Čaká vás životné rozhodnutie? Podľa filozofky vám môže pomôcť príbeh o upírovi aj kukuričné lupienky

Založiť si rodinu, alebo žiť bezdetný život? Presťahovať sa do inej krajiny, alebo zostať? Pri takýchto zásadných rozhodnutiach sa inštinktívne snažíme predstaviť si, ktorá z možností nás urobí šťastnejšími.

Možno sa poradíme s tými, čo si niečím podobným už prešli, prehľadáme internet alebo si spíšeme zoznam pre a proti. Podľa americkej filozofky Laurie Ann Paulovej sa však k takýmto životným voľbám racionálne pristupovať nedá.

Sú totiž také významné, že ich účinky menia aj to, kým sme. Inými slovami – naše súčasné ja nemôže vedieť, či naše budúce ja bude mať z rodičovstva radosť, či sa mu bude dobre žiť v Oregone alebo či ho bude nová práca napĺňať.

Vo svojej práci sa venujete konceptu transformatívnej skúsenosti a tomu, ako premýšľame nad veľkými životnými rozhodnutiami, nech už sa bavíme o manželstve, deťoch, sťahovaní do inej krajiny, alebo kariérnej zmene. Každý by si asi vedel domyslieť, čo sa pod pojmom transformatívna skúsenosť skrýva; ako ju však definujete vy ako priekopníčka v tejto téme?

Transformatívnu skúsenosť rada ilustrujem pomocou príkladu, keď máte možnosť stať sa upírom.

Predstavte si, že preskúmavate nejaký hrad a zrazu za vami príde Drakula s tým, že by z vás rád urobil upíra. Ste v šoku. Gróf vám rozpráva o rôznych pozitívach – získate superschopnosti, neuveriteľnú silu, začnete svet vnímať úplne novým spôsobom a v čiernom budete vyzerať skvele.

Spomenie však aj negatíva – nebudete smieť ísť na slnko, takže plánovaná dovolenka pri mori odpadá, navyše budete musieť piť krv a bežné jedlo sa stane nudným. Na rozhodnutie máte čas do polnoci. Pokiaľ sa chcete stať upírom, stačí nechať okno svojho Airbnb otvorené. Keď sa na jedného z nemŕtvych premeniť nechcete, ráno skrátka odídete.

Bežíte preto späť na izbu a začnete si na internete hľadať čo najviac o upíroch, veľa toho však nie je, žiaden zo zdrojov navyše nevyzerá príliš dôveryhodne. Preto sa nakoniec rozhodnete zavolať svojej mame.

„Mami, tomu nebudeš veriť!“ vyhŕknete do telefónu. Po chvíľke ale zistíte, že vaša mama už upírka dávno je, len nevedela, ako vám to povedať, a bála sa, že sa vydesíte a odradí vás to. „Musíš pochopiť, že život upíra sa od života človeka fundamentálne líši. Musela by si sa ním stať, aby si pochopila, prečo som ti nedokázala povedať, aké to je,“ vysvetľuje vám.

Medzitým si píšete so svojimi kamarátmi a zistíte, že aj oni sú upíri. Od všetkých chcete vedieť, či do toho máte ísť, predsa len ide o nezvratné rozhodnutie. Všetci sa zhodujú, že je to skvelé, a sú radi, že sa tak rozhodli, aj keď si spočiatku neboli istí.

Problém však väzí v tom, že dopredu nemôžete vedieť, aké to bude pre vás. Pokiaľ sa pre upírstvo rozhodnete, musíte skočiť do neznáma a veriť všetkým naokolo, že to bude rovnako skvelé aj pre vás.

Čas uteká, polnoc sa blíži. Ako sa teda rozhodnúť?

Rozhodnutie sa snažíme spravidla robiť racionálne – aspoň v prípadoch, keď môžeme plánovať dopredu a starostlivo premýšľať nad tým, čo urobíme. Často tak posudzujeme rôzne možnosti, prisudzujeme im hodnotu a podľa si toho vyberáme variant, ktorý očakávaný výnos maximalizuje.

To je aspoň spôsob, akým racionálne rozhodovanie funguje podľa štandardného modelu.

V tomto prípade však štandardný model tak úplne použiť nemôžete. Chcete sa rozhodovať na základe toho, aký si myslíte, že život upíra bude, ale rodina aj priatelia vám vysvetlili, že posúdiť to, kým sa upírom naozaj nestanete, sa jednoducho nedá, Neviete, či to bude skvelé, hrozné, či to budete milovať alebo nenávidieť; ťažko tak môžete porovnávať hodnotu svojho doterajšieho ľudského života s hodnotou života, ktorý by ste žili ako upírka.

Ste teda v bode, keď je nemožné dospieť k racionálnemu rozhodnutiu a vybrať si možnosť s najvyššou očakávanou hodnotou. V istom slova zmysle tak ide o akúsi neracionálnu voľbu, čo je problém, pretože pri takej veľkej životnej zmene chceme rozhodnutie prirodzene robiť tým najracionálnejším možným spôsobom.

Pre život upíra sa teda racionálne rozhodnúť nemôžeme, pretože nie je možné predstaviť si, aké to pre nás bude, a nepomáha ani to, že vieme, ako túto skúsenosť vnímajú ľudia, ktorí ňou už prešli. Je to skúsenosť nepredstaviteľná a neprenositeľná – čo ju však robí transformatívnou?

Mne sa tento myšlienkový experiment páči predovšetkým preto, že štruktúrou podľa mňa zodpovedá množstvu bežných rozhodnutí, ktoré v živote robíme.

Keby ste sa stali upírom, bola by to transformatívna skúsenosť hneď z niekoľkých dôvodov – po prvé preto, že by bola epistemicky (z gréckeho epistémé: poznanie, veda – pozn. red.) transformatívna a zmenila by to, čo viete o svete, aké máte schopnosti aj ako rozumiete veciam okolo seba. Zároveň je to premena, ktorú môžete objaviť iba vďaka tejto skúsenosti.

Ďalšou dimenziou je potom osobná transformácia, pretože takáto skúsenosť zmení aj niektoré z vašich osobných preferencií. Už by ste sa skrátka nestarali o veci, o ktoré sa stará človek, ale zaujímali by vás veci, ktoré zaujímajú upírov.

Keď túto epistemickú expanziu, teda zmenu a rozšírenie porozumenia svetu okolo nás, spolu so zmenou osobných preferencií dáte dohromady, máte tu plne rozvinutú transformatívnu skúsenosť. Čo je základný koncept, o ktorý sa zaujímam.

S veľkými životnými rozhodnutiami máme podľa vás občas tendenciu zaobchádzať podobne ako s menej zásadnými voľbami – napríklad čo si obliecť alebo vybrať z jedálneho lístka. Nakoľko je to problematické?

Ako som už spomínala, štandardný model rozhodovania funguje tak, že porovnáte možnosti, pripíšete im nejakú hodnotu a vyberiete si tú, ktorá je najvýhodnejšia.

Funguje to dobre, keď si napríklad vyberáte, aké ponožky si ráno oblečiete alebo či si do batohu pribalíte dáždnik. Lenže štruktúra veľkých životných rozhodnutí je jednoducho iná, a aj keď sa môže zdať, že to bude fungovať aj pre ne, ono to tak nie je. Pri veľkých rozhodnutiach dochádza k dramatickej zmene.

Keď si ráno vyberáte ponožky, ste rovnaký človek ako neskôr pri obede, keď už ich na sebe máte niekoľko hodín. Vaše preferencie a túžby sa nijako drasticky nezmenia. Pri veľkých životných rozhodnutiach je to inak, pretože s nimi sa mení aj to, kým ste. Mení sa spôsob, ako veci vnímate, akú hodnotu im pripisujete, a tiež aké máte preferencie. Na konci takéhoto procesu sa meníte vy sami.

Aj preto sa podľa mňa tento štandardný model musí zmeniť – pokiaľ sa štruktúra sveta v dôsledku rozhodnutia pre človeka mení, rovnako ako on sám, musí to model odrážať. Otázkou samozrejme zostáva, ako to urobiť.

Nie je to však tiež trochu dané našou povahou? Aj keď vieme, že robíme zložitejšie rozhodnutie, než čo si vezmeme na seba, chceme sa rozhodovať, ako keby išlo iba o ponožky – jasne, rázne, jednoducho, hlavne nech to máme za sebou?

Zvlášť pri zložitých rozhodnutiach sa často stáva, že si nakoniec jednoducho povieme „ale čo, jednoducho to urobím“ alebo „kašlem na to“. Opatrné a dlhé premýšľanie nás totiž vyčerpáva. Ľudia sú rôzni, niekto sa rozhodne hneď, niekomu to trvá, niekto iný na to nechce ani pomyslieť.

Potom tiež existujú jedinci, ktorí dajú na svoj inštinkt. Z hľadiska racionality to však veľmi dobré odôvodnenie veľkého životného rozhodnutia nie je. Práve racionalitou totiž často argumentujeme, keď vysvetľujeme, ako sme k rôznym rozhodnutiam dospeli.

Zároveň si musíme uvedomiť, že možnosť voľby je v mnohých situáciách celkom moderná vec – v minulosti ľudia skrátka toľko možností ani nemali. Rozhodnutie, či mať alebo nemať rodinu, nebolo pre veľa ľudí ani na stole, pretože napríklad neexistovala antikoncepcia. Voľby, ktoré robíme, sú tak veľmi ovplyvnené podmienkami, v ktorých žijeme, a možnosťami, ktoré máme. Aj na to je dobré myslieť.

V podobnom zmysle sme sa čas od času so spolužiakmi z univerzity zamýšľali nad tým, aké životy žijeme my a aké životy žili napríklad naši starí rodičia. Možností máme o dosť viac, a aj keď je to nesporne veľký dar, mnohokrát s tým tiež prichádza určitá ťažoba – občas sa zdá, že je možností skrátka až príliš veľa, a keď si niektorú z nich vyberieme, niečo iné nám unikne. Je možné mať možností voľby až priveľa?

Predstavujem si to tak, že vojdete do amerického supermarketu a chcete si kúpiť kukuričné ​​lupienky. Idete teda do oddelenia s cereáliami a vidíte sekciu s asi 40 rôznymi druhmi lupienkov. Vyberať by ste mohli pokojne hodiny – len pochopiť, aký je medzi nimi rozdiel, by zabralo veľa času. Žiadne z nich ste navyše nikdy v živote neochutnali.

Po nejakej chvíli civenia na regály plné cereálií sa jednoducho pre jednu škatuľu natiahnete, neriešite, aká je, skrátka náhodne vyberiete, pretože inak by ste si nikdy nič nekúpili, výber je príliš ohromujúci. Keď máte možností príliš a informácií o nich málo, nemôžete si jednoducho informovane a racionálne vybrať.

Potom sme tlačení k tomu, aby sme si skrátka niečo vybrali – niekedy to je pre nedostatok informácií, inokedy preto, že ich je priehrštie. Problém, samozrejme, nastáva v okamihu, keď ide o viac než len o kukuričné ​​lupienky. Keď stojíte pred veľkým rozhodnutím, ako je voľba univerzity, sťahovanie do inej krajiny a podobne, je nebezpečné byť k výberu dotlačený.

Nechcem si len tak bez rozmyslu vyberať z možností, na druhej strane si nemyslím, že sa to dá urobiť tak racionálne, ako by sme si priali. Preto podľa mňa musíme nájsť strednú cestu.

Ako vám napadlo premýšľať nad ľudským rozhodovaním a problémami, ktoré sa s naším prístupom spájajú?

Vždy ma fascinovalo, aké silné zážitky môžu úplne nové situácie prinášať a ako nás zároveň môžu meniť. Zážitky, na ktorých konci zistíte, že už nie ste rovnakou osobou, akou ste boli na začiatku. Máte síce stále rovnaký občiansky a vodičák, ale v psychickej rovine sa niečo zmenilo a premenilo to aj spôsob, akým rozumiete sebe a svetu okolo.

K takejto zmene možno dôjsť samozrejme aj tak, že usilovne premýšľame, verím však tomu, že v mnohých kontextoch naozaj záleží na prežitých skúsenostiach – napríklad keď prvýkrát odídete do zahraničia, začnete študovať univerzitu alebo si kúpite nový dom. Sama na sebe som to asi najintenzívnejšie pociťovala, keď som mala prvé dieťa.

Plánovala som, čítala odborné knižky, rozprávala sa s ľuďmi, ktorí už deti mali, ale aj tak to bola skúsenosť, ktorá ma nielen veľmi vyčerpala, ale aj zmenila. Keď som sa po pôrode trochu spamätala a dokázala aspoň 30 sekúnd udržať myšlienku, došlo mi, o aký fascinujúci zážitok ide, a napriek tomu sa o ňom aspoň vo väčšine diel západnej analytickej filozofie, ktorej sa venujem, príliš nehovorí.

V skutočnosti som nevedela o žiadnom filozofovi, ktorý by hovoril o narodení dieťaťa, o tom, ako sa stávame rodičom, o tejto skúsenosti, ktorá je v toľkých ohľadoch spätá s bežnou ľudskou skúsenosťou, spôsobom, akým premýšľame a chápeme svet, a s tým, kto sme ako ľudia. Je to určite téma, ktorej sa venujú teoretici v iných oblastiach, vo filozofii však nie.

A keďže som verila, že to súvisí s množstvom tém západného filozofického myslenia, rozhodla som sa tomu venovať nielen ako matka, ale aj ako filozofka.

Už na začiatku som spomenula, že koncept transformatívnej skúsenosti môže mnohým z nás pripadať veľmi blízky a familiárny, čo sa o filozofii všeobecne vždy povedať nedá. Vnímate to ako prínos, pretože sa dostanete blízko k ľuďom, ktorí by sa bežne o filozofiu nezaujímali, alebo je to skôr nevýhoda?

Asi je to kombinácia oboch, prevažujú však skôr výhody. Hoci filozofiu milujem, je pre mňa tiež veľmi dôležité, aby bola užitočná a zmysluplná. Venovať život štúdiu vysoko abstraktných teoretických pojmov je určite krásna vec, ale aspoň pre mňa to nestačí – chcem ich prepájať aj so zmysluplnými spôsobmi, ako žiť.

Myslím, že ma tieto myšlienky tak fascinujú práve preto, že ich možno priamo prepájať s naším vnímaním samého seba, hľadaním zmyslu i objavovaním podstaty reality.

Ďalšou výhodou je samozrejme možnosť hovoriť o nich s ľuďmi, ktorí nie sú filozofi a nepôsobia v akademickej sfére. Nemusia so mnou súhlasiť, o tom filozofia nie je, chcem však, aby rozumeli diskusii samotnej, verím totiž, že sa týka mnohých otázok, ktoré súvisia so spravodlivosťou, toleranciou i tým, ako premýšľame o stabilite a neistote. Pandémia nám koniec koncov tieto hlboké väzby často ukazuje.

Keď môžem hovoriť s rôznymi ľuďmi, čerpám od nich aj nápady, nútia ma zamýšľať sa nad vecami, ktoré by mi inak nenapadli, a skúmať dimenzie, ktoré som doteraz nevidela.

Vypísala som si jednu parafrázu z textu, ktorý vyšiel v magazíne New Yorker: „Ak neexistuje žiaden racionálny spôsob, ako sa rozhodnúť, či mať dieťa – pretože nemôžete poznať to, čo ste nikdy nezažili –, potom tiež neexistuje žiadny racionálny dôvod na sklamanie z toho, že ho nemáte.“ Vaša práca býva často spomínaná práve v súvislosti s témou rodičovstva. Čo týmto chcete povedať?

