Denník N

Prečo je debata o umiestení jadrových zbraní na Slovensku iracionálna

Americké strategické bombardéry B-52 schopné nosiť jadrové zbrane na jednej z amerických základní. Foto - TASR/AP
Americké strategické bombardéry B-52 schopné nosiť jadrové zbrane na jednej z amerických základní. Foto – TASR/AP

Ani v imaginárnom (a značne nepravdepodobnom) prípade eskalácie konfliktu do plnohodnotnej vojny medzi USA a Ruskom, totálneho zániku krízovej komunikácie medzi Kremľom a Bielym domom, by USA nezískali použitím slovenského územia na jadrové účely žiadnu operačnú výhodu, ktorú by si nezabezpečili vo vyššej miere v mnohých iných spojeneckých krajinách.

Autor je poradcom štátneho tajomníka Ministerstva obrany Slovenskej republiky
Názory reflektované v komentári predstavujú autorove osobné názory, ktoré nepredstavujú oficiálne stanovisko MO SR.

Koncom minulého roka predložili ministerstvá obrany a diplomacie na medzirezortné pripomienkové konanie návrh Dohody o obrannej spolupráci SR so Spojenými štátmi americkými (Dohoda DCA). V súlade s očakávaniami predkladateľov sa k obsahu Dohody rozprúdila živá (miestami až vášnivá) diskusia o celkovej výhodnosti Dohody pre Slovensko, a takisto o samotnej potrebe takúto dohodu uzavrieť. Záujem verejnosti o veci verejné, vrátane bezpečnostnej problematiky, je bez diskusií vždy vítanou skutočnosťou, a nie je tomu inak ani teraz. Fakt, že diskusia často skĺzava do roviny, v ktorej sa spochybňuje hodnovernosť nášho de facto najdôležitejšieho vojenského spojenca (USA) a schopnosť Slovenskej republiky ustrážiť si vlastné existenčne záujmy, je prinajmenšom pozoruhodným zjavom v krajine, ktorá je už dve desaťročia plnohodnotným členom NATO.

Zo všetkých pozoruhodností je pre mňa osobne najobskúrnejšou polemika o eventuálnom umiestnení jadrových zbraní na území Slovenska. Či už z našej vôle, svojvôle USA, alebo z titulu niečoho iného, čo ešte teraz nevieme presne identifikovať alebo pomenovať. No už v predstihu vieme, že ešte menej ako našim spojencom veríme všetkým formálnym a neformálnym mechanizmom, ktoré v oblasti jadrovej bezpečnosti fungovali uspokojivo minimálne posledných niekoľko desaťročí.

Slovensko nechce jadrové zbrane na svojom území

Obskúrnou je zmienená špekulácia predovšetkým preto, lebo doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že Slovensko by z akéhokoľvek dôvodu malo mať záujem o odklonenie sa od svojej dlhodobej politiky v problematike jadrových zbraní. Ako je všeobecne známe, Slovenská republika je nielen signatárom, ale aj dôveryhodným podporovateľom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT, z roku 1968), ktorá predstavuje hlavný stavebný kameň normatívneho medzinárodného regulačného rámca v predmetnej oblasti.

Jednoznačnosť podpory tejto zmluvy Slovenskom vyplýva okrem iného aj z odmietavého prístupu k novým iniciatívam na poli zákazu jadrových zbraní, ktoré by z nášho pohľadu fungujúce mechanizmy oslabili. Slovensko medzinárodným spoločenstvom (nielen krajinami EÚ a NATO) vnímané ako hodnoverný a stabilný partner v oblasti nešírenia zbraní hromadného ničenia (vrátane jadrových), a to aj cez prizmu nášho pristúpenia a dodržiavania Dohovoru o zákaze biologických zbraní (1972), Dohovoru o chemických zbraniach (z 1993), či Zmluvy o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (z 1996). Do národnej legislatívy máme tieto záväzky preklopené v podobe zákona o zákaze chemických zbraní (z 1998), zákona o zákaze biologických zbraní (z 2007) a zákona o mierovom využívaní jadrovej energie (z 2004).

Všetky zmienené legislatívne materiály sú právne záväzné a ich porušovanie je postihnuteľné v adekvátnom zákonnom rozsahu. Dohoda s USA nemení nič na platnosti uvedených záväzkov ani na záväzku Slovenskej republiky bezpodmienečne dodržiavať národnú legislatívu, medzinárodné normy a vlastné doktríny.

Nič na predošlom konštatovaní nemení ani členstvo Slovenska v NATO, ktoré sa samo identifikuje ako „jadrová aliancia“. K

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Obranná dohoda s USA

Komentáre

Teraz najčítanejšie