Denník N

Expremiérka Radičová: Naša generácia je opotrebovaná, už by to mali chytiť do ruky mladší

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Bývalá premiérka a dekanka na Paneurópskej vysokej škole Iveta Radičová počas pandémie chodila so svojimi študentmi pomáhať do nemocníc. „Učím ich o solidarite, tolerancii a myslím, že potrebovali zažiť, čo to reálne znamená.“

V rozhovore sa dočítate:

  • ako na jej prítomnosť v nemocnici reagovali zdravotníci aj covidoví pacienti
  • prečo svojich študentov povzbudzuje k tomu, aby vstúpili do politiky
  • prečo je Robert Fico nadaný politik
  • a tiež či verí, že vláda dovládne

Ku koncu roka sme mali veľa hodnotiacich podcastov a väčšinou sme v nich rozoberali zlé veci, hrozby, vojnu. Čo pozitívne vidíte na Slovensku?

Rada by som najprv všetkým zaželala to, aby dvojkový rok bol pre nás druhou šancou na zmenu spôsobu správania sa, rokom väčšej ohľaduplnosti, úcty, aby bolo menej arogancie a hnevu, lebo vďaka tomu by mohol byť tento rok príjemnejší. A to je aj jedna z pozitívnych správ, že tú druhú šancu máme.

Bola som zaskočená, že mám hovoriť o pozitívach, ale o to je to príjemnejšie. Najprv celý balík okolo pandémie: klobúk dolu pred všetkými profesiami, ktoré to zvládli. Od odvozu smetí, cez pekárov, učiteľov, ktorí museli zo dňa na deň prejsť na úplne iný spôsob výučby, deti, rodičov. Zámerne som nepovedala zdravotníkov na úvod, lebo je rozdiel zvládať svoju kvalifikáciu ako úplne novú životnú situáciu. Napriek tomu mnohí lekári zvládli s neuveriteľnou profesionalitou enormnú záťaž.

Chcem vyzdvihnúť vedcov. To, ako boli schopní veľmi rýchlo vytvoriť medzinárodné siete, znásobovať poznanie a rýchlo ho pretavovať do praxe. Vyzdvihujem Slovenskú akadémiu vied, o ktorej som si dlhé roky myslela, že je to dinosaurus, ktorý sa nedá pohnúť z miesta, a ústavy pritom hneď reagovali na podnety, robili analýzy, výskum, informovali nás. A to nielen tie prírodovedné, ale aj spoločensko-vedné. Ako máme zvládať bubliny, osamelosť, klobúk dole pred všetkými psychológmi, terapeutmi.

Takže ľudia sú to pozitívne. 

Vyzdvihujem schopnosti a akcieschopnosť ľudí a ochotu pomôcť. Vznikli nové väzby, priateľstvá, komunity. Z inštitúcií vyzdvihnem samosprávy. Chytili sa aktivity a nielenže otvárali vakcinačné strediská, ale znásobili donášku potravín, liekov, starostlivosť o starých ľudí, ukázali naozaj neuveriteľnú životaschopnosť. Vyzdvihujem aj mnohé univerzity. Prejsť na skoro štyri semestre na online výučbu, to bola záťaž hlavne pre študentov. A najmä tých, ktorí prišli do prvých ročníkov bez maturity, bez priameho kontaktu s pedagógmi.

To, čo oceňujem, je, že väčšina ľudí vie, že sloboda je zodpovednosť. To, že to prekrikovali dva extrémy, je fakt, ktorý sprevádza každú krízu. Na jednej strane boli tí apokalyptici, ktorí strašia a prijímajú nadštandardné opatrenia, ktoré vedú skôr k negatívnych kolapsom, verzus extrém konšpiračných fantázií, ktoré vedú až k popieraniu, že by sa niečo stalo. Sú agresívni a hluční.

Ľudia môžu mať pocit, že ich je veľa. 

Ich nie je veľa, oni sú len hluční. Využívali všetky spôsoby, aby sa stali mediálne viditeľnými, provokovali cez útoky na predavačky alebo blokovanie dopravy a podobne, aby si ich nutne museli médiá všimnúť. Tým vytvárali dojem akéhosi masového hnutia, ktoré v spoločnosti existuje.

Nie som prototyp naivity, ktorý si myslí, že sme to všetci prechádzali s úsmevom, to by znamenalo, že sme sa zbláznili, nie, každý prežíval nejakú svoju sociálnu depresiu. Časť sa zmobilizovala, aby pomáhala ostatným, lebo jej to pomáhalo, časť sa uzavrela do seba a im pomáhali iní. Časť prežívala obrovský hnev a traumy a časť obrovskú bolesť zo strát.

Vy ste tiež chodili do nemocnice, však?

Áno, to je pravda.

Ako to vzniklo?

Hovorím, že každý sme iný. Patrím k ľuďom, ktorí sa nemôžu len tak dívať, keď niečo nefunguje, a snažím sa nájsť spôsob, ako pomôcť v rámci svojich skromných možností. Ako nezdravotník som sa počas najväčšieho náporu prihlásila, že idem pomáhať ako dobrovoľník do nemocnice. Aj študenti sa ma spýtali, čo môžu urobiť. Povedala som, čo mám v pláne, a do dvoch hodín sa ich ku mne dvadsať pridalo. Prihlásili sme sa v Univerzitnej nemocnici a prijali nás s otvorenou náručou a neuveriteľným prekvapením.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Maroš Žilinka

V redakcii

Slovensko

Teraz najčítanejšie