Denník N

Ako sa rozhodujú hrdinovia, ktorí zachraňujú životy

Spacifikovaný útočník vo vlaku na trase Amsterdam-Paríž. ILUSTRAČNÉ FOTO - AP
Spacifikovaný útočník vo vlaku na trase Amsterdam-Paríž. ILUSTRAČNÉ FOTO – AP

Rozhodnutie hrdinu pomôcť druhému človeku, ktorý bojuje o život, nie je výsledkom racionálneho kalkulu, ale rýchleho inštinktu či intuície. Študentka, ktorá pri povodni zachránila dôchodkyňu, povedala: „Som vďačná za to, že som dokázala konať a nepremýšľať o tom.“

Prečo ľudia riskujú svoje životy, aby pomohli cudzím ľuďom?

New York Times si túto otázku položili psychológovia Erez Yoeli z Harvardu a David Rand z Yale.

V živej pamäti máme prípad z augusta, keď marocký útočník zranil vo vlaku na trase Amsterdam-Paríž niekoľko cestujúcich po tom, čo v ňom spustil paľbu. Spacifikovali ho štyria pasažieri. Keď sa jedného z nich pýtali na okolnosti odvážneho činu, povedal: „Viedla ma intuícia, nešlo o vedomé rozhodnutie.“

Ukazuje sa, že takáto odpoveď je pre hrdinov, ktorí riskujú svoj život, aby zachránili iný, typická. Nejde o samozrejmosť, rovnako by sme mohli očakávať, že extrémny altruizmus je výsledkom výhradne dlhého uvažovania a racionálneho kalkulu, keď starostlivo zvažujeme, či riziko spojené so záchranou iného človeka nie je príliš veľké.

Rozhodovali sa intuitívne

David Rand spolu s kolegom Zivom Epsteinom minulý rok preskúmali výpovede ľudí, ktorí dostali Carnegieho cenu za hrdinstvo. Udeľuje sa ľuďom, ktorí riskovali vlastný život, aby zachránili iného človeka.

Dáta získali od 51 ocenených. Zistili, že v ich výpovediach výrazne prevažovali odkazy na intuitívnosť svojich rozhodnutí. Keď sa niekto topil, rýchlo po neho skočili a neuvažovali nad tým, či je to pre nich nebezpečné.

Christine Marty, vysokoškolská študentka, ktorá zachránila dôchodkyňu uväznenú v aute pri povodni, povedala: „Som vďačná za to, že som dokázala konať a nepremýšľať o tom.“

Skoro žiaden z hrdinov nevykazoval najprv pud sebazáchovy, ktorý by prekonal racionálnym rozhodnutím pomôcť, konštatujú Yoeli a Rand v New York Times.

Je pozoruhodné, konštatujú autori, že naše najušľachtilejšie správanie – ochota pomáhať druhým bez ohľadu na negatívne dôsledky, ktoré to pre nás môže mať – pramení z našich „primitívnych“ inštinktov, a nie rozumu. Otázkou je, prečo vôbec takéto inštinkty máme, ak nás môžu priviesť do hrobu.

Výhody spolupráce a reputácie

Jedna z odpovedí by mohla byť, že kooperácia a altruizmus sa nám vyplácajú. Ak pomôžeme starenke cez priechod alebo kolegovi v práci, neskôr zistíme, že nám našu láskavosť oplatia – kúpia nám obed alebo nás pozvú na koncert.

Je preto výhodné vytvoriť si akýsi „reflex“ pomáhať automaticky. Niekedy môže spôsobiť, že pri záchrane človeka z horiaceho domu umrieme aj my, ale vo väčšine prípadov platí, že nám altruizmus a kooperácia prinášajú výhody.

Svoj význam hrá aj reputácia. Ak zachránite topiaceho sa človeka a prežijete, táto správa sa o vás rýchlo rozšíri. Buďte si istý, že hrdinu alebo hrdinku chce mať doma každý, vaša cena na sociálnom trhu rapídne stúpne.

Podmienky intuitívneho pomáhania

Moshe Hoffman z Harvardu a jeho tím si v štúdii z roku 2014 všimli, že inštinktívne či intuitívne pomáhanie prevládne nad rozumovou kalkuláciou vtedy, ak sú náklady na pomoc u človeka, ktorý pomáha, relatívne malé, odmietnutie pomoci druhému človeku obeť vážne poškodzuje a dlhodobý vzťah s príjemcom pomoci má pre človeka, čo pomáha, veľkú cenu.

Vedci skúmali jav experimentálne, ale dodávajú, že k splneniu troch uvedených podmienok intuitívnej pomoci dochádza v bežnom živote často.

Hrdinovia stále existujú. Presnejšie ako povedať, že „robia dobro“, je vravieť, že „robia dobro inštinktívne“.

Dostupné z: DOI: 10.1371/journal.pone.0109687, doi: 10.1073/pnas.1417904112

Morálka

Teraz najčítanejšie