Dejiny bieleho muža sa skončili, ale dlh voči ženám v umení splatený nie je
Všetky diela umelkýň na papieri spred roka 1900, ktoré na Slovensku máme, sa vojdú do jednej väčšej miestnosti. Ale nielen to, že je ich málo, je dôvod, pre ktorý si každé jedno z nich zaslúži pozornosť.
Už keď mala šesť rokov, rodičia ju vzali na turné po krajine. Bolo to zázračné dieťa. Ako Mozart, ale dievča.
Maria Anna Angelika Kauffmann sa narodila v roku 1741 vo švajčiarskom meste Chur a mala dobrú výbavu – otec bol maliar, mama speváčka. Ona sa rozhodla pre umenie.
V tom čase to pre iné mladé ženy nebolo všedné, ba bolo to takmer nemožné. Angelika Kauffmann však bola výnimkou. Precestovala Taliansko a v jej londýnskom a neskôr v rímskom ateliéri sa schádzala európska smotánka. „Každý chcel mať od nej portrét, bola to priam angelikománia,“ vraví kurátorka Patrícia Ballx.
Rytiny a reprodukcie, ktoré vznikali na základe jej diel, kolovali Európou ako obľúbený a vyhľadávaný artikel. Štyri grafické listy viseli aj na stenách Mirbachovho paláca v bývalom uhorskom Prešporku, dnes sídle Galérie mesta Bratislavy.
O viac ako dve storočia sú na stenách galérie opäť – tentoraz v Pállfyho paláci. A spolu s ďalšími zdanlivo nenápadnými grafikami kladú pre dejiny (umenia) stále veľmi dôležitú otázku: Kde sú ženy?
Rovnaký talent, odlišné možnosti
Je to už pár rokov, čo washingtonské múzeum umenia spustilo celosvetovú kampaň s hashtagom #5WomanArtist. Pointa kampane bola prostá: upozorniť na ženy umelkyne, ktorým sa v dejinách umenia nedostalo rovnocenného priestoru.
Pre tých, ktorí by o tomto tvrdení pochybovali, nachystali rýchlu skúšku správnosti v jednoduchej otázke:
