Denník N

Mikloško o sčítaní: Za úbytkom veriacich môžu byť pedofilné škandály, kauza Bezák aj neschopnosť ohradiť sa voči Kotlebovi

Foto - Vladimír Šimíček
Foto – Vladimír Šimíček

František Mikloško nevníma úbytok veriacich v minuloročnom sčítaní za definitívny. Veriaci sa podľa neho k cirkvi môžu vrátiť, pretože Slováci sú duchovne založení.

Rímskokatolícka cirkev podľa neho postupne stráca svoju pozíciu aj postavenie, ktoré mala počas komunizmu či v deväťdesiatych rokoch v zápase s Vladimírom Mečiarom. „V katolíckej cirkvi ľudia videli oporu nielen pri svojich náboženských právach, ale aj v tom, že sa tu niekto vie postaviť totalite a vie za to trpieť,“ hovorí Mikloško.

Problémom podľa neho je, že súčasná cirkev opatrne našľapuje ešte aj okolo ĽSNS. „Zatiaľ sa len veľmi opatrne vyjadrujú, aby sa nedostali do konfrontácie a nemuseli povedať, že týchto ľudí nepovažujeme za tých, ktorí by mali reprezentovať katolícku cirkev,“ hovorí.

Podľa sčítania obyvateľov prišla rímskokatolícka cirkev o 300-tisíc veriacich. Je to veľa?

Keď tu bol pápež v septembri 2021, tak v Dóme svätého Martina spontánne povedal, že Slovensko je poézia. Britský spisovateľ Gilbert Chesterton zasa povedal, že poézia je tušenie večnosti. A ja si myslím, že vo chvíli, keď ľudia v sčítaní vypĺňali, kam patria, tak to pre nich nebola úplne formálna chvíľa. Každý sa na chvíľu skoncentroval a povedal si, kam patrí. Ak má to tušenie večnosti, čo si myslím, že Slováci majú, tak potom sa prihlási tam, kde je krstený.

Čo je tušenie večnosti? Viera vo večný život?

Áno, niečo, čo človeka presahuje. Zmysel pre tajomstvo. Ešte za komunizmu mi raz biskup Korec hovoril, že na Slovákoch je zaujímavé, že majú zmysel pre tajomstvo. Pre niečo, čo vedia, že celkom neuchopia, a sú pred tým v bázni.

Preto si myslím, že potenciál cirkvi zostáva napriek poklesu v sčítaní stále rovnaký. Najprv to bolo 60 percent v roku 1991, potom takmer 69 v roku 2001, o desať rokov neskôr to znova kleslo na 62 percent a tento rok na 56 percent. A potenciál zostáva, meniť sa môžu sympatie.

Čo urobila cirkev dobre pred rokom 2001, keď sa k nej v sčítaní prihlásilo najviac veriacich?

Ten nárast súvisel aj s tým, že katolícka cirkev bola v prvej línii v zápase s Mečiarom. Ukázalo sa, že je oporou a biskupi na čele s Balážom boli veľmi statoční. V tejto situácii ľudia cirkev vnímali ako akýsi pevný bod. Na nižšiu popularitu v súčasnosti môžu mať vplyv aj celosvetové problémy cirkvi s pedofíliou, hoci na Slovensku to nemáme v takom veľkom rozsahu. A tiež kauza Róberta Bezáka.

Pred rokom ste vo svojom texte o sčítaní písali, že sa síce prihlásite ku katolíckej cirkvi, ale upozornili ste aj na to, že má problémy, ktoré súvisia s tým, „že stratila autentickosť a pokojné sebavedomie“. Čo to znamená, že stratila autentickosť?

Čo to znamená, že človek je sebavedomým a zrelým človekom? Znamená to, že je sám sebou, že to z neho vyžaruje, nehanbí sa za to a vie to v kritických situáciách vyznať. Zároveň nepôsobí násilne a druhým dovolí, aby žili v jeho prostredí. Toto miesto si na Slovensku katolícka cirkev hľadá. Aby bola nezávislá od štátu, od politických strán, aby si nikde v podvedomí nenosila, že týchto ľudí ešte môžeme potrebovať pri tomto a tomto zákone. Aby bola sama sebou. A aby nevyžarovala niečo, čo by mohlo v druhých vzbudiť pocit ohrozenia, že tu chce nasilu presadzovať svoje názory. Katolícka cirkev je taký istý organizmus ako človek a tiež si hľadá svoju pozíciu. Súvisí to aj s tým, že prvý raz v dejinách žije úplne slobodne.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Spomenuli ste, že cirkev by nemala vzbudzovať pocit, že chce nasilu presadzovať svoje názory. Za posledných desať rokov má však za sebou úspešné masové Pochody za rodinu. Výrazne sa angažovala aj v referende za rodinu v roku 2015, ktoré bolo najmä o LGBTI ľuďoch a sexuálnej výchove. Môžu byť toto udalosti, ktoré ľudí odrádzajú od toho, aby sa v cirkvi cítili dobre a hlásili sa k nej?

