sa mu, keď stojí na tribúne v Pekingu. O to mu ide najviac, pripadá si potom ako svetový politik. A o iných motívoch nechcem špekulovať.

Prestala vnímať česká diplomacia ľudské práva?

Českí diplomati to vnímajú, veľa ľudí na ministerstve sa o to stále usiluje, lenže už to nie je priorita, ktorú kedysi zaviedol Jiří Dienstbier. Doteraz to vydržalo, ale teraz to nahrádza ekonomická diplomacia. Lenže export do Číny stúpal napríklad za mojich čias. Číňania sú tisícky rokov skúsení obchodníci, vôbec ich nezaujíma, či prezident hovorí o ľudských právach. Ide im o kvalitu našich výrobkov.

V prípade Ruska vaša česká služba BIS už roky hovorí o infiltrácii ruských tajných služieb do ekonomiky. Je to tak?

Sieť ruských agentov u nás bola veľká vždy, pre Temelín a iné veci. Majú tu ľudí bývalých, o ktorých ešte majú záznam, nových lákajú peniazmi či hospodárskym úspechom, máme ich tu naozaj dosť.

Teraz Kremeľ rozbehol operáciu v Sýrii. Je to súčasť jeho snov o obnovení sovietskeho impéria?

Je to z viacerých dôvodov, majú tam svoje základne, ktoré rozširujú. Rusi sú na rozdiel od Američanov navyše spoľahliví spojenci. A tak napríklad keď USA nechali padnúť Husního Mubaraka v Egypte, Rusi si spojenca Bašára Asada bránia. Putin má rovnako ctižiadosť urobiť z Ruska svetovú veľmoc. Pomaly sa vracia, ale myslím, že to bude veľká záťaž pre jeho hospodárstvo. V Sýrii je to veľmi obtiažne, bombardovanie je ľahké, ale keby tam mal nastúpiť na pozemnú operáciu, to by bol už iný príbeh.

 Zatienil Putin Sýriou vojnu na Ukrajine?

Nikdy som nevidel v dejinách takého panovníka, ktorý by zrazu povedal, že má dosť, keď začal dobývať. Putin sa stále vidí vo veľkosti Sovietskeho zväzu, ktorého pád považuje za najväčšiu geopolitickú katastrofu. Vie, že keby si podmanil Ukrajinu v 21. storočí, mal by rozhodujúci vplyv v Európe. Zabúdame, že Ukrajina je veľká ako Francúzsko, to mení rovnováhu na kontinente. Putin verí, že sa pre Sýriu zabudne na konflikt na Ukrajine a že mu za to dokonca dajú voľnú ruku, z toho mám najväčšie obavy. Navyše je Putin vysokointeligentný „kágebák“, ktorý vie, ako sa veci robia efektívne. Ten, kto akceptuje jeho premisy a ciele, je potom presvedčený, že robí dobrú politiku. Jediná chyba je, že investoval len do vojenského priemyslu a armády a nezlepšil ruskú ekonomiku, ktorá by nestála len na prírodných zdrojoch.

V českej politike je najpopulárnejší politik Babiš, ktorý vás, naopak, dráždi. Prečo?

Peniaze dokážu urobiť veľa. Je druhý najbohatší človek v Českej republike, nakúpil si médiá – Mladú Frontu a Lidové noviny, má svoj rozhlas. Tiež však nepopieram, že ľudia boli sklamaní z vlády, kde som pôsobil. Čiastočne aj oprávnene. Premiér Petr Nečas mal podivný koniec, potom boli za nami úsporné opatrenia, za ktoré zodpovedala naša „topka“. Boli síce nutné, ale odpudilo to voličov. Nečas hovoril, že ak chceme šetriť, tak nám tie ministerstvá financií či zdravotníctva dá. Keď sme za to mohli mať zodpovednosť, tak sme to zobrali, hoci sme stratili tretinu voličov. Mali sme tiež nevýhodu, že sme nastúpili v čase hospodárskej krízy, voličom sme to nedokázali poriadne vysvetliť. Tiež sme robili chyby.

A nestratíte teraz ďalších voličov, keď opustíte vedenie strany? Ste predsa jej najväčšie lákadlo.

To sa uvidí, myslím, že sme celkom stabilizovaná strana. Z kampane nezmiznem, budem ešte kandidovať v lokálnych voľbách.

Zdeformovala sa česká novinárska scéna, keď Babiš kúpil dva vplyvné denníky?

Je tam cenzúra, stačí sa napríklad pozrieť na nedávno nezverejnený rozhovor s Miroslavom Kalouskom (Mladá Fronta Dnes zverejnila len citáty z rozhovoru v článku, ale obvinenia z cenzúry odmietla, pozn. red.). Vidno to aj na iných veciach. Dôležité je však to, že Babiš funguje v potravinárskom priemysle a jeho firmy zadávajú veľa inzerátov, a tak aj iné médiá musia naňho brať ohľad. Zároveň je smiešne, keď stále o sebe hovorí, že nie je politik, vstúpil do politiky, tak ním, bohužiaľ, je. 

Čo je pre vás horšie – že je spájaný s ŠtB alebo že je ako podnikateľ – politik v konflikte záujmov?

V jeho prípade konflikt záujmov neexistuje, perfektne zladil záujmy štátu so záujmami svojej firmy. Zoberte si slávny príklad repkového oleja. (Babiš napríklad presadil daňové úľavy pre biopalivá, pozn. red.). O konflikte už nemôže byť reč. To, že je demagóg, tiež nie je najlepšia správa.

Prečo ste vstúpili do politiky?

Svojho času som bol presvedčený, že musím krajine niečo vrátiť. Vyrastal som za protektorátu v generácii, kde sme boli veľmi vlastenecky naladení, a to mi odvtedy zostalo. 

Začínali ste u Havla ako šéf jeho kancelárie. Ako by sa postavil k utečeneckej kríze?

Ako váš prezident.

Do Bratislavy ste prišli debatovať o utečencoch, v strednej Európe ste jedným z mála lídrov, ktorí ich nevnímajú ako hrozbu. Prečo sú proti nim politici aj verejnosť tak negatívne naladení?

Sú na to dva dôvody. Po prvé, sme vnútrozemské krajiny, ktoré nie sú zvyknuté na cudzincov. V západnej Európe si na to zvykli už od druhej svetovej vojny. Pamätám si, ako som sa v Českých Budějoviciach prechádzal po ulici a predo mnou išiel jeden afroameričan a ľudia sa po ňom otáčali. To vo Viedni či v Mníchove už dávno nebolo možné. Tam už mali svojich Turkov, Indov, Pakistancov, Karibčanov či Afričanov. Všade si na to zvykli, len my nie. Po druhé, také nálady panujú, keď výrazní politici šíria strach a nenávisť. Vy máte aspoň prezidenta, ktorý rozpráva rozumne, u nás je aj súčasný, aj bývalý prezident na tej druhej strane. Mám obavy, že sa len rozšíri nenávisť. Ako vieme z 20. storočia, strach je ten najhorší radca. Keď sa človek bojí, robí zlé rozhodnutia. Nemci v 30. rokoch po porážke v prvej svetovej vojne, po inflácii a nezamestnanosti mali strach a obrátili sa na Hitlera.    

Slovenská vláda ako jediná v EÚ vyrazila na boj proti kvótam. Stávame sa čiernou dierou, ako pre Denník N povedala expremiérka Radičová?

Sami sa staviame do tej pozície, na okraj v Európskej únii. Ako predseda zahraničného výboru sa teraz v zahraničí často dostávam do situácie, že nás nechápu. Kam prídem, hovoria mi, prečo tak „blbneme“, hlavne, keď sa pozrú na tie čísla, čo majú k nám prísť. Pripomínajú nám, že my sme tiež utekali v 38, 48, 68 a boli to väčšie počty. Na druhej strane, povinné kvóty neboli najšťastnejšie riešenie, malo to byť dobrovoľné a bolo by oveľa lepšie, keby si to kancelárka Angela Merkelová prebrala osobne na vysvetľovacom turné.  

Na Slovensku je až 70 percent ľudí proti prijímaniu utečencov. Môže politik také nastavenie nejako zmeniť?

Jeden politik to má ťažké, keby sa spojili nepolitické autority národa mimo politiky, napríklad spisovatelia či náboženskí lídri, vydali spoločné vyhlásenie, to by bolo najlepšie.

Vy ste zo svojho rakúskeho exilu v roku 1956 pomáhali maďarským utečencom. Ako to prebiehalo?

Vtedy, musím povedať, Rakúšania boli úžasní, prijali tisícky ľudí. Treba však tiež dodať, že bolo po vojne a ľudia si pamätali jej hrôzy aj utečencov. Vtedy som čiastočne pomáhal na hraniciach a snažil sa trochu pomáhať. Obetavosť Rakúšanov vtedy aj v roku 1968 bola ohromná, hoci vtedy žili omnoho chudobnejšie, mali oveľa väčšie pochopenie. Očividne je ľahšie pozvať do malého bytu, kde bol záchod na chodbe, ako do svojej vily.

Aj teraz však bolo vidno rozdiel, ako prijímali utečencov Maďari a Rakúšania, nie?

Rakúšania už boli po viacerých utečeneckých vlnách vytrénovaní a zvyknutí na to, že treba pomáhať. Zoberte si, koľko veľa ľudí prijali po balkánskych vojnách.