Počúvame poslušne príkazy autorít? Slávny experiment kritizujú
Až 65 percent ľudí udelilo inému človeku smrteľnú dávku elektrošokov, ak im to prikázali. Slávny Milgramov experiment mal vysvetľovať zverstvá, ktorých sa dopúšťame čisto z poslušnosti k autoritám. Lenže kritika experimentu sa kopí.
Ľudia sú ako roboty, ktoré poslušne vykonávajú príkazy nadriadených autorít.
Asi taký je záver jednej z najznámejších štúdií v dejinách experimentálnej psychológie. Mala vysvetľovať holokaust či novodobé formy mučenia – druhým ľuďom ubližujeme proste preto, lebo podliehame sociálnemu tlaku autorít, a splníme takmer čokoľvek, čo nám prikážu.
Autorom pôvodného výskumu a článku, ktorý vyšiel v roku 1963, bol psychológ Stanley Milgram z Harvardu. Lenže v posledných rokoch pribúda kritika výskumu. Či ju najnovšie učebnice psychológie zohľadňujú, zmapovali Richard Griggs z univerzity na Floride s kolegom Georgom Whiteheadom. Článok vyšiel minulý mesiac v časopise Teaching of Psychology.
Zhodou okolností, tento piatok má v USA premiéru film Experimentátor. Rekapituluje Milgramov život a približuje jeho najznámejší experiment.
Milgramov experiment o poslušnosti
Milgram experiment inzeroval ako štúdiu o výskume pamäti. Dobrovoľníci, ktorí sa doň prihlásili, si vylosovali jednu z dvoch rolí, „učiteľa“ alebo „žiaka“. V skutočnosti bol experiment zinscenovaný, „žiakom“ bol figurant, ktorý hral podľa vopred dohodnutého scenára.
Vedci študovali, ako sa budú ľudia správať v situácii „učiteľa“, ktorý má omyly študenta pri pamäťovom teste trestať elektrošokmi. V role experimentátora či „dozorcu“ vystupoval človek, ktorý jedincovi prikazoval, aby postupne zvyšoval ich dávky od 15 V do 450 V.
Žiak bol v oddelenej miestnosti. Človek, ktorý mu šoky udeľoval, počul jeho náreky, napríklad: „Au, už prosím nepokračujte, to bolí“ a iné. Experimentátor však uisťoval, že všetko je bezpečné, a človeku hovoril napríklad: „Musíte pokračovať, je to nevyhnutné“.
Až 65 percent ľudí návody poslúchlo a pokračovalo až k smrteľnému elektrošoku 450 V. Vtedy žiak vo vedľajšej miestnosti stíchol, simuloval smrť. Ak by šlo o skutočný experiment, človek by naozaj zomrel. Ergo, autorita má na nás veľký vplyv a my ju počúvame tak ochotne, že dokonca neváhame zabiť človeka. Je to však skutočne tak?
Tyrania a nátlak experimentátora
Gina Perry, autorka veľkej monografie o Milgramovom experimente, si všimla, že experimentátor často úplne opustil pripravený scenár a improvizoval. Pôvodne mal udeľovať len veľmi jednoduché príkazy, on sa však rozrozprával a niektorých ľudí upozornil 25-krát a viac, aby pokračovali.
Experiment opustil pôvodný zámer a začal pripomínať tyranizovanie a nátlak. Povedané ľudovo, ak máte pri hlave nabitú zbraň, spravíte čokoľvek, aby ste sa násilníka zbavili. Taká situácia je však odlišná od toho, keď iba plníme príkazy nášho nadriadeného.
Experiment prekukli
Platnosť celého experimentu znižuje aj to, že na viacerých účastníkov pôsobila celá scéna nerealisticky a pokus takpovediac prekukli. Keď napríklad znižovali veľkosť elektrošokov, figurant sa niekedy pomýlil a kričal od bolesti viac namiesto toho, aby z intenzity svojho prejavu ubral, píše Perry pre Discover Magazine.
Problémom experimentu bol aj samotný dizajn, ktorý umožňoval iba veľmi limitovanú škálu správania – buď poslúchnuť, alebo odmietnuť príkaz. Lenže taký model simuluje reálny život iba veľmi málo. Keď minulý rok študovali interakciu, ktorá sa v týchto situáciách odohráva, zistili, že ľudia s experimentátorom živo debatovali a snažili sa z celej situácie vykĺznuť.
Ukázalo sa aj, že ľudia síce majú tendenciu poslúchať príkazy autorít, ale je to podmienené mierou jej obľuby a presvedčením o správnosti nariadení.
Námietok je ešte oveľa viac. Spolu vytvárajú silné argumenty proti tvrdeniam, že v každom z nás je, aspoň potenciálne, dozorca z koncentračného tábora schopný tých najhorších ziel.
Učebnice sociálnej psychológie si kritiku skoro nevšimli
Griggs a Whitehead zistili, že v desiatich amerických učebniciach zo sociálnej psychológie vydaných v rokoch 2012 až 2015 sú iba dve zmienky, ktoré kritizujú Milgramov experiment vo všeobecnej rovine, a dve výčitky, ktoré sa týkajú jeho metodológie. Do moderných učebníc „úvodu do psychológie“ už kritika Milgrama prenikla oveľa viac.
Autori si kladú otázku, prečo sociálni psychológovia kritiku Milgramovho experimentu ignorujú. Za možnú považujú skutočnosť, že nechcú poškvrniť klasickú štúdiu z ich milovaného odboru. Možno si tiež myslia, že poskytnutie námietok a kritiky by študentov zmiatlo a uškodilo by presvedčivosti príbehu, ktorý experiment reprodukuje.
„Ak budeme pokračovať v ignorovaní nedostatkov Milgramovej štúdie o poslušnosti, svojich študentov pripravíme o správny výklad tejto klasickej štúdie a lekciu z kritického uvažovania. Naďalej im budeme poskytovať pokrivené informácie. Na našu disciplínu to vrhá negatívne svetlo,“ píšu autori.
Dostupné z: doi: 10.1177/0098628315603065
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