Tu sú dve roviny. Nemyslím si, že predstavitelia katolíckej cirkvi týmto pôsobia násilne. Oni sa skôr ohlasujú v situáciách, keď potrebujú zaujať obranný postoj. Agresívne pôsobia skôr niektorí politici, ktorí sa chcú priživiť na tejto línii a ich takmer jedinou témou sú LGBTI ľudia. Mám na mysli Ľudovú stranu Naše Slovensko a jednotlivých politikov, ktorí v politike razia radikálny nacionalistický trend. Od tohto sa dištancujem a s týmito ľuďmi by som nehlasoval za nič. Pretože oni nemajú žiaden integrálny kresťanský program, len propagandistické heslá.

Problémom predstaviteľov cirkvi je aj to, že zatiaľ nevie, čo s nimi. Zatiaľ sa len veľmi opatrne vyjadrujú, aby sa nedostali do konfrontácie a nemuseli povedať, že týchto ľudí nepovažujeme za tých, ktorí by mali reprezentovať katolícku cirkev. Nechcú stratiť veriacich.

V parlamente je viac poslancov a poslankýň, ktorí hlasujú za návrhy ĽSNS, ktoré sa týkajú LGBTI ľudí alebo interrupcií. Sú medzi nimi aj politici z Kresťanskej únie Anny Záborskej. Jej politika je vám teda cudzia?

Pani Záborská presadzuje svoju vlastnú líniu. Nemám pocit, že by bola v závese ĽSNS. Je pravda, že v rozhodujúcich chvíľach sa nevyjadrí tak, ako by som sa vyjadril ja, ale tak, že jej je každý hlas dobrý. Príbeh pani Záborskej je zaujímavý v tom, že ani ona, ani konzervatívne krídlo nevedia presadiť ani minimálnu zmenu, hoci tvrdili, že ide o vládu s najviac pro-life premiérom tuším od vlády Jána Čarnogurského.

V roku 1957 bol prijatý interrupčný zákon v Československu, ktorý ešte vyžadoval komisie a schvaľovanie zákroku, no od roku 1986 je to nastavené liberálne. Odvtedy prešli desaťročia, počas ktorých to prestalo byť vnímané ako zlo a ľudia si na to zvykli. Otázkou teda je, či sa takýmto spôsobom stále pokúšať o zmenu, alebo či stačí jasne vyjadriť svoj názor, ako sa to od kresťanov pri otázke interrupcií očakáva, a hľadať iné cesty.

Jednou z nich môže byť výchova a staranie sa o rodiny. A paralelnou cestou je, že by sa mala opäť dostať na pretras zmluva o výhrade vo svedomí, v ktorej by boli chránení ľudia, ktorí s vykonávaním interrupcií majú problém.

Chránení sú predsa už aj dnes. Lekári môžu odmietnuť vykonávať interrupcie.

Sú chránení, ale len zo zvykového práva. Zaviedol to minister Rakús, že lekári s výhradou nemusia vykonávať interrupcie, ale je to len veľmi neurčito zahrnuté v základnej zmluve s Vatikánom. V súčasnosti to však nikto nechce meniť. Tak, ako nikto nechce meniť interrupčný zákon. Existuje tu teda nejaký zvyk, ktorý sa rešpektuje. Ale pri radikálnej zmene vlády si viem predstaviť, že sa to zmení a že nastane situácia, ako dnes hrozí v USA, že budú kliniky, zdravotné strediská aj kresťanské nemocnice nútené robiť interrupcie.

V USA robia interrupcie najmä súkromné kliniky a na Slovensku si výhradu vo svedomí uplatňujú nielen jednotliví lekári, ale dokonca aj celé zariadenia.

Áno, sú aj také prípady. Ale toto sú dve témy, ktorým by sa podľa mňa mohla cirkev venovať.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Vo svojom komentári o sčítaní ste tiež o rímskokatolíckej cirkvi napísali: „Nevie nájsť spôsob diskusie s politickými predstaviteľmi, nevie komunikovať s podriadenými, nevie reflektovať súčasné problémy, v pastorácii sa upriamila na seba. Prestala byť pre sekulárnu spoločnosť oporou a duchovnou nádejou. Ľudia ju začínajú prehliadať.“ To znie ako pomerne veľká dezilúzia z fungovania katolíckej cirkvi.

