Denník N

Sociálny pracovník Michal Oláh: Nádej môže stratiť aj rozvedený sused, osamelá matka, týraná žena, nešťastné dieťa, ovdovený kamarát. Nekašlime na nich

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Môže mať nádej niekto, kto neverí v Boha či vo vyššiu moc, ktorá má schopnosť meniť naše životy? Naše zbožné želania a sny nádejou nie sú, tvrdí v rozhovore sociálny pracovník, novinár a pedagóg Michal Oláh.

V marci budú dva roky od začiatku pandémie na Slovensku. Aké pre vás boli?

Pamätám si na našu diskusiu s Vladimírom Krčmérym, ktorý začiatkom marca 2020 v štúdiu časopisu .týždeň povedal, že do týždňa bude u nás prvý pacient s koronou. Všetci sme dúfali, že sa mýli. Keď sa to potom rozbehlo, nastúpil u mňa strach, predsa len som mal detailné informácie aj od manželky zdravotníčky.

Potom som si uvedomil, že som už dvakrát prekonal maláriu, že som prežil viaceré humanitárne misie, dokonca aj na miestach, kde sa vyskytovala ebola, a tak život v strachu nie je cesta. Hlboký rešpekt pred pandémiou mi síce ostal, ale začal som chodiť do rómskych komunít, ktoré vtedy štát natvrdo uzavrel v karanténe, napríklad do Žehry.

Čo ste zistili?

Najmä som sa zhrozil, keď som zistil, že najväčším rizikom z hľadiska pandémie nie sú ľudia v takzvaných osadách, ale postoj spoločnosti k nim. Nechali sme ich v bezprecedentnej izolácii, v podstate sme ich opustili. Bez akéhokoľvek dôkazu sme ich označili za hrozbu a uzavreli ako nejaké strediská moru.

Štát vtedy postupoval bezhlavo, dokonca protiústavne, keď do štátnej karantény umiestňoval aj ľudí, ktorí prišli zo zahraničia. Ústavný súd na podnet ombudsmanky rozhodol, že bolo porušené ich právo na osobnú slobodu.

Samozrejme. Sociálne následky v políciou obkolesených osadách však nakoniec neboli o nič menšie než pandemické. Dodnes ma straší, že ostatní občania sa za ľudí s osadách nepostavili nahlas. Viete si predstaviť, že by si štát čosi také dovolil voči dedine, v ktorej žije len majorita? Že by ju nepriepustne uzavrel? V takej Petržalke bolo oveľa viac infikovaných na menšej ploche. Bolo to obrovské zlyhanie nás všetkých.

Nedoľahli na vás za tie roky aj psychické problémy z neistoty, čo nás ešte čaká?

Nebol som žiadny hrdina. Predsa len, keď je človek na humanitárnej misii v Afrike či Ázii, vie odtiaľ odcestovať domov do bezpečia. Pred pandémiou korony sa utiecť nedá. Psychické problémy však na mňa nedoľahli, lebo som si to otočil – začal som si všímať aj pozitívne stránky pandémie.

Aké?

Pandémia nás donútila prekonať našu povrchnosť. Začali sme si klásť otázky dovnútra aj navonok. Niekto prehodnotil svoju vieru, manželstvo, rodičovstvo, čo bol aj môj prípad. Čoraz častejšie aj od kamarátov ateistov počúvam, že začali v niečo veriť. Nehovorím, že priamo v Boha, ale v niečo, čo nás presahuje.

Aj mňa osobne pandémia upozornila, aby som v niečom zmenil svoj život. Začal som viac cvičiť, relaxovať, dokonca chodiť k psychoterapeutovi. Zrazu som si potreboval zodpovedať niektoré otázky a vysvetliť občasné úzkosti. To však nebol následok pandémie, ona ma len nakopla pozerať sa na svet inak.

Ak tomu dobre rozumiem – pandémia vo vás vyplavila na povrch úzkosti, ktoré tam boli už predtým?

Áno. Pandémia u mňa vytiahla do popredia dávnejšie narušené medziľudské vzťahy, ale aj nezodpovedané otázky o zmysle života či o zmysle niektorých nešťastných krokov, ktoré som v minulosti urobil.

Popri somatických a ekonomických následkoch pandémia vo veľkom demaskovala aj duševné ochorenia. Zaznamenal sa ich nárast.

Psychológovia aj psychiatri sa teraz pýtajú – pribudli duševné ochorenia alebo tu boli v takej miere aj predtým a pandémia ich len vytiahla na povrch?

Vo svojom blízkom okolí vidím ľudí, ktorí sa veľmi trápia sociálnou nerovnosťou, úzkosťami, nespavosťou, depresiami, niektorí pijú viac alkoholu. Bolo to v nich alebo to prišlo až teraz? Neviem. Isté je, že keď sa niekomu obmedzia sociálne interakcie, keď niekto padne ekonomicky, nevedie to k zlepšeniu jeho stavu. Obete násilia sú dlhodobo zavreté doma so svojimi tyranmi, zraniteľní sa stávajú ešte zraniteľnejšími. Ako spoločnosť na to zabúdame a štát to nerieši vôbec.

Pripočítajme k tomu ľudskú hlúposť. Naša politická opozícia si z protipandemických opatrení a anivaxerstva spravila hlavnú tému bez ohľadu na to, že vedie na porážku vlastných voličov. Proruské dezinformačné weby proti nám vedú hybridnú vojnu, na uliciach už vídame aj skupinky či davy rozvášnených a sfanatizovaných ľudí, o ktorých niet pochýb, že keby mali v rukách zbrane, tak ich aj použijú.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie