Denník N

Bol som nácek, ktorý pohŕdal negrami. Kým mi jeden nepomohol

Tom Olsen na archívnej fotke v čase, keď sa hlásil k neonacistom. Dnes má 40 rokov a na konferencii slovenskej neziskovky PDCS v Bratislave hovoril o tom, ako pomáhať mladým radikálom. Foto - Archív Toma Olsena
Tom Olsen na archívnej fotke v čase, keď sa hlásil k neonacistom. Dnes má 40 rokov a na konferencii slovenskej neziskovky PDCS v Bratislave hovoril o tom, ako pomáhať mladým radikálom. Foto – Archív Toma Olsena

Prihlásil sa ku Ku-Klux-Klanu, znenávidel Židov, víkend čo víkend sa bil s anarchistami a pakistanskými prisťahovalcami. Niekoľko rokov strávil vo väzení. Bývalý nórsky neonacista Tom Olsen hovorí o tom, čo ho zmenilo a prečo dnes pomáha iným mladým radikálom.

Volám sa Tom Olsen a pochádzam z dobrej rodiny. Stredná trieda, žiadny z rodičov alkoholik, ideálne detstvo. Trávil som ho v mestečku Haugesund na úplnom západe Nórska. Dvadsaťpäťtisíc obyvateľov usadených kúsok od mora, okolo jazerá a hory. Viem, máte pocit, že začínam obšírne, keď si máte prečítať príbeh, ako sa človek stane náckom, no nedokážem byť stručný. Na pochopenie môjho života sú dôležité detaily.

Vždy sa mi zdalo prekvapivé, z akej dobrej rodiny pochádzam. Najmä preto, že dnes viem, z akých rodín zväčša pochádzajú deti s príbehom, ako je ten môj. No hovorí sa, že každé pravidlo má svoju výnimku, a tou budem asi aj ja.

Na to, o čom chcem hovoriť, je potrebné vrátiť sa do obdobia, keď som mal dvanásť či trinásť. To je pre školáka v Nórsku zásadné obdobie. Po šiestej triede odchádzate na strednú školu, čo nie je vždy jednoduché. Zrazu sa z niekoho, kto je v škole najstarší, stanete niekým, kto je najmladší.

Bál som sa toho, ale nakoniec šlo všetko dobre. Zapadol som, a tak ako ostatní spolužiaci som si hľadal vzory medzi staršími. Boli vyšší a vyznali sa. Spomínam si, ako sa v škole konali cvičné voľby, to je v nórskych školách bežná vec. Vyberalo sa medzi známymi parlamentnými stranami, ale ako to býva, medzi mladými si získavajú priazeň aj outsideri.

Začal som vídať starších spolužiakov s odznakmi malej strany Ľudia proti imigrácii. Na celoštátnej úrovni neboli nikdy veľmi populárni, nedostali sa ani do parlamentu, no u nás v škole zväčša víťazili. V tom čase by som nikdy sám seba neoznačil za rasistu. Ale viete, niektorým veciam neujdete. Boli to deväťdesiate roky a videl som, ako do Nórska prichádza množstvo imigrantov a usádzali sa aj v mojom rodnom meste. A dochádzalo k problémom.

Počúval som príbehy, ako niekomu zbili malého brata a ukradli bicykel alebo ako došlo k bitke medzi mojimi spolužiakmi a deťmi prisťahovalcov. Mal som štrnásť či pätnásť a sledoval som len to, čo sa ma bezprostredne dotýkalo, širší kontext tomu chýbal.

Stále to nebol rasizmus

Ako som vravel, ja a moji rovesníci sme medzi staršími videli svoje vzory. Chodili sme s nimi na pivo, v piatok na diskotéky. Robili sme to, čo oni. Tak ako im, aj nám sa páčili dievčatá. No tie sa páčili aj chlapcom z neďalekého ostrova, ktorí sa cez víkend chodili do Haugesundu baviť. Prirodzene, nemali sme ich radi, občas sa strhla bitka.

A nielen s nimi. Bili sme sa aj s prisťahovalcami, lebo pochopte, keď sme nechceli, aby naše dievčatá chodili s tými z ostrova, prečo by mali chodiť s chlapcami z Bosny? No stále to nebol rasizmus. Boli sme proti každému, koho sme považovali za cezpoľného. Tak ako tých z hnutia Blitz. Módna anarchistická skupina z Osla, ktorá si v Haugesunde vyhliadla starý opustený dom a urobila si z neho squat.

Opäť v tom nebolo nič veľmi ideologické, no v tom dome sme sa predtým stretávali my, preto sme ich tam nevideli radi. A tak sme sa bili aj s nimi. Mali sme celkom rušné víkendy. Stále sa bolo s kým biť.

Tom Olsen dnes. Foto - Zora Pauliniová
Tom Olsen dnes. Foto – Zora Pauliniová

Netrvalo dlho a anarchisti do Haugesundu prilákali aj neonacistov. Prichádzali z okolia, striehli na chalanov z Blitzu, útočili na nich. Nikdy predtým som sa s náckami nestretol. Rýchlo som si všimol, že ich nepriateľmi sú tí, ktorí sú aj našimi nepriateľmi, ale aj tak som sa na nich pozeral cez prsty.

V tom čase som bol úplný geek do dejepisu a dobre som vedel, čo robili Nemci počas druhej svetovej vojny, takže mi pohľad na ich vlajky so svastikou nerobil dobre. Ale viete. Dali sme pár pív, mnohé z nich zaplatili, boli k nám milí. A hovorili historky. O bombardovaní Drážďan, o tom, ako nacisti v skutočnosti žiadnych Židov nezabíjali. Po čase som tomu začal veriť.

V tom čase nebol internet, hovoríme o začiatku 90. rokov. Nebolo veľmi kde overiť si, či nebola pravda, že Cyklón B sa nevyrábal pred rokom 1951, a teda nemohol byť použitý v roku 1941, ako mi tvrdili. Dnes viem, že to bol nezmysel.

Ohúrený Ku-Klux-Klanom

Začal som čítať časopisy, ktoré nám prinášali. Ohúril ma magazín amerického Ku-Klux-Klanu. Tou organizáciou som bol fascinovaný, už keď som ich videl v televízii. Horiace kríže, pôsobivé pochody, pre šestnásťročného chlapca to bolo veľkolepé. Napísal som im do USA a spýtal som sa, či by som nemohol byť ich členom.

Odpovedali mi. Domov nám do schránky prišiel lístok, aby som si na pošte vyzdvihol balík, ale našiel ho môj otec. Povedal si, že má cestu okolo, a tak ho vyzdvihne. Až na balíku si všimol, že odosielateľom sú Bieli rytieri Ku-Klux-Klanu. Poriadne na mňa nakričal. Opakujem, mal som šestnásť. Imponovalo mi to, cítil som sa ako rebel.

Ku-Klux-Klanu som napísal ešte raz, tentoraz som si dal pozor, aby som ako adresu uviedol P.O. Boxovú schránku. Takto som sa pomaly stal rasistom. Priatelia ma prehovárali, ale ja som bol na ceste, ktorá mi prišla príťažlivá. Bola to cesta, ktorou som chcel ísť.

Nebol som hlúpy a rýchlo som sa stal ideovým lídrom skupinky neonacistov v meste. Začali sme robiť malé hlúpe veci. Na most sme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie