Memento menom Wannsee

Od 20. januára 1942 uplynulo osemdesiat rokov. V literatúre, encyklopédiách, na odborných fórach a medzi laikmi sa uvádza, že v tento deň sa konala konferencia vo Wannsee. Konferencia? Tajné stretnutie pätnástich zločincov, ktorí pripravili „konečné riešenie židovskej otázky“. „Diskusia“ bola „konštruktívna“, krátka (deväťdesiat minút) a na pozvánke sa uvádzalo, že sa bude podávať obed a koňak.

Viac ako polovica účastníkov mala vysokoškolské vzdelanie. Boli to: a) predstavitelia „banálneho zla“, ak použijeme termín Hannah Arendtovej z procesu s Adolfom Eichmannom (1961); alebo b) zlo v kondenzovanej podobe? Platí to druhé. Pravdou je aj to, že bez masovej účasti vrahov, udavačov, luzy a „obyčajných ľudí“ z celého takzvaného civilizovaného sveta by holokaust nebol možný.

Krajina mojich rodičov a starých rodičov, krajina, ktorej občanom som bol aj ja, sa ako prvý neokupovaný štát prihlásila ku „konečnému riešeniu židovskej otázky“. Za deportácie platila ríši po päťsto mariek a len jedným smerom. Ich majetok bol po náležitej právnej úprave „arizovaný“, čiže ulúpený. Prezidentom štátu bol katolícky kňaz Jozef Tiso.

Deportovali aj našu rodinu vrátane mojej matky v pokročilom štádiu tehotenstva. Popol svojich zavraždených blízkych si pripomínam symbolickými hrobmi a príbehmi, ktoré som si v priebehu rokov poskladal z útržkov spomienok pozostalých, z dokumentov, literatúry a z hlbín svojho podvedomia. Medzitým prešli desaťročia a v krajine, kde som kedysi žil, sú nacionalisti a fašisti súčasťou oficiálnej moci a šíria svoju propagandu.

Mentálni pohrobkovia holokaustu žijú medzi nami a čakajú na svoju príležitosť. Kritická hranica je krehká a na jej prekročenie stačí veľmi málo. V globalizovanom svete, akým náš svet je a bude, nie je kam utiecť. Len sila a ľudskosť môžu zastaviť našich nepriateľov. Ľudskosť sama nemá šancu. Stačí sa pozrieť okolo seba a nie je potrebné ani opustiť náš civilizačný priestor.

Parafráza výroku z babylonského Talmudu: Ak prichádza niekto s úmyslom zbaviť vás slobody a dôstojnosti, vstaňte a choďte mu v ústrety pripravení. Posolstvo našich mŕtvych hovorí k dnešku jednoznačne: žiť v strachu je nedôstojné. Rezignácia na dôstojný život vedie k nedôstojnej smrti. A navyše: holokaust bol síce bezprecedentnou genocídou, ale zároveň aj útokom na ľudstvo bez rozdielu rasy, vierovyznania, etnickej príslušnosti… Hrozba recidívy nie je minulosťou.

Odmietam výlučnosť osudu Židov, hoci udalosť vo Wannsee bola koncipovaná ako plán na ich vyvraždenie. Na smrť s nimi kráčali Rómovia, antifašisti, ľudia s inou sexuálnou orientáciou, duševne chorí… Tých pár preživších, ktorí sú ešte medzi nami, nie sú exponáty na spomienkové zhromaždenie – sú výzvou k činnosti, ktorá má zmysel a cieľ, čiže je pozitívna v celej svojej šírke.

Národný socializmus a fašizmus boli vtedy porazené spoločným, v dnešnom ponímaní globálnym úsilím. Podobné úsilie dnes znamená boj za zachovanie liberálnej demokracie, boj proti nacionalizmu, boj proti devastácii životného prostredia, boj proti popieračom opatrení proti pandémii covidu… alebo boj proti politikom, ktorí mobilizujú masy v mene svojich mocenských záujmov alebo zvrátených ideológií.

Text som napísal ako podklad pre spomienkové fórum, ktoré zorganizoval Pamätník ticha 20. januára v Prahe.