Zámerom bolo vyjadriť, že ak niekto chce mať deti, a nemôže, je úplne opodstatnené trúchliť, byť nešťastný a prežívať veľkú stratu. Situácia je však podľa mňa zložitejšia a bola by som rada, keby ľudia nachádzali útechu v tom, že existuje mnoho spôsobov, ako žiť život zmysluplne.

Mohlo by sa zdať, že keď chcete dieťa, a nedarí sa vám ho počať, zmysluplný život je vám tým odmietnutý, prichádzate o niečo nenahraditeľné, čomu sa nič nevyrovná. Úplne chápem, prečo sa to tak môže zdať, neverím ale, že to tak naozaj je.

Ľudská myseľ však funguje tak, že pokiaľ máte kapacitu pre určitý druh hĺbky a zmysluplné interakcie so svetom, jednoducho ju vyjadríte, len iným spôsobom. Predstavovať si, že viete, aké by to bolo, keby ste boli rodičom, a porovnávať to s inými vecami v živote je podľa mňa chyba.

K určitej životnej voľbe môžeme byť náchylnejší napríklad kvôli biológii, aj to by sme si však mali v premýšľaní nad svojimi motiváciami uvedomovať – nejde o nejaké hlboké chápanie toho, ako bude naše vlastné ja raz v budúcnosti vyzerať.

Už som tiež hovorila, že rysom transformatívnej skúsenosti je aj to, že vás určitým spôsobom mení, takže človek, ktorý sa na jej konci vynorí, nie je rovnaký ako ten, kto do nej vstúpil. Aj preto je dôležité pamätať na to, že sa môžete zmeniť rôznymi spôsobmi a nemožno porovnávať, kým budete, keď pôjdete jednou cestou, s tým, kým sa stanete, keď pôjdete inou.

Svojím spôsobom by sme teda mali byť radi, že môžeme zostať, kým sme teraz, pretože si tak môžeme tiež zachovať vlastné vnímanie seba samých. Ak sa zmeníte, vaše budúce ja nemusí byť s tým, kým ste dnes, dostatočne prepojené. A to, kým ste, je cenné, a hoci môže byť cenné aj to, že sa zmeníte. Neexistuje medzi tým žiadne jednoduché porovnanie.

Na jednej strane tak máme pred veľkými rozhodnutiami tendenciu racionálne vypočítavať rozdiel v hodnote a maximalizovať zisk, na druhej strane však zároveň predpokladáme, že zostaneme stále rovnakí a ide len o to dobre si vybrať. Tak to však nie je – voľba je naozaj o tom, či chcem nahradiť sám seba týmto novým spôsobom bytia.

K svojim budúcim ja by sme podľa vás mali byť empatickí. Prečo a hlavne ako?

Keď robíme ťažké rozhodnutia, mali by sme premýšľať nad tým, kým sa potom staneme, snažiť sa pochopiť a zhodnotiť, či chceme byť naozaj tým či oným typom človeka. To platí pre obzvlášť ťažké rozhodnutia a treba myslieť aj na to, že čo je ťažké pre jedného, ​​nemusí byť ťažké pre druhého – niekedy je to spôsobené pohlavím, inokedy sociálnym postavením alebo peniazmi.

Ako filozofka som si napríklad vždy veľmi intenzívne uvedomovala, že raz, keď sa rozhodnem mať deti, budem stáť pred ťažkou voľbou. Vedela som, že to bude mať vplyv na moju prácu. Nakoniec sa mi to podarilo celkom dobre otočiť a využiť, pôvodne to však v pláne nebolo a ja som absolútne netušila, ako bude môj život s dieťaťom vyzerať.

Aj preto, že je toľko v stávke a nedá sa to vziať späť, chcete sa rozhodnúť správne. Keď máte deti, zmení vás to, vzniká záväzok voči ďalšej osobe, s ktorou ste zosobášení, a to zmení aj váš postoj ku kariére a možnosti pracovnej realizácie. Stále vám, samozrejme, môže veľmi záležať na práci, môžete v nej nachádzať zmysel a naplnenie, ale väčšinou to vedie k zásadnému stretu, ktorému sa nedá vyhnúť.

Máte riešenie?

V knihe veľa píšem o normatívnej teórii rozhodovania, čo si môžeme predstaviť ako nejakú ideálnu matematickú štruktúru. Lenže potom je tu tiež praktická alebo deskriptívna teória rozhodovania, ktorá berie do úvahy psychologickú skutočnosť obyčajných ľudí a snaží sa jej prispôsobiť.

Súčasťou mojej práce je snaha ukázať, že tieto dve časti sa v skutočnosti môžu vzájomne ovplyvňovať viac, než si myslíme. Aj keď vymyslíte normatívny model, ktorý má zachytávať ideál rozhodovania, ste obmedzení schopnosťami a limitmi ľudského myslenia.

Ideálny model nemôže obsahovať dimenzie, ktoré ľudia nedosiahnu. Mojím cieľom teda bolo povedať, že musíme rozpoznávať rôzne dimenzie, potom ich ale tiež musíme vedieť aplikovať, keď uvažujeme o rozhodovaní v praxi. Neklaďme na ľudí očakávania, ktoré nemôžu splniť. Pokiaľ si neuvedomujeme svoje limity, nemôžeme od seba ani od ostatných očakávať nemožné.

S tým tiež úzko súvisia otázky viny, zodpovednosti i tolerancie – a sem patrí aj rozhodovanie, či mať deti. Problém je, že v takýchto situáciách naozaj nerozumieme povahe voľby, ktorú robíme. V niektorých kontextoch ani nie je možné, aby sme to pochopili, a nemali by sme to od seba vyžadovať.

Takže by nám pomohlo pochopiť, že chápať nemôžeme?

Áno. Keď urobíme rozhodnutie, ktoré ľutujeme, zádrapčiví ľudia môžu mať tendenciu vmiesť nám do tváre, že sme predsa mali tušiť, že to nedopadne dobre. To však nie je pravda.

Nehovorím, že za rozhodnutie nemáme niesť zodpovednosť, ale bolo by dobré, keby sme druhých neobviňovali z toho, že dopredu nevedeli, aké to bude, pretože to ani vedieť nemohli. Tiež sa tu môžeme vrátiť k téme rodičovstva – niekto môže mať dieťa a byť skrátka nešťastný. Ľudia by sa nemali viniť za to, že sa nedokázali postaviť do svojich budúcich topánok a vidieť, aké to bude. To sa skrátka ani nedá.

Ako z toho teda von? Hovorili ste, že máte nejaké nápady.

Myslím, že najprv musíme uznať, ako nás transformatívne skúsenosti destabilizujú, a pochopiť, aké desivé to je. Globálna pandémia je vynikajúcim príkladom – spomeňte si napríklad na marec 2020, ľudia jednoducho nevedeli, čo sa deje, a nevedeli, ako celú tú situáciu uchopiť a ako sa správať. Dnes už však máme nejaké pravidlá a pokyny, ktorými sa riadime, máme postupy, ktoré nasledujeme.

Je normálne, že pociťujeme diskomfort, keď si uvedomíme, v akej nestabilnej situácii sa nachádzame. Aj napriek veľkým neznámym sa však dá dôjsť k určitej psychologickej stabilite. V takejto situácii sa samozrejme môžete zrútiť a šalieť, môžete sa s ňou ale tiež jednoducho zmieriť, ako najlepšie sa to dá.

Nejde pritom o podceňovanie závažnosti situácie, ale skôr o uvedomenie si, že nemáte na výber, či v nej byť alebo nie, vy si len môžete vybrať, ako na ňu zareagovať a ako konať ďalej.

Týmto všetkým chcem podporiť jednak flexibilitu tvárou v tvár neznámemu, jednak ochotu adaptovať sa, pretože to je jediný spôsob, ako sa posunúť vpred. Existuje aj konzervatívny prístup: viete, že sa svet mení a rozhodnete sa pred ním zabarikádovať a zmene odolávať. Ja toto však neberiem – áno, svet sa mení, my však musíme zostať otvorení a meniť sa s ním. Často je to jediná správna cesta vpred.