Denník N

Možno o tom nechcete čítať, ale aj váš syn či dcéra môže ubližovať inému dieťaťu

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Nestačí sa s deťmi len rozprávať, keď sa stane niečo ako v Miloslavove, aj keď je to lepšie ako o tom mlčať.

Pred časom som napísala príbeh o rodičoch, ktorých pubertálna dcéra šikanovala spolužiačku a zverejňovala o nej zraňujúce koláže a „memečká“. Otec toho dievčaťa mi povedal, že podobne ako asi všetci rodičia sa vždy obával toho, že jedno z jeho detí sa stane terčom šikany. Nikdy by si nepomyslel, že by sa jeho dieťa ocitlo na opačnej strane, a nikdy mu nenapadlo, že by o tejto možnosti mal s deťmi zvlášť hovoriť.

Prečo? Lebo svojim deťom sa primerane s manželkou venovali, mali s nimi otvorený vzťah, nevšimli si, že by ich dcéra ubližovala súrodencom, zhruba poznali deti, s ktorými sa priatelila, nepatrili ani k typu rodín, ktoré sa úplne mylne (šikanujú a bývajú šikanované deti z celého socioekonomického aj intelektuálneho spektra) považujú za náchylnejšie na to, aby z nich vzišlo dieťa s takýmito problematickými prejavmi.

Aj ich prípad však ukázal, že hoci väčšina rodičov sa snaží deti vychovávať naozaj najlepšie, ako vie a zmôže, nie vždy dokážu zabrániť tomu, aby sa ich dieťa zrazu ocitlo v situácii, keď nekoná tak, ako sa od neho očakáva, či dokonca tak, že tým spôsobí utrpenie.

To však neznamená, že my rodičia sme v prevencii šikany celkom bezmocní a nemáme v rukách žiadne nástroje, ako naše deti viesť tak, aby nesmerovali svoju agresiu či hnev proti iným alebo aby v prípade, keď šikanu uvidia, na nej neparticipovali.

Lebo to je aspoň minimum, akási základňa, potom prichádza nadstavba v podobe toho, ako sa šikanovaného zastať, byť asertívny k útočníkovi a dávať najavo, čo je správne a čo už nie.

Deti nás stále sledujú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie