Neprehliadnuteľné požiadavky krákajúcej vrany

Určite je milión dôležitejších vecí – krédo, s ktorým nech vyrastá každý umelecký adept na Slovensku – ale niekoľko informácií a požiadaviek treba v kultúre riešiť prednostne a sú to tieto, od nás tanečníkov, lebo my, na rozdiel od flákačov so štetcami, hudobnými nástrojmi, scenármi a ktovie čím nepotrebným ešte, sa odjakživa živíme len poctivou prácou svojich rúk. A nôh, ramien, krku, hlavy, brucha, chrbtice a zadku.

Najprv zo sveta: Dva úryvky z baletu Giselle v podaní prvej sólistky londýnskeho Kráľovského baletu Natalie Osipovej sa dali v decembri kúpiť ako exkluzívne NFT v onlinovej aukcii Bonhams, každý sa predal za necelých jedenásťtisíc libier. Zapísaná v technológii blockchain bude táto Giselle žiť ďalej. Na rozdiel od tej našej, Rafaelom Avnikjanom majstrovsky inscenovanej a priamo na divadelných doskách naživo predvádzanej Giselle, ktorú Balet SND stiahol minulý rok z repertoáru. Bola to nielen najkrajšia romantická Giselle, ale asi aj jedno z najlepších predstavení vôbec, proste bezchybné. Dokonalé. Klasické. Nedalo by sa vrátiť späť?

Ďalej z domova: Minulý rok sme tu mali prvú slovenskú tanečnú platformu, pre pandémiu sa konala online. Veľa informácií o tom, ako naši tvorcovia súčasného tanca zaujali zúčastnených zahraničných promotérov a čo z toho budú mať, do médií nepreniklo. Škoda, že prehliadka nebola súťažná, lebo súťaž sa zdá byť tým kľúčom, ktorý v médiách odomyká informovanie o tanci. Jedna z organizátoriek Maja Hriešik k tomu však v českých Tanečních aktualitách zavtipkovala, že „kvôli cene by sa slovenská tanečná scéna v podstate kanibalizovala navzájom”. Na jeseň aj súťaž mladej tanečnej tvorby Gala Art Moves zakladateľa Vladislava Šoltýsa oznámila, že už nebude súťažou, ale nesúťažnou prehliadkou. No logicky, keď nebude víťazov, nebude porazených, takže sa nebude kanibalizovať. Škoda. Myslím tej možnosti porovnať sa, medializovať sa a hlavne slávy víťazov, veď každý by si to potom rád napísal do životopisu. Nebolo by lepšie vrátiť súťaženie späť, nech opäť trochu strieka krv?

Z regiónov: Zuzana Ďuricová Hájková sa po úspešných dvadsiatich troch rokoch šéfovania súboru rozhodla skončiť a naše jediné súčasné profesionálne Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici vypísalo nový konkurz s nie úplne najľahšími podmienkami na nového riaditeľa/riaditeľku, ktorej/ktorého meno už musí vedieť, tak hádam ho čoskoro prezradí.

Z hlavného mesta: Ján Ďurovčík po zrušení súboru pod SĽUK-om našiel minulý rok záštitu v RDS Art Group a jeho Slovenské divadlo tanca, ktorého značky sa vzdal v prospech štátu (ktorý ho zoštátnil a potom zrušil), možno ešte nie je úplne stratené. Vypredaná premiéra Petruška/Vták Ohnivák sa im vtedy pred viac než rokom zrušila pre protipandemické opatrenia deň pred uvedením a dva týždne pred celkovým zrušením súboru ministerkou kultúry Milanovou. Takže všetky tie nepoužité kostýmy stále niekde visia, ako aj práca tanečníkov, choreografov, scénografov, čo sa zhmotňuje až uvedením pred divákmi, nami daňovými poplatníkmi, ktorí nemáme radi také mrhanie štátnymi prostriedkami a radi by sme to už okukli.

Navyše, a napriek protestom niekoľkých tanečných umelcov, tu mohol byť súbor, čo by dal prácu ďalším profesionálom uvedených odvetví, ktorí by prešli výberovým konaním, pretože ako nakoniec vysvitlo, nebol by to už Ďurovčíkov súbor, ale štátne teleso venujúce sa súčasnej tanečnej tvorbe, druhé na Slovensku a prvé v Bratislave. Teda za všetkých budúcich a terajších tanečných profesionálov, ktorí sa toho mohli dožiť – chceme to späť.

No a to „najdôležitejšie: Legendárny Sergej Polunin pokračujúci vo svojej zaujímavej ceste nezávislého svetového baletného umelca je v procese napravovania sa, rozumej, odstraňovania si „kérky“ ruského prezidenta Vladimíra Putina z hrude. Postupne a nie bezbolestne, ale raz určite bude Poluninova hruď čistá. Škoda, že to takto nejde vyzmizíkovať aj z pamäti bývalých fanúšikov, napríklad jeho rodákov z Ukrajiny, čo majú povinne na programe Putinove balety s vojenskou technikou okolo svojej hranice. Toto nechceme späť, lebo sme to v prvom rade vôbec nechceli, ale zase, je to každého hruď a má právo si tam vytetovať aj ministerku Milanovú. Niekde tak možno jej odkaz pretrvá.