Za Pavlom Melušom (1951 – 2022)

To, že na začiatku 70. rokov nastúpil ako bývalý fotoamatér najprv do Smeny (1972 – 1974) a potom do oddelenia fotoreportérov Pravdy (1974 – 1989), sa ukázalo ako osudové rozhodnutie. Nikdy z fotografického sveta nevystúpil, aj keď sa pohyboval v jeho rôznych sférach. Najprv ako fotograf autor, po roku 1989 skôr ako vydavateľ, kurátor, majiteľ grafického štúdia O.K.O. (od 1990, spolupracoval v ňom aj s Jurajom Králikom a Vladislavom Rostokom).

Nevedno, či existuje predstava ideálneho fotoreportéra, ale k potenciálnej má bližšie jeho kolega zo Smeny a priateľ Laco Bielik (1939 – 1984), ktorý zahynul preto, lebo bol príliš blízko pretekárskej automobilovej dráhy, než Pavel Meluš, ktorý pred typickou neodbytnosťou reportéra – vyhodia ho dverami, vráti sa oknom – uprednostnil pokojnú hĺbavosť, premýšľavý odstup. Skĺbil potrebnú bezprostrednosť reportáže so zmyslom pre estetizujúcu kompozíciu. Určite aj pod vplyvom štúdia v Prahe. Za sériu fotografií o Sare Simeoniovej, výškarke, ktorá zvíťazila na halových majstrovstvách Európy v Prahe v roku 1978, získal o rok neskôr 3. miesto v kategórii Spravodajstvo prestížneho svetového ocenenia World Press Photo.

Od júna 1989 už v takzvanom „slobodnom povolaní“ pripravil na október – november 1989 výstavu absolventov FAMU v galérii Gremium na Gorkého ulici, po ktorej nasledovala o vyše pol roka neskôr expozícia August 1968 spolu s rovnomennou knihou (prvýkrát na nej boli zverejnené fotografie Ladislava Bielika). Ako tretiu v tom istom priestore zorganizoval aj výstavu k 1. výročiu revolúcie v novembri 1990. Ukázalo sa, že Pavel Meluš bol mužom činu.

Ak mnohí vraveli, že by bolo dobré takéto projekty uskutočniť, ale venovali sa len vlastnej tvorbe, Pavel Meluš bol ten, ktorý ich nielen rozbehol, ale aj dotiahol do konca. Zo sveta pôvodnej tvorby sa prirodzene presunul k službe fotografii, hoci vo vlastnej práci sa systematicky až do konca venoval fotografii architektúry. Mimoriadne záslužné bolo aj vydávanie publikácií a fotografovanie diel pre výtvarníkov – Dezidera Tótha (Monogramista T.D), Michala Studeného, Vladimíra Gažoviča, Mariana Polonského a ďalších.

Z radu jeho výstavných a vydavateľských aktivít sa do popredia dostala systematická dlhoročná práca na propagácii diela Ladislava Bielika (spoločne s jeho synom Petrom Bielikom). V pamäti zostane impozantná prezentácia dlhého pásu zo všetkých nazväčšovaných Bielikových kontaktov k 40. výročiu augusta 1968 na Šafárikovom námestí v roku 2008. Výnimočná bola aj výstava Pád komunizmu k 20. výročiu Nežnej revolúcie na Hviezdoslavovom námestí a Námestí SNP v novembri 2009. Vtipne navrhnuté kukátka v drevených kubusoch ponúkali chodcom šancu „nakúkať“ do života v komunistických krajinách pred rokom 1989 a súčasne aspoň v náznaku prežiť večné špehovanie ako súčasť totalitného systému (výstavy a knižné projekty pripravoval spolu so synom Borisom Melušom).

Pavel Meluš kládol dôraz skôr na perfekciu než na množstvo. Nie všetko dokázal dotiahnuť do konca. Bolo by skvelé, keby sme spolu s ním mohli byť na otvorení jeho starostlivo pripravovanej, inštalačne a priestorovo náročnej výstavy o spartakiáde v roku 1980. Alebo prestrihnúť pásku na múzeu a galérii Camera Obskura mapujúceho udalosti z roku 1968 aj cez fotografie Ladislava Bielika, ktorého stavbu v podzemí parku na Šafárikovom námestí presadzoval od roku 2005. Už to nebude možné, ale členovia rovnomennej neziskovej organizácie, ktorú spoluzakladal a v ktorej naďalej pôsobí aj Peter Bielik, aj jeho syn, určite budú pokračovať v jeho plánoch a dokážu prekonať problémy s územným plánom či politicko-majetkové ťažkosti tak, aby sa naplnila jeho služba fotografii aj v tomto bode.

Keď sa to skôr či neskôr podarí, bude nám všetkým ľúto, že Paľo pri tom už nebude.