Bol Sulík niekedy liberál?

Klasické politické ideológie to na Slovensku nikdy nemali ľahké, deliť podľa nich naše strany – či pomocou zažitých definícií opísať stranícku politiku a najmä politickú prax – je často skoro nemožné.

Výnimku, paradoxne, tvorili len extrémisti, ktorí celkom plnia normu. Iba trochu zaostávajú za západnými súdruhmi. Dlhšie im trvalo, kým si namiesto Židov našli Rómov, objavili islam a utečencov. Stále sa, naopak, aj keď menej nápadne, držia antisemitizmu a primitívneho nacionalizmu, ktoré už i západné krajné pravice – hoci málo efektívne – odkladajú. Extrémizmus je však sám osebe taký zmätený a premenlivý ideologický „magľajz“, že ako extrémista iba ťažko môžete byť mimo extrémistického „normálu“.

Z demokratických strán sú na tom ešte najlepšie konzervatívci. U tých našich väčšinou (azda okrem vzťahu k trhovej ekonomike a Rusku) nejde ani tak o zásadný odklon od toho, čo sa konzervativizmom nazýva na Západe, ako o výrazné zaostávanie. Ich obstarožné postoje k úlohe cirkvi v štáte či slobode voľby už u väčšiny západných kolegov dávno vyšli z módy.

O tom, ako málo má Smer spoločného s modernou západnou ľavicou, sme písali veľa. Stačí len dodať, že nejde o žiadnu výnimku, nacionalizmus je tradične na Slovensku ľavici aspoň taký blízky, ak nie bližší ako pravicovým stranám. Fico a spol. navyše v náväznosti na HZDS a Mečiara tvoria politický prúd, ktorý je mimo akýchkoľvek klasických ideológií. Je to naozaj dôsledný populizmus, z hľadiska politickej taktiky maximálne prispôsobovanie sa náladám voličov a z hľadiska politickej praxe rovnako maximálne koristenie na verejnom majetku a zdrojoch.

Azda najhoršie na tom tu však je liberálny stred. Keďže je – čo sa týka politického zastúpenia – väčšinou prázdny, pravidelne prichádzajú strany, ktoré sa tento priestor pokúšajú zabrať. Dnes je tam opäť veľká tlačenica malých a na bezvýznamnosť odsúdených strán. Tých, čo boli liberálmi z presvedčenia, bola vždy menšina. Možno to dokonca naposledy platilo iba pre časť VPN a Maďarskú nezávislú iniciatívu nedlho po novembri ’89.

Prevažovali strany ako SaS, pre ktoré bolo prihlásenie sa k liberalizmu pragmatickou voľbou podľa predpokladu, že je tu dosť početný tábor zneužiteľných bezprizorných liberálnych voličov. Lenže vždy sa ukázalo, že je tých voličov menej, ako dúfali, a že presvedčení liberálni voliči účelových „liberálov“ časom prekuknú. Takže stranám ako SaS nezostane nič iné, než zhodiť masku, úplne sa vzdať vyhranene liberálnych tém, ako je viac ľudských práv a slobôd, a tiež si vybrať nejaký ten populizmus. Napríklad sa ako Sulík pustiť do utečencov.