Ak si nepomôžu slovenskí Maďari sami, mali by to urobiť Slováci

Sčítanie obyvateľstva potvrdilo pokles počtu príslušníkov maďarskej menšiny, ale jeho úbytok nebol taký dramatický ako pred desiatimi rokmi. Výsledkom napriek tomu je, že podiel Maďarov na celkovom počte obyvateľov padol pod osem percent a veľmi pravdepodobne bude ďalej klesať. V roku 2011 to pritom ešte bolo 8,5 percenta, desať rokov predtým 9,7 a v roku 1991 až 10,8 percenta. Za tri desaťročia teda ide o vskutku dramatický pokles.

Okrem iného to znamená veľkú zmenu pre celoštátnu politiku. Ak sa totiž niečo nezmení, stav, že maďarská menšina nebude mať zastúpenie vo veľkom parlamente (a už vôbec nie vo vláde), sa môže stať trvalým. V najlepšom prípade bude prekročenie päťpercentnej hranice potrebnej na vstup do Národnej rady zakaždým veľmi neisté a závislé od náhody.

Od roku 2006 sa volieb s výnimkou tých posledných nezúčastnili minimálne dve pätiny voličov. Lenže v roku 2020, keď účasť vyskočila na 66 percent, zasa bola podpriemerná účasť maďarských voličov. Maďarská politika na Slovensku sa po neúspechu v týchto voľbách zároveň opäť rozhodla pre čisto etnickú stranu. V kombinácii so zmenšujúcim sa počtom Maďarov a s tým, že približne dve pätiny z nich nechodia voliť, to znamená, že päťpercentná hranica potrebná na vstup do parlamentu je krajne neistá aj pre zjednotenú stranu. Napokon, dokazujú to aj všetky prieskumy, zjednotená Aliancia sa v nich potáca práve okolo tejto hranice.

Ukazuje sa tak, že dlhodobo udržateľnejšia bola vízia Bélu Bugára, ktorý sa snažil ukotviť maďarský hlas v slovenskej politike spoluprácou s väčšinovým etnikom. Jeho pokus zlyhal v dôsledku zlých rozhodnutí počas vládnutia s Ficom, ale to neznamená, že bol od základu nesprávny. Demografia a päťpercentné kvórum jednoducho idú nemilosrdne proti predstave, že Maďari sa pri súčasných pravidlách spoľahlivo udržia v parlamente vlastnými silami.

K dispozícii sú dve základné riešenia. Prvé je, že sa nájde nový Bugár, ktorému sa podarí vytvoriť silnú nadetnickú stranu a vytrhne maďarskú menšinu z predstavy, že ju bude počuť len vtedy, ak sa jej strana bude volať iba „maďarská“. Toto je ideálny, ale zároveň v tejto chvíli nereálny scenár. Nového Bugára nevidno.

Nejaké drobné pokusy o spájanie so slovenskými stranami sú, ale prevládajúca časť menšinových politikov momentálne nie je ochotná ísť týmto smerom. Ak nezmenia názor, hrozí, že svoju menšinu spravia časom politicky takmer bezvýznamnou.

Druhá možnosť je predísť takémuto výsledku technickou úpravou pravidiel. Napríklad znížením kvóra potrebného na vstup do parlamentu. To by však bolo obrovské riziko. Národná rada je už dnes čistý chaos a úpadok mravov, zníženie kvóra by do nej okrem legitímnych zástupcov najväčšej národnostnej menšiny mohlo dostať ľudí typu Harabin alebo ešte bizarnejších. Robiť racionálnu politiku v takom parlamente by bolo nepredstaviteľne ťažké, ak nie nemožné. A znížiť kvórum len pre menšinové strany? Niečo také sa v slovenských reáliách predstavuje ešte ťažšie a aj ústava by k tomu mala čo povedať.

Argumentom proti znižovaniu kvóra s cieľom pomôcť menšinám by preto mohla byť výhrada, prečo by sme mali tak veľmi riskovať len preto, že niekto spravil zlé politické rozhodnutia.

Lenže stav, keď by Maďari zostali odstrihnutí od vplyvu na celú krajinu, by bol škodlivý. Nielenže by ich nevyhnutne čoraz viac opomínali politici, ktorým by nemal kto pripomínať ich záujmy, ale ešte by aj získali pocit, že nie sú plnohodnotnými občanmi štátu.

Samozrejme, stále je tu možnosť, že sa v rôznych stranách uchytia jednotlivci, ako sa to teraz podarilo Györgyovi Gyimesimu v OĽaNO. Lenže takýto postup je len imitáciou riešenia problému a špeciálne Gyimesi ukazuje, že ešte aj veľmi zlou.

Najjednoduchšou cestou by bolo zvýšenie počtu volebných obvodov a nakreslenie ich hraníc tak, aby zástupcovia menšín mali šancu uspieť v zmiešaných oblastiach. Žiaľ, spôsob, akým si slovenské strany zvykli na Mečiarov jeden volebný obvod a nechcú sa ho vzdať, nedáva veľkú nádej, že sa to tak skoro stane.