Denník N

Starý otec založil v Liptovskom Mikuláši rafinériu liehu, pred fašistami sa ukrývali v jaskyni, Peter Stark ušiel do USA

Peter Stark. Foto – archív P. S.
Peter Stark. Foto – archív P. S.

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Peter Stark je jediným priamym potomkom rodu Starkovcov, ktorí v 19. storočí vybudovali v Liptovskom Mikuláši Starkovskú rafinériu liehu. Po jej arizácii a znárodnení dodnes existuje ako spoločnosť St. Nicolaus, dnes najväčší výrobca liehovín na Slovensku. S touto firmou však už Peter Stark nemá nič spoločné.

Zakladateľom veľkopodnikateľskej maďarsko-nemeckej židovskej rodiny v Liptovskom Mikuláši bol prastarý otec Armin (Hermann) Stark, ktorý žil v prvej polovici 19. storočia a musel byť veľkým vizionárom. Nielenže tu založil jednu z viacerých starkovských rafinérií, ale vybudoval aj prvú elektráreň na Liptove, ktorá zásobovala celú oblasť. Po vzniku prvej Československej republiky elektráreň znárodnili.

Rafinéria liehu však prosperovala a zabezpečovala rodine vysoké zisky. Už vtedy mal starý otec Filip auto so šoférom, rodina trávila dovolenky nielen v Karlových Varoch a Františkových Lázních, ale aj pri mori v Chorvátsku. „Otec mal krajčíra vo Viedni, napísal mu, čo potrebuje na novú sezónu, a ten mu to všetko vyhotovil, tak žili vtedy,“ rozpráva Peter Stark.

Starkovci pri mori okolo roku 1915. Foto – archív P. S.

Rodina prestúpila k evanjelikom

Otec Eugen sa narodil v roku 1900, študoval na Nemeckej univerzite v Prahe a stal sa komerčným inžinierom. Ale najviac ho zaujímalo umenie, hudba a divadlo. Rodina bola asimilovaná, oslavovala Vianoce a Peter si nepamätá, že by ho otec alebo starý otec niekedy zobrali do synagógy.

Matka Katarína pochádzala z chudobnejšej židovskej rodiny, jej otec bol vojenský právnik, a keď mala len deväť rokov, v roku 1918 zomrel na španielsku chrípku. Bohatí Starkovci, prirodzene, neboli z ich vzťahu nadšení, a tak sa Petrovi rodičia zobrali bez veľkej slávnosti v roku 1933.

Starý otec Filip postavil v Liptovskom Mikuláši reprezentatívnu a na tie časy veľmi modernú vilu, kde žila celá rodina spolu s malým Petrom, ktorý sa narodil do ešte bezstarostných čias 22. marca 1935 a dostal prezývku Spiritus princ.

Starkovská vila v 30. rokoch a v roku 2010. Foto – archív P. S.

Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa celá rodina dala pokrstiť a prestúpila na evanjelickú vieru. Vďaka farárovi, ktorý antedatoval ich prestup, bola rodina chránená pred prísnymi protižidovskými zákonmi a neskôr pred deportáciami do koncentračných táborov. Mohli totiž formálne doložiť, že prestúpili z presvedčenia a nielen pro forma, aby sa vyhli prenasledovaniu.

Rafinériu im však arizovali a z vily sa museli vysťahovať. V roku 1941, keď už židovské deti nemohli navštevovať štátne ľudové školy, začal Peter školskú dochádzku v mikulášskej židovskej škole.

Matka pracovala v Bratislave a dochádzala každý týždeň vlakom. Až do vypuknutia SNP bývali so starou mamou v byte v centre mesta oproti hotelu Kriváň.

„Na to sa pamätám, prišli k nám do bytu dvaja partizáni a začali strieľať cez ulicu do hotela Kriváň, kde boli Nemci. Ja som bol medzi nimi chránený stenou a myslel som si, aký úžasný zážitok,“ smeje sa dnes.

Úkryt v jaskyniach

Po potlačení SNP nemeckou armádou v septembri 1944 už rodina v meste nemohla ostať, keďže Nemci potvrdenie o prestupe na evanjelickú vieru neuznávali a deportácie do koncentračných táborov teraz hrozili všetkým Židom.

Rodina s príbuzenstvom sa najprv ukrývala na viacerých miestach v okolí Liptovského Mikuláša, kde pobudli vždy len zopár dní. Niekoľko týždňov strávili u Sirotovcov v dnešnom Veľkom Borovom. Tí špeciálne pre Starkovcov postavili v maštali dvojitú stenu, kam sa mohli v prípade nebezpečenstva ukryť.

