Nová kniha o Trumpovi je o všetkých populistoch

Čítam teraz knihu Landslide od Michaela Wolffa, ktorá opisuje posledné dni Donalda Trumpa, teda obdobie krátko pred voľbami, počas a po nich.

Aby sme si rozumeli, Michael Wolff má povesť mierne bulvárneho novinára a ešte aj to slovo mierne je možno eufemizmus. Píše jednoducho a úderne, teda vlastne bulvárne. A niekedy má problémy s niektorými faktami. Alebo citátmi. A z Trumpa si vlastne tak trochu urobil živnosť.

Lenže Landslide je výborné čítanie nie vďaka konkrétnym detailom, ale vďaka celkovému dojmu. No a ten celkový dojem je takýto:

Donald Trump si bol najprv istý, že vyhrá, a potom si bol istý, že vyhral. V prvom rade preto, že neprehráva, a v druhom rade preto, že sa dlho nenašiel nikto, kto by mu povedal, že aj naozaj prehral.

Potom, po uvedomení si prehry, prišlo na rad sprisahanie: keďže neprehráva a prehral, nemohlo sa to stať len tak obyčajne, ako keď v živote raz vyhráte a raz prehráte. Muselo to byť sprisahanie.

Potom nasledovali plány na odhalenie sprisahania. Cestou boli odídení všetci tí, ktorí hovorili, že to nebolo sprisahanie, ale len obyčajná prehra. Nahradili ich tí, ktorí boli ochotní prezidentovi prikyvovať, pokojne aj z presvedčenia.

A potom sa ten kruh čoraz viac zužoval, objavovali sa tam čoraz neznámejší ľudia, občas prakticky z ulice – a opitý Rudy Giuliani. A všetky tie teórie boli v čoraz slabšom kontakte s realitou. A plány o tom, ako sa to všetko zvráti a zmení, už s realitou nemali spoločné vôbec nič, pretože to boli už len čoraz divokejšie riešenia, ktoré by narazili hádam aj v Guinei-Bissau.

Ako to dopadlo, to vieme bez ohľadu na to, čo o tom Donald Trump rozprával, rozpráva a bude rozprávať. V knihe je však pozoruhodný dokonalý zmätok. Ten vyzeral takto: všetci hovorili, že niečo treba robiť, a niečo sa aj urobí. To niečo bolo pritom naozaj čoraz divokejšie. Ale potom sa to celé zmenilo a to, čo platilo, už neplatilo. Potom na to Trump zabudol. Alebo to zmenil. Alebo vyhodil toho, kto to navrhol. A aj všetkých ostatných. A potom sa ukázalo, že sa to aj tak nedá, no a tak nasledoval zase ďalší plán, ešte šialenejší, a celý kolotoč sa zopakoval.

Výsledkom bolo to, že sa v konečnom dôsledku nestalo vôbec nič. Nikto totiž nikdy nevedel, čo má robiť, čo kto robí, kto je kto, kde je kto, kde sú všetci, aké sú ďalšie kroky, ako na seba nadväzujú, kto ich má urobiť, aký je presný plán, kto čo z čoho a prečo platí – proste tak celkovo, ako na to.

Dokonalý zmätok, skvelá komédia – teda až na to, že hovoríme o exprezidentovi najsilnejšej krajiny na svete –, občas obyčajná fraška. Ak to bolo takto, alebo aspoň približne takto, tak to musel byť vskutku veľkolepý bordel. Človek, ktorý o svete nevie nič, len to, že v ňom nikdy neprehráva.

Kniha Landslide je výborná prípadová štúdia o tom, ako to vyzerá, ak vedenie krajiny zveríte do rúk človeku, ktorý nemá ani najmenšiu predstavu o tom, čo má, môže a smie robiť. O človeku, ktorý vám dokáže sľúbiť úplne čokoľvek, ale nemá ani najmenšou predstavu o tom, ako sa riadi štát. Ako sa to potom robí. Iste, Donald Trump je predsa len extrémny príklad, ale presne tak to s populistami býva.

Neexistuje nič, čo by vám nesľúbili. Realitou sa nenechajú odradiť. Iné ako silné slová nepoznajú. A potom príde na lámanie chleba a zrazu zistíte, že sú presne tým, čím boli vždy: populistami, ktorí nieže nevedia riadiť štát (lebo to naozaj nevedia); oni nevedia ani len poriadne trafiť do dverí.

A všade, kam prídu, a všade okolo seba a vždy a vo všetkom len rozosievajú zmätok. Nakoniec sa im nič nepodarí, ale to je jedno – dôležité je, aby mali na koho ukázať, že oni nič. Je to chyba niekoho iného.

Pretože populisti predsa nikdy neprehrávajú a nikdy nie sú na vine. Landslide je zábavná kniha, v beletrii by takému zmätku nikto neuveril; a potom si uvedomíte, že v niečom podobnom žijete.