Denník N

Bol som nácek, ktorý pohŕdal negrami. Kým mi jeden nepomohol

Tom Olsen na archívnej fotke v čase, keď sa hlásil k neonacistom. Dnes má 40 rokov a na konferencii slovenskej neziskovky PDCS v Bratislave hovoril o tom, ako pomáhať mladým radikálom. Foto - Archív Toma Olsena
Tom Olsen na archívnej fotke v čase, keď sa hlásil k neonacistom. Dnes má 40 rokov a na konferencii slovenskej neziskovky PDCS v Bratislave hovoril o tom, ako pomáhať mladým radikálom. Foto – Archív Toma Olsena

Prihlásil sa ku Ku-Klux-Klanu, znenávidel Židov, víkend čo víkend sa bil s anarchistami a pakistanskými prisťahovalcami. Niekoľko rokov strávil vo väzení. Bývalý nórsky neonacista Tom Olsen hovorí o tom, čo ho zmenilo a prečo dnes pomáha iným mladým radikálom.

Volám sa Tom Olsen a pochádzam z dobrej rodiny. Stredná trieda, žiadny z rodičov alkoholik, ideálne detstvo. Trávil som ho v mestečku Haugesund na úplnom západe Nórska. Dvadsaťpäťtisíc obyvateľov usadených kúsok od mora, okolo jazerá a hory. Viem, máte pocit, že začínam obšírne, keď si máte prečítať príbeh, ako sa človek stane náckom, no nedokážem byť stručný. Na pochopenie môjho života sú dôležité detaily.

Vždy sa mi zdalo prekvapivé, z akej dobrej rodiny pochádzam. Najmä preto, že dnes viem, z akých rodín zväčša pochádzajú deti s príbehom, ako je ten môj. No hovorí sa, že každé pravidlo má svoju výnimku, a tou budem asi aj ja.

Na to, o čom chcem hovoriť, je potrebné vrátiť sa do obdobia, keď som mal dvanásť či trinásť. To je pre školáka v Nórsku zásadné obdobie. Po šiestej triede odchádzate na strednú školu, čo nie je vždy jednoduché. Zrazu sa z niekoho, kto je v škole najstarší, stanete niekým, kto je najmladší.

Bál som sa toho, ale nakoniec šlo všetko dobre. Zapadol som, a tak ako ostatní spolužiaci som si hľadal vzory medzi staršími. Boli vyšší a vyznali sa. Spomínam si, ako sa v škole konali cvičné voľby, to je v nórskych školách bežná vec. Vyberalo sa medzi známymi parlamentnými stranami, ale ako to býva, medzi mladými si získavajú priazeň aj outsideri.

Začal som vídať starších spolužiakov s odznakmi malej strany Ľudia proti imigrácii. Na celoštátnej úrovni neboli nikdy veľmi populárni, nedostali sa ani do parlamentu, no u nás v škole zväčša víťazili. V tom čase by som nikdy sám seba neoznačil za rasistu. Ale viete, niektorým veciam neujdete. Boli to deväťdesiate roky a videl som, ako do Nórska prichádza množstvo imigrantov a usádzali sa aj v mojom rodnom meste. A dochádzalo k problémom.

Počúval som príbehy, ako niekomu zbili malého brata a ukradli bicykel alebo ako došlo k bitke medzi mojimi spolužiakmi a deťmi prisťahovalcov. Mal som štrnásť či pätnásť a sledoval som len to, čo sa ma bezprostredne dotýkalo, širší kontext tomu chýbal.

Stále to nebol rasizmus

Ako som vravel, ja a moji rovesníci sme medzi staršími videli svoje vzory. Chodili sme s nimi na pivo, v piatok na diskotéky. Robili sme to, čo oni. Tak ako im, aj nám sa páčili dievčatá. No tie sa páčili aj chlapcom z neďalekého ostrova, ktorí sa cez víkend chodili do Haugesundu baviť. Prirodzene, nemali sme ich radi, občas sa strhla bitka.

A nielen s nimi. Bili sme sa aj s prisťahovalcami, lebo pochopte, keď sme nechceli, aby naše dievčatá chodili s tými z ostrova, prečo by mali chodiť s chlapcami z Bosny? No stále to nebol rasizmus. Boli sme proti každému, koho sme považovali za cezpoľného. Tak ako tých z hnutia Blitz. Módna anarchistická skupina z Osla, ktorá si v Haugesunde vyhliadla starý opustený dom a urobila si z neho squat.

Opäť v tom nebolo nič veľmi ideologické, no v tom dome sme sa predtým stretávali my, preto sme ich tam nevideli radi. A tak sme sa bili aj s nimi. Mali sme celkom rušné víkendy. Stále sa bolo s kým biť.

Tom Olsen dnes. Foto - Zora Pauliniová
Tom Olsen dnes. Foto – Zora Pauliniová

Netrvalo dlho a anarchisti do Haugesundu prilákali aj neonacistov. Prichádzali z okolia, striehli na chalanov z Blitzu, útočili na nich. Nikdy predtým som sa s náckami nestretol. Rýchlo som si všimol, že ich nepriateľmi sú tí, ktorí sú aj našimi nepriateľmi, ale aj tak som sa na nich pozeral cez prsty.

V tom čase som bol úplný geek do dejepisu a dobre som vedel, čo robili Nemci počas druhej svetovej vojny, takže mi pohľad na ich vlajky so svastikou nerobil dobre. Ale viete. Dali sme pár pív, mnohé z nich zaplatili, boli k nám milí. A hovorili historky. O bombardovaní Drážďan, o tom, ako nacisti v skutočnosti žiadnych Židov nezabíjali. Po čase som tomu začal veriť.

V tom čase nebol internet, hovoríme o začiatku 90. rokov. Nebolo veľmi kde overiť si, či nebola pravda, že Cyklón B sa nevyrábal pred rokom 1951, a teda nemohol byť použitý v roku 1941, ako mi tvrdili. Dnes viem, že to bol nezmysel.

Ohúrený Ku-Klux-Klanom

Začal som čítať časopisy, ktoré nám prinášali. Ohúril ma magazín amerického Ku-Klux-Klanu. Tou organizáciou som bol fascinovaný, už keď som ich videl v televízii. Horiace kríže, pôsobivé pochody, pre šestnásťročného chlapca to bolo veľkolepé. Napísal som im do USA a spýtal som sa, či by som nemohol byť ich členom.

Odpovedali mi. Domov nám do schránky prišiel lístok, aby som si na pošte vyzdvihol balík, ale našiel ho môj otec. Povedal si, že má cestu okolo, a tak ho vyzdvihne. Až na balíku si všimol, že odosielateľom sú Bieli rytieri Ku-Klux-Klanu. Poriadne na mňa nakričal. Opakujem, mal som šestnásť. Imponovalo mi to, cítil som sa ako rebel.

Ku-Klux-Klanu som napísal ešte raz, tentoraz som si dal pozor, aby som ako adresu uviedol P.O. Boxovú schránku. Takto som sa pomaly stal rasistom. Priatelia ma prehovárali, ale ja som bol na ceste, ktorá mi prišla príťažlivá. Bola to cesta, ktorou som chcel ísť.

Nebol som hlúpy a rýchlo som sa stal ideovým lídrom skupinky neonacistov v meste. Začali sme robiť malé hlúpe veci. Na most sme vyvesili plachtu so svastikou, hákový kríž sme sprejovali na budovy či policajné autá. Samozrejme, policajtom to dlho netrvalo a chytili nás.

Nemal som, myslím, ešte ani osemnásť, keď ma po prvý raz zatvorili. Sudca pri rozsudku povedal, že pre výstrahu. Žiadnych neonacistov v meste nechce. Dostal som tri mesiace a prvé dva týždne som strávil v špeciálnom režime bez možnosti návštev.

Správa o tom, že skupinku náckov z Haugesundu odsúdili, sa rozšírila veľmi rýchlo. Neonacisti z celého Nórska mi posielali stovky podporných listov a kníh. Vo väzení sa nedalo robiť nič iné, a tak som čítal. To, čo bolo myslené ako výstraha, len posilnilo moje nadšenie pre krajnú pravicu.

Do armády a späť

Ešte pred koncom trestu mi povedali, že ma prepustia skôr, ale len pod podmienkou, že vstúpim do armády. Zrejme dúfali, že armádny režim ma prevychová, ale ja som to videl inak. V čase, keď som čítal knihy o tom, ako sa blíži revolúcia a že určite príde k vojne, kde budú bieli bojovať proti nepriateľom, mi niekto povie, že môžem absolvovať vojenský výcvik.

Bolo to, akoby mi nachystali druhé Vianoce. Bohužiaľ, velitelia rýchlo pochopili, že aj v uniforme zostávam presvedčeným neonacistom a mohol by som ovplyvňovať ďalších. Expresne sa ma zbavili. Neodchádzal som s prázdnymi rukami, pre seba a svojich kamarátov som ukradol niekoľko vojenských uniforiem.

Nosiť uniformu má výhody. Vyzerali sme dôležito a nemuseli sme platiť za lístky na vlak či autobus. Armáda mala verejnú dopravu zadarmo. Boli iné časy ako dnes a revízorom ani nenapadlo pýtať si od nás preukazy.

Bol som mladý, oddaný myšlienke národného socializmu a mohol som cestovať po celom Nórsku. S kamarátmi sme brázdili krajinu a podporovali zakladanie neonacistických skupiniek. No a, samozrejme, bili sme sa. Vyhľadávali sme skupinky anarchistov, napádali ich a mlátili. A oni napádali nás. Nikto si už ani poriadne nepamätal, čo bola pomsta za minulý útok a čo pomsta za pomstu.

Článok o Tomovi v nórskych novinách v 90-tych rokoch. Zdroj - Archív Toma Olsena
Článok o Tomovi v nórskych novinách v 90-tych rokoch. Zdroj – Archív Toma Olsena

Nemohlo to skončiť inak ako väzením. Sudcovia si mysleli, že nás napravia, ale my sme sa len čoraz viac radikalizovali. Naše paranoje nás presviedčali, že vojna je blízko a my sa musíme ubrániť Židom, ktorí nás inak všetkých zabijú.

Písali sme si zoznamy. Na prvom boli politici, aktivisti či cirkevní lídri, ktorí vystupovali proti nám. No pri nich som mal pocit, že by im stačila výstraha. Na druhom zozname boli ľudia, nebolo ich viac ako desať, ktorých som chcel vidieť mŕtvych. Úprimne, nikdy sme s kolegami nepripravili plán, ktorý rátal s tým, že naozaj vystrelíme. Neviem povedať, či by som to spravil. Ale hovorili sme o tom.

V každom prípade, keď ma pustili z väzenia, s kamarátmi sme sa rozhodli, že potrebujeme zbrane.

Cesta do rasistického raja

Boli sme piati, prepadli sme obchod so zbraňami. Plán bol, že budeme opatrní. Predavač v obchode nebol náš nepriateľ. No nečakali sme, že sa bude brániť. Jeden z nás ho bodol nožom, čepeľ prešla len pár milimetrov od tepny. Našťastie nezomrel.

Lúpež so zbraňou a pobodaným predavačom, za to sa už z väzenia nevychádza po pár mesiacoch. Pokúsili sme sa utiecť do Švédska, ale nepodarilo sa. Znovu nasledovalo väzenie, tentoraz už na pár rokov. Úrady nechceli, aby som si narobil nových kamarátov a stiahol ich so sebou, a tak ma preraďovali z väznice do väznice.

Precestoval som prakticky celé Nórsko. Moji rodičia, nech som bol kdekoľvek, v Osle či na druhom konci krajiny, prišli za mnou každú sobotu. Vtedy som ešte nechápal, aký vplyv to na mňa malo. No pocit, že ma má niekto rád, bol dôležitý pre to, čo nasledovalo neskôr.

Keď ma prepustili, mal som v hlave zmätok. Stal som sa slávny, veľa ľudí ma spoznávalo na ulici. Áno, pre niekoľkých som bol hrdina. Ale väčšina mnou opovrhovala, niektorí ma nenávideli. Pre anarchistov či pakistanské gangy som bol chodiacim terčom, a to nebolo príjemné. Rozhodol som sa odísť z Nórska za rodinou do Juhoafrickej republiky, ktorá tam žila už niekoľko generácií a darilo sa jej najmä počas apartheidu.

Písal sa rok 1997, tri roky po nástupe Nelsona Mandelu, a Južná Afrika už nebola tou, akú som ju cez rozprávanie v rodine poznal ja. Ako dieťa som tam bol veľakrát, no vždy pred Mandelom. Keď som pristál na letisku, prvé, čo som si pomyslel, bolo: „Čo tu robí toľko negrov?“ Predtým som na letisku v Johannesburgu stretal prakticky len belochov, no teraz som bol v šoku.

Dostal som sa na belošskú farmu jedného známeho. Otvoril si tam aj bar, kde sa stretávali členovia AWB, juhoafrického rasistického hnutia. Myslel som si, že sa tam budem cítiť dobre. Oni aj ja sme boli rasisti, nenávideli sme černochov, považovali sme sa za vyvolených. No líšili sme sa. Paradoxne som to pochopil, keď som v bare pustil svoju hudbu.

Keď Tom rozpráva o svojom príbehu, ukazuje aj staré tetovanie na rukách. Foto - Zora Pauliniová
Keď Tom rozpráva o svojom príbehu, ukazuje aj staré tetovanie na rukách. Foto – Zora Pauliniová

Z Nórska som so sebou priniesol niekoľko kaziet s neonacistickou hudbou. Prvé skladby sa im páčili. Keď počuli texty o čiernych opiciach, ktoré by bolo lepšie zabiť, tlieskali a pripíjali mi. No potom prišlo na skladby o Židoch a sionistickej svetovláde.

Nadšenie utíchlo. Jeden z členov AWB, v tom čase už bol dosť opitý, z ničoho nič vytiahol revolver a priložil ho priamo pred moju tvár. Nechápal som, čo sa deje. Bol rozčúlený, kričal na mňa, aby som neurážal Židov. Našťastie sa to upokojilo. Neskôr mi niekto vysvetlil, že juhoafrická vláda počas apartheidu obchodovala s Izraelom a Židov vnímali inak ako my v Európe. Boli bieli, a preto neboli nepriatelia. Ich nenávisť bola iná ako moja.

Ako môže byť černoch milý?

Zrazu som sa cítil veľmi osamelý. Odišiel som do Johannesburgu, ubytoval sa v hosteli a nevedel, čo ďalej. Rozhodol som sa, že sa vrátim do Nórska, no lietadlo mi malo letieť až o tri týždne. Blúdil som ulicami, zabíjal čas, opíjal sa, dostával do problémov.

Takto som sa raz v meste stratil a dostal sa do jednej z najnebezpečnejších štvrtí. Viete, keď ste raz grázlom, spoznáte iného grázla veľmi rýchlo. Ten večer sa to potvrdilo. Už keď som na rohu videl skupinku čiernych mladíkov, vedel som, čo ma čaká. Revolver sa pred mojimi očami zjavil do niekoľkých sekúnd. Už druhý raz za posledné dni.

Dal som im všetko, čo chceli, a keď som čakal, že ma chlap s revolverom zastrelí, nechal ma tak. Dodnes som nepochopil prečo. Bol som si istý, že ak by som bol ja na jeho mieste, a verte mi, v tom čase by som bol veľmi rád na jeho mieste, strelil by som. No on to neurobil.

Zostal som v Johannesburgu úplne bez peňazí, hostel som už mal, našťastie, zaplatený. Keďže neexistoval internet banking, čakali ma dva týždne bez jediného centa. Zavolal som rodičom a oni mi na adresu hostela poslali peniaze, ale aj na tie som musel čakať. A tak som v hosteli v bare pozeral rugby.

Raz ráno som takto sedel v bare, keď sa pri mne ozvalo: „Dve pivá, prosím“ a jedno zrazu pristálo predo mnou. Otočil som sa a pred sebou som uvidel najmilšiu a najviac usmiatu tvár, akú som kedy videl. Jediný problém bol, že bola čierna.

Otočil som sa poriadne, aby ten chlapík videl moje tričko so svastikou, ale s ním to ani nepohlo. Milo ma pozdravil a pozdvihol pohár na prípitok. Pomyslel som si – je v poriadku? Prečo by mi černoch kupoval pivo? Napadlo mi, že jedine preto, že je otrávené, ale potom som sa napil. Bol som smädný a hladný, mal som naň chuť. Veľmi rýchlo som sa s ním opil. Na druhý deň som vstal a neveril som, že som večer prepil s opicou, ktorá sa sotva naučila hovoriť. Lebo tak som vnímal každého černocha.

Ten chlap tam bol večer zase. Usmieval sa, kúpil mi pivo a navyše predo mňa postavil nákup s tým, že si v kuchynke uvaríme zambijské jedlo. Bol som hladný, a tak som išiel. Prezradil mi, že pracuje pre telekomunikačnú firmu zo Zambie a v Johannesburgu je na pracovnej ceste.

Strávili sme spolu týždeň a keď odchádzal, cítil som, že sa niečo zmenilo. Posledný deň, ktorý sme boli spolu, som si ráno neoholil hlavu a neobliekol som si tričko s hákovým krížom. Nie preto, že by sa zo mňa zo dňa na deň stal liberál. Hanbil som sa ho nosiť pred ním. Podali sme si ruky a rozlúčili sa.

Mladí potrebujú vzory

Po návrate do Nórska som opäť spadol do starej partie. Scenár už nikoho neprekvapí. Ďalšia bitka, ďalšia basa. No tentoraz som už vo väzení premýšľal o inom. O tom, ako môj život doteraz vyzeral. O tom mladíkovi v Johannesburgu. O mojich rodičoch, ktorí ma nezavrhli, hoci som im narobil len problémy.

Až som dospel k tomu, že to nie je život, ktorý by ma bavil. A že v skutočnosti nemám potrebu niekoho nenávidieť.

Dnes mám štyridsať rokov, ženu a syna. Namiesto toho, aby som sa potĺkal s neonacistickými skupinkami, pomáham ako komunitný pracovník iným mladým, aby pochopili, že radikálne hnutia nie sú cesta. Či už sú to neonacisti, alebo radikálni islamisti. Lebo to, čo k nim mladých ľudí vedie, sa takmer nikdy nelíši.

Tom Olsen dnes. Foto - Zora Pauiliniová
Tom Olsen dnes. Foto – Zora Pauiliniová

Väčšinou sú to chýbajúce vzory. Najľahšie si cestu k radikálnym skupinám hľadajú deti z rozpadnutých rodín, potomkovia alkoholikov a drogovo závislých či deti, ktoré rodičia zneužívali. Mnohí mi hovoria, že neonacistickí lídri boli pre nich ako druhí otcovia. Počúvali ich, venovali sa im, chodili s nimi do lesov, trénovali bojové športy.

Ja sa teraz pokúšam ponúknuť im vzor inde. Medzi policajtmi, sociálnymi pracovníkmi, učiteľmi. Pochopiť ich a nezavrhnúť, lebo mnohí z nich sa k neonacistom alebo takzvaným foreign fighters verbovaným Islamským štátom dali až po tom, čo sami boli obeťami.

Poznám človeka, ktorý sa pridal k neonacistom po tom, čo ho zbil jeden z pakistanských gangov, a, naopak, poznám mladých, ktorí hľadajú cestu k radikalizovanému islamu po útoku neonacistov. Spolu s kolegami sa snažíme už na školách zachytiť takéto signály a s mladými nadviazať kontakt. Nenávisť nie je cesta, ale na to tu musí byť niekto, kto človeku ukáže aj druhú stranu. Empatiu, cit, lásku.

Ako ju kedysi mne ukázali rodičia či zamestnanec telekomunikačného operátora zo Zambie.

Teraz najčítanejšie