Táto skrýša im zachránila život. Jedného dňa sa u Sirotovcov objavili Nemci, namierili si to rovno do maštale a zaujímali sa o kone. Tento zážitok je dodnes hlboko vrytý do Petrovej pamäti ako moment, keď cítil najväčší strach v živote. S rodičmi boli v priestore medzi dvoma stenami a cítili Nemcov len pár centimetrov od nich. Aj po toľkých rokoch si presne vybavuje vypätú situáciu.

V okolí sa to hemžilo Nemcami, ktorí sa často ubytovali v dedinách aj v blízkosti domov, kde sa schovávali Židia, niekedy dokonca v rovnakom dome. Starkovci už neboli u Sirotovcov v bezpečí a rodina sa vybrala tak ako veľa ďalších Židov do hôr.

Spolu s partizánmi a s početnou skupinou ďalších ľudí sa utáborili v jaskyni. Jedného dňa sa k nim donieslo, že Nemci sa blížia aj sem. Preto sa s rodičmi vo väčšej skupine vydali ešte vyššie do hôr, kde strávili niekoľko nocí pod holým nebom v snehu v kosodrevine.

Starých rodičov museli napriek riziku nechať v jaskyni aj s pocitom, že sa už možno nikdy neuvidia. „Nepamätám sa, že by bola nejaká zima, asi sme mali deky, nepamätám sa ani na nejaké hrôzy,“ spomína.

Jedného dňa ich prepadli zlodeji, ktorí tiež chodili po horách, využívajúc nemohúcnosť Židov brániť sa, a boli schopní obrať ich o posledné cennosti. Nemci sa, našťastie, neobjavili a starých rodičov našli v jaskyni živých. Nakoniec tam strávili dovedna päť mesiacov až do oslobodenia Liptovského Mikuláša v prvých aprílových dňoch v roku 1945.

V Borovom pred domom, kde sa Starkovci ukrývali, so synom svojich záchrancov Jozefom Sirotom (vpravo) v roku 2010. Foto – archív P. S.

Koniec starkovskej dynastie

Po skončení vojny sa už rodine nepodarilo obnoviť ich rozprávkový život z predvojnových čias: rafinéria a liehovar boli znárodnené pravdepodobne už na základe povojnového dekrétu československého prezidenta Edvarda Beneša z októbra 1945.

Po odchode Nemcov síce dostali späť rodinnú vilu, ale podľa rodinného rozprávania ju musela stará mama onedlho predať pod cenu. Starý otec zomrel v roku 1942.

Už pred komunistickým prevratom sa rodina presťahovala do Bratislavy. Rodičia cítili, že bude lepšie žiť vo veľkomeste, kde nikto nepozná ich minulosť. Po februári 1948 sa to ukázalo vzhľadom na ich „buržoázny pôvod“ ako veľmi dobré rozhodnutie: „Tu nikto nevedel, kto je Stark.“

V roku 1949 otec pomáhal priateľovi dostať skupinu politických utečencov z Maďarska cez hranice do Rakúska. Avšak útek sa nevydaril, otec bol prezradený, v zapätí ho zatkli a uväznili. Vtedy bolo ešte možné so správnymi konexiami a dostatočnými finančnými prostriedkami dosiahnuť prepustenie, ktoré sa matke podarilo po desiatich dňoch vybaviť.

S rodičmi ako mladík. Foto – archív P. S.

Vedel, čo treba povedať a čo sa povedať nesmie

Otec bol vášnivým filatelistom a pravidelne chodieval na burzy, kam často prichádzali aj zberatelia z Viedne. Štátna bezpečnosť sa ho snažila primať k poskytovaniu informácií o Rakúšanoch. Vždy im to prisľúbil, ale nič konkrétne sa od neho nedozvedeli.

Peter pokračoval po ukončení základnej školy štúdiom na gymnáziu, na ktoré má pekné a veselé spomienky. „Rodičia boli veľmi proti komunizmu, ako aj každý, s kým sa stýkali. Aj vlastne každý, s kým som sa ja stýkal. Vedel som, čo treba povedať, čo sa nesmie povedať, s kým sa dá povedať čo.“

Po maturite v roku 1953 študoval na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave a o päť rokov promoval s červeným diplomom. Ako člen Československého zväzu mládeže využil každú príležitosť na cestovanie formou organizovaných zájazdov do socialistických krajín.

Útek z východného Berlína na Západ

Už počas štúdia začal zvažovať emigráciu. „Vedel som, že za toho režimu nemôžem robiť žiadnu kariéru,“ vysvetľuje. Preto v roku 1956, keď cez prázdniny trávil so zájazdom ČSM niekoľko týždňov na ostrove Usedom vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike, sondoval počas výletu do východného Berlína možnosť prechodu do jeho západnej časti. Čechoslováci sa tam mohli dostať len so špeciálnym povolením v rámci organizovaného zájazdu. Až kým tamojší režim nezačal v roku 1961 so stavbou múru, bolo možné relatívne voľne sa pohybovať všetkými štyrmi sektormi rozdeleného mesta, čiže aj medzi východným a západným Berlínom.

Vďaka možnosti sledovať v Bratislave rakúsku televíziu bol detailne informovaný o udalostiach v Maďarsku na jeseň v roku 1956. „Dúfal som, že začneme revolúciu, a každý deň v škole som hovoril, že by sme sa mali k Maďarom pripojiť, ale nič sa nestalo,“ spomína.

Na Chopku s priateľmi, rok 1958. Foto – archív P. S

Už ako inžinier sa v roku 1959 opäť prihlásil na zájazd ČSM na Usedom a spolu s priateľom sa rozhodli ilegálne prejsť do západného Berlína. Keď nadišiel deň výletu do východného Berlína, pod vymyslenou zámienkou sa oddelili od skupiny, nastúpili na metro na stanici Friedrichstrasse a o pár minút vystúpili na stanici ZOO, ktorá sa nachádzala v britskom sektore. Prihlásili sa na vojenskej správe a požiadali o politický azyl. Pred odchodom Peter rodičov síce so svojím úmyslom oboznámil, ale keď sa mu to naozaj podarilo, boli predsa len šokovaní.

Vypočúvali ich Briti aj Francúzi

Keďže v týchto rokoch bolo prakticky nemožné emigrovať z Československa, boli dvaja mladíci a informácie, ktoré mohli poskytnúť západným spravodajským službám, veľmi cenné. Najprv ich vypočúvali Briti, potom Francúzi. Nasledoval pohovor s nemeckými úradmi, ktoré im odmietli udeliť politický azyl, keďže nemali ako preukázať, že sú komunistickým režimom perzekvovaní.

Všimli si však Petrovo nemecké priezvisko aj jeho znalosť nemčiny a boli ochotní mu priznať nemecký pôvod, a tak aj nárok na nemecké občianstvo. „Povedali mi: ‚Sicher haben Sie deutsches Blut.‘ (Určite máte nemeckú krv). Na to som si povedal: Deutsches Blut, to mi trochu prekáža. Ale, samozrejme, som mal tú ponuku prijať, všetko by bolo bývalo pre mňa jednoduchšie,“ popisuje rozhovor.

Peter s priateľom mali totiž namierené do Ameriky. Pár dní sa potulovali po meste a večer sa chodili umyť a vyspať do ubytovne pre bezdomovcov.

Na rade boli ešte Američania, ktorí ich lietadlom previezli na americkú základňu Camp King v Oberurseli pri Frankfurte, kde ich vypočúvali každý deň šesť týždňov. Dokonca od nich odkúpili kompletné šatstvo, ktoré mali na sebe. Zaujímali ich informácie o armáde, keďže obidvaja absolvovali počas vysokej školy vojenský výcvik. Postarali sa o nich vrátane finančnej podpory, lekárskeho a zubného vyšetrenia.

Splnil si americký sen

Z americkej základne sa Peter dostal do utečeneckého tábora Valka pri Norimbergu, kde žili emigranti rôznych národností okrem Nemcov z NDR. Bol jediným Čechoslovákom, väčšinu tvorili Poliaci a Juhoslovania, ktorí sa nemali veľmi radi. „Každý večer sa bili,“ smeje sa.

Život v tábore bol náročný, navyše ho komplikovala neistota, ako dlho bude vlastne musieť čakať na vstupné víza do USA.

Po návšteve belgických príbuzných, ktorí tam utiekli z Viedne v roku 1938, sa Peter rozhodol prijať ich ponuku, že mu vybavia povolenie na pobyt v ich krajine. Na americké víza mohol čakať u nich. Pomáhal v rodinnej firme na výrobu konfekcie ako obchodný cestujúci a učil sa po francúzsky. Strávil tu deväť mesiacov až do septembra 1960.

Už po pár týždňoch v USA dostal zamestnanie v meste Syracuse vo firme General Electrics. Firma mu zaplatila večerné magisterské štúdium a následne mu univerzita spolu so štátom New York financovala doktorandské štúdium. Postupne si našiel priateľov a zoznámil sa tu aj so svojou manželkou, s ktorou sú spolu dodnes.

V roku 1965 sa stal americkým občanom, neskôr sa presunuli do Kalifornie, kde pôsobil vo viacerých firmách vo vývoji a výskume, dokonca vlastní aj jeden americký patent. Tu sa im narodili dve dcéry.

Svadobná fotografia. Foto – archív P. S

Rodičia v hľadáčiku ŠtB

Po synovej emigrácii rodičov vypočúvala Štátna bezpečnosť. Aby sa ich otec zbavil a dokázal, že Peter neodišiel z politických dôvodov, ukázal im jeho korešpondenciu s priateľkou z NDR, s ktorou sa zoznámil v roku 1956 na prvom zájazde na ostrove Usedom a s ktorou si odvtedy písal.

Eštebáci sa správali slušne, dokonca dopredu telefonicky oznámili, kedy prídu skonfiškovať Petrov majetok, čo bol štandardný postup u každého emigranta odsúdeného v neprítomnosti za ilegálne opustenie krajiny.

„Tým pádom mohol otec rozhodnúť, čo sú majetky jeho syna a čo nie. Zhabali úplné blbosti,“ smeje sa dnes.

Otec im opäť sľúbil, že ich bude informovať o Rakúšanoch, ktorí dochádzali na filatelistickú burzu, ale nikdy žiadne informácie neposkytol.

V roku 1968 Petrov rozsudok za ilegálnu emigráciu v rámci amnestie prezidenta republiky zrušili a odvtedy ho rodičia v Kalifornii často navštevovali. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 prichádzali do Ameriky početní emigranti z Československa.

V roku 1974 ho firma IBM vyslala na tri roky do Viedne, kde mal na starosti podporu predaja vo východnej Európe. Počas týchto rokov často a rád s celou rodinou navštevoval Slovensko.

Po každej návšteve sa ŠtB vypytovala otca, čo presne robili a s kým sa stretli, a tak bol otec opäť kreatívny a komolil priezviská Petrových priateľov. Rodičia sa zmeny režimu nedožili, obaja zomreli začiatkom 80. rokov.

Po novembri 1989 bol Peter v USA spoluzakladateľom investičného fondu, ktorý investoval v bývalom Československu a Poľsku, kam aj často cestoval.

Reštitučné zákony sa vzťahovali len na znárodnené majetky po komunistickom prevrate vo februári 1948, preto nemal ako potomok kedysi významnej a bohatej liptovskej rodiny Starkovcov nárok na vrátenie rodinnej pozostalosti.

Dnešná firma St. Nicolaus si v roku 2007 uctila pamiatku jej zakladateľa uvedením vlajkového výrobku Armin Stark Fernet na trh.

Svoje rodisko navštívil niekoľkokrát, ale najvýznamnejšou bola jeho posledná návšteva pred desiatimi rokmi, ktorú zorganizoval lokálny historik Oldřich Vaněk. S manželkou Peggy ich vtedy slávnostne prijal aj primátor na radnici, aj pracovníci v Mestskom múzeu. Prezreli si mikulášsku synagógu, so synom svojich záchrancov Jozefom Sirotom navštívili dom vo Veľkom Borovom, kde sa skrýval s rodičmi.

Pred synagógou v Liptovskom Mikuláši s historikom Oldřichom Vaněkom v roku 2010. Foto – archív P. S.

S jaskyniarmi sa vydali do hôr k jaskyni, kde prežili zimu a jar do oslobodenia. Neprialo im však počasie a neboli na túru v horách dostatočne vystrojení. Peter mal vtedy 75 rokov a myslel si, že sa o pár rokov bude môcť vrátiť a jaskyňu si prezrieť. „K tomu už však nedôjde,“ dodáva dnes.

Minulý rok navrhol rodinu Sirotovcov na ocenenie Spravodlivý medzi národmi, ktoré udeľuje štát Izrael záchrancom Židov počas holokaustu.

S rodinou v roku 2012. Foto – archív P. S.
Záleží vám na tom, aby sa dejiny Slovenska neprepisovali? Aby mladí ľudia poznali našu históriu? Venujte nám 2 % zo svojich daní. Ďakujeme.

Informácie o tom, ako podporu použijeme, a návod na venovanie 2 % nájdete tu.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie