Denník N

Jozef Golonka: Po okupácii ma dva dni zadržiavali, neskôr mi eštebáci dali zlomiť sánku

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Hokej je v Česku a na Slovensku doteraz takým fenoménom aj preto, že na konci 60. rokov výrazne presahoval do politiky a spoločenského diania. V časoch uvoľnenia a potom krutého vytriezvenia, keď do našich ulíc prišli sovietske tanky, tu boli aj športovci, ktorí sa jednoznačne postavili za Pražskú jar.

Československí hokejisti na čele s kapitánom Jozefom Golonkom porazili Sovietov na olympiáde v Grenobli 1968, pol roka pred okupáciou počas uvoľnenia, a aj na jar 1969, keď už ľudia tušili, že tanky tu nie sú len dočasne.

Na majstrovstvách sveta 1969 nielenže Sovietov zdolali. „Dohodli sme sa: najprv ich porazíme, a keď dohrá naša hymna, kapitán podá ruku kapitánovi a rozhodcom, čo je podľa pravidiel; a nikto iný nie. Ak by nepodal ruku kapitán, dostali by sme pokutu, a na tú sme nemali peniaze,“ spomína Golonka.

Niektorí hráči si dokonca prelepili komunistickú hviezdu na drese.

Golonka v rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako zareagoval na trénera Sovietov, keď ho ten nazval fašistom;
  • prečo nehral v NHL či
  • ako vnímali sovietskych hráčov, ktorým pre politiku nepodali ruky.

Išli ste na olympiádu do francúzskeho Grenoblu v roku 1968 aj s inými ako športovými cieľmi?

Dnes sa o roku 1968 veľmi málo hovorí a každý o ňom má svoju teóriu. V skutočnosti to bol začiatok zmeny Československej republiky, a to smerom k väčšej voľnosti ľudí, väčšej demokracii. A mladá generácia nikdy nepochopí, čo sme vtedy prežívali a čo všetko sme museli zhltnúť a riskovať.

V tom období bola veľká kontroverzia medzi Alexandrom Dubčekom (vtedy prvý tajomník ÚV KSČ) a Leonidom Brežnevom (prvý tajomník ÚV KSSZ). My hokejisti sme sa dohodli, že nezastupujeme stranícke záujmy, aj keď medzi nami boli aj straníci. Povedali sme si, že máme reprezentovať československé farby a máme sa postaviť za Dubčeka. On sa po invázii v auguste 1968 vzoprel, pýtali ste sa však na olympiádu, tá tomu predchádzala, keďže sa konala vo februári.

Ako prišlo k dohode medzi spoluhráčmi, že sa za Dubčeka postavíte?

Mali sme sústredenie na Jílovišti neďaleko Prahy, ktoré sa neskôr stalo rekreačným a školiacim strediskom komunistickej strany. Dohodli sme sa, že musíme urobiť všetko pre to, aby sme ukázali ľuďom, že stojíme za nimi. Pomaly sa začínali búriť proti systému; a hlavne sa búrili proti tomu, čo sa odohralo na politickej a športovej scéne.

Pán Dubček bojoval za socializmus s ľudskou tvárou, začali sa uvoľňovať prostriedky, aj športovci začali mať lepšie podmienky: napríklad sme mohli trénovať bez toho, aby sme išli do roboty, lebo sme dostali minimálnu mzdu robotníka. Zrazu sme už nemuseli mať na podujatiach oblečenie z našich odevných podnikov. Zoberte si zimnú olympiádu Innsbruck 1964, kde sme boli na smiech, lebo nám z páperových vetroviek trčali husacie perá. Tak sme si za vlastné peniaze kúpili v obchodnom dome jednotné vetrovky.

Vy ste boli kapitánom toho tímu z Grenoblu 1968, a to prvým, ktorého si zvolil tím, nie funkcionári.

Ako hráči sme nemohli ísť na protesty, keďže sme vo svojich kluboch hrali ligu. Keď sme sa však zišli v národnom mužstve, tak sme si povedali, že naším protestom bude porazenie Sovietskeho zväzu na olympiáde, čím ukážeme, že stojíme za Dubčekom a za našimi fanúšikmi. Nebolo nám úplne jedno, či s ostatnými prehráme, ale hlavnou úlohou bolo zdolať Sovietsky zväz – aby sme národu ukázali, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hokej

Rozhovory

Zimné olympijské hry

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie