Tichý smútok a grotesky života

Dychtiví po všetkom, čo prinášalo farebnú alternatívu normalizačnej šede 70. rokov, sme hľadali bublajúci zážitok pre mozog aj srdce, inšpiráciu, podfuk voči moci, „zakuklený“ smiech so zimomriavkami, námet na diskusiu, tichý obdiv. Akési tajné spoločenstvo sa schádzalo v bytoch, zafajčených krčmách, diskrétne nezávislých kluboch a najmä divadielkach, kde bol každý „podvod“ na cenzorovi alebo obídenie kultúrneho dozoru vítaný s tichou radosťou a snami o naozajstnom, nie mocou proklamovanom „lepšom zajtrajšku“, hoci sme v skutočnosti neverili, že príde.

Tak sa mnohí u nás prvýkrát stretli s menom ruského publicistu a prozaika Jefima Davidoviča Zozuľu (1891 – 1941), ktorého neuveriteľnú poviedku Živý nábytok na základe českého prekladu inscenoval dodnes činný kultový dramatik, spisovateľ, literárny aj divadelný vedec Karol Horák, zakladateľ a umelecký vedúci alternatívneho prešovského Študentského divadla pri Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika. Umelecký zážitok s hodnotou blížiacou sa k stavu, vznikajúcom po nočných čítaniach samizdatových prekladov textov Orwella, Huxleya alebo Zamiatina, bol nesmierne silný. Pátranie po ďalších textoch Jefima Zozuľu bolo ťažké – napokon k dispozícii bola len ukážka „prepašovaná“ do časopisu Světová literatura a dva krátke výbery v češtine (1964, 1979), ktoré si ich vlastníci strážili ako oko v hlave a nepožičiavali.

O to väčšia je radosť, že sa na našich pultoch objavila kniha Živý nábytok, v Slovarte dramaturgicky starostlivo pripravený súbor poviedok tohto skvostného autora, patriaceho k chýrnej „odeskej škole“, v preklade Jána Štrassera.

Zozuľa sa narodil v Moskve, detstvo prežil v Lodži a 19-ročný prišiel do Odesy, ktorá bola pred boľševickou revolúciou v roku 1917 a ešte aj chvíľu po nej magickým multikultúrnym mestom. Tam začal svoju novinársku dráhu (Krokodíl, Nový Satirikon) a naštartoval prozaické pokusy. Revolúciu spočiatku váhavo prijal a v niektorých poviedkach (sú aj v prezentovanej kolekcii) jej tak trocha pritakával, hoci v zimomriavkových ironických podtónoch a medzi riadkami bolo cítiť isté obavy o ľudskú dôstojnosť (Limonáda, Taľafatka, Hrdinský čin občana Kolsuckého).

Strach, skepsu, bizarnosť, grotesknosť, apokalyptické vízie a rezervovaný postoj k „šťastnej budúcnosti“ potom prelial do antiutopických prózičiek (Príbeh o Akovi a ľudstve, Skaza Hlavného Mesta, Živý nábytok, Štúdio lásky k človeku, Gramofón minulosti). Je to čítanie hravo-smutné o ľuďoch zakliesnených v kolese dejín, vyvolávajúce istý druh softhororového úžasu. Je len škoda, že nedokončil rozsiahly román Dielňa ľudí.

Mračná sa nad ním začali sťahovať koncom 20. rokov, ale mal „šťastie v nešťastí“ – neskončil svoj život v gulagu alebo na popravisku ako Isaak Babel, Boris Pilňak alebo Osip Mandelštam, „len“ ho nechali živoriť v úzadí ako Andreja Platonova či Michaila Bulgakova. Na začiatku vojny dobrovoľne narukoval, pracoval v armádnej tlači a padol v boji. Jeho literárne práce zostali v archívoch a našťastie sa nestratili ani nezhnili.

Cestu na denné svetlo a pred oči vyjavených čitateľov si našli vo väčšom rozsahu až v roku 2011, keď znalec jeho tvorby Jevgenij Golubovskij usporiadal diela do nového komplexného vydania, z ktorého pochádza aj aktuálny výber v slovenčine.