Porovnával som to s obdobím komunizmu, keď mala katolícka cirkev veľkú autoritu. Nebudem teraz hovoriť o evanjelikoch, nechcem za nich hovoriť. V katolíckej cirkvi ľudia videli oporu nielen pri svojich náboženských právach, ale aj v tom, že sa tu niekto vie postaviť totalite a vie za to trpieť. Toto sa pomaly začalo meniť a dnes už cirkev nemá v sekulárnej spoločnosti takú pozíciu. Sekulárna spoločnosť si uvedomuje, že je tu veľa kresťanov, a ich počet vyvoláva strach, že v tlaku na nich to nemôžeme veľmi prehnať. Ak by bola cirkev veľmi zahnaná do kúta, ukáže tú istú silu ako za komunizmu.

Na druhej strane tu však chýba rešpekt medzi sekulárnym a kresťanským svetom. Cirkev sa teda skôr pohybuje vo svojom vlastnom prostredí. Ale tam sa podľa mňa pohybuje dobre. Kňazi, rehoľníci a katechéti sa tomu venujú naozaj za málo peňazí a čisto zo srdca. Aj na mládeži vidíme, že má stále svoje spoločenstvá pri kostoloch. O cirkvi sa hovorí, že je soľou alebo kvasom, to znamená, že by mala byť v celej spoločnosti, ktorú by mala prekvasiť. A tam k tomu dialógu, zatiaľ, žiaľ, nedochádza a cirkev nepožíva taký rešpekt, ako by mohla.

Prezidentka Zuzana Čaputová sa v piatok stretla so zástupcami cirkví. Vo svojom vystúpení po stretnutí povedala, že je potrebné zmierňovať napätie a rozdelenie spoločnosti. Je dnes vzťah veriacich a neveriacich polarizovanejší než pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi?

To by som nepovedal. V prvom rade je veľmi polarizovaná politika. Len v rámci koalície, ktorá by mala ťahať spolu, vidíme denno-denné útoky, vyhrážky odvolaním a doťahovačky, kto je za čo vinný. Na toto rozvadené politické pole cirkev nemôže vstúpiť. Má držať palce Matovičovi? Záborskej? Lengvarskému? Veď to je absurdné. Cirkev môže v tejto situácii len skraja vyzývať, aby tu existoval nejaký spoločný dialóg a aby politici nepolarizovali ľudí. Môže to celkom konkrétne žiadať napríklad od ministra financií Matoviča, ktorý neustále hľadá človeka, ktorý je vinovatý.

Neprispieva aj cirkev k polarizácii? Cirkev sa výrazne angažovala aj v referende o rodine, ktoré vyvolalo veľa nezhôd aj v rodinách.

Referendum o rodine nebolo cirkevné referendum, organizovalo ho spoločenstvo ľudí a Aliancia za rodinu. Cirkev sa k tomu nemohla postaviť negatívne, lebo by do toho vniesla chaos. Ale bola to občianska záležitosť.

Ale vyšli aj podporné pastierske listy a cirkev bola počas kampane veľmi viditeľná.

To sú témy, pri ktorých sa cirkev musí vyjadriť. Ale bola to občianska iniciatíva, a tak aj dopadla. Prihlásilo sa k nej 20 percent voličov, čo síce nie je málo, ale na to, aby to malo nejaký vplyv, to nestačilo. A to je aj stav slovenskej spoločnosti. Odhaduje sa, že asi tých 20 percent ľudí chodí raz za týždeň do kostola. Či sa to niekomu páči alebo nie, cirkev v tých základných veciach musí povedať svoj názor. To znamená aj v otázke potratov, aj v otázke manželstva, ktoré židovsko-kresťanská tradícia vníma ako vzťah muža a ženy a ako vhodné prostredie pre deti. Na druhej strane, len toto hovoriť je málo, pretože polovica manželstiev na Slovensku sa rozvádza a malo by to byť v pastoračných plánoch. Teda nie len niečo vyhlásiť a zaviesť to zákonom. Cirkev by mala pôsobiť odspodu, prekvasením spoločnosti a dlhodobou výchovou. Nejaké dôvody na rozvody asi sú.

Foto – Vladimír Šimíček

Máte pocit, že cirkev uviazla v nejakej svojej predstave, ktorá už neexistuje?

Niekedy mám pocit, že sekularizácia spoločnosti pokračuje a ona by ju chcela zastaviť zákonmi. Ale to asi nebude cesta a bude treba ísť odspodu a pomaly. Samozrejme, najľahšie je prijať zákon. Ale mení zákon zmýšľanie ľudí a ich srdcia? Cesta cirkvi musí byť iná.

Počas pandémie boli istý čas obmedzené návštevy kostolov. Kňazi potom tvrdili, že veriaci už sa v plnom počte do kostolov nevrátili, aj keď mohli. Ako ste vnímali zatvorenie kostolov?

Ja som to chápal. Nemôžeme porovnávať slovenskú situáciu so svetom. Na západe sú kostoly poloprázdne. Ale na Orave a na východe sú plné. Kto si teda mal vziať na svedomie, že sa v nich začne šíriť nákaza? Pamätáme si, v akom napätí bola spoločnosť, keď zomieralo toľko ľudí, že už ich museli ukladať do chladiacich boxov? Politici majú v takejto situácii veľkú zodpovednosť. Preto som úplne rešpektoval toto rozhodnutie štátu. Chybu urobil v tom, že sa ľuďom neprihovoril trocha ľudskejšie a nepovedal: Prosím vás, majte trpezlivosť, je to vážna situácia, za ktorú nesieme zodpovednosť. A tá spočíva v tom, že ak sa to začne šíriť masovo, nebudeme mať kde dať chorých ľudí, lebo budú plné nemocnice.

Vtedy sa aj cirkev ocitla pod tlakom. Kým spočiatku s obmedzením svätých omší súhlasila, po naliehaní konzervatívnych kresťanských organizácií a novinárov, ktorí chceli otvoriť kostoly, začala tiež meniť svoje stanovisko.

Ja som bol a aj som na strane biskupov. Predstavte si, že by biskupi šli do konfrontácie so štátom a došlo by k nejakému premoreniu s katastrofálnymi následkami. Ďalších 50 rokov by sa nezbavila toho, že pre svoje záujmy vyvoláva zmätok v spoločnosti. Biskupi teda museli byť zdržanliví.

Nevnímali ste to teda tak, že by bola na Slovensku obmedzovaná náboženská sloboda?

Nie, sväté omše sa ďalej slúžili. My s manželkou sme ich pozerali doma. Sviatočne sme sa obliekli, zapálili sme si sviečku a vytvorili sme si sviatočnú atmosféru. Je to však iné v atmosfére kostola, ktorý má premodlené lavice a vyžaruje to z nich. Mnohým chýbalo aj prijímanie sviatostí.

Počas pandémie sme boli zrazu osamotenejší, bola obmedzená kultúra, služby, obchody aj stretnutia s blízkymi. Pomohla vám viera prekonať toto obdobie?

Iste. Je to ťažké obdobie, vidíme, že ľudia sú doma v depresiách, kultúra trpela a podniky padajú. Cirkev si nemohla nárokovať o nič viac ako iní. Vznikala by tam nenávisť zo strany podnikateľov, ktorí majú napríklad malé reštaurácie, skrachovali, mali hypotéky a dlhy. Zasiahlo to viac oblastí života.

Čo by mala rímskokatolícka cirkev urobiť, aby svojich veriacich získala späť?

Treba si uvedomiť, že viera je niečo, čo sa nedá vysvetliť racionálne a na čom sa nedá marketingovo pracovať. Viera je to posledné tajomstvo v človeku, keď zrazu pocíti vnútorný Boží hlas, ktorý sa mu prihovorí a začína sa vzájomná komunikácia. To sa vymyká marketingu. Samozrejme, sú rôzni americkí kazatelia, ktorí sa snažia získať veriacich, ale je otázkou, akú životnosť taká viera má. Neviem povedať, čo robiť, aby sme sa vrátili na tých 68 percent spred 20 rokov. To nie je správne položená otázka. Musíme ďalej pracovať na tom, aby sa k ľuďom dostalo slovo Božie a aby to v nich zapôsobilo. To ostatné už tak celkom nie je v našich rukách. Aj pápež hovorí, že vydajte svedectvo a to ostatné nechajte na Pána Boha. Výsledky sčítania by nás teda nemali ovplyvňovať v tom zmysle, že by sme mali začať nejako marketingovo pracovať. Musíme len ďalej pracovať tak, aby sa viera šírila ako kvas a ako soľ.

Ako na to?

Som presvedčený, že kňazi robia stále veľmi veľa. Robia s mládežou, aktívni sú rehoľníci, napríklad kapucíni. Deti sú tam celý deň, neviem, či vôbec majú nejakú chvíľu pre seba, oni sa skutočne dávajú. Na to, čo robiť, neexistuje jednotný plán. Pápež v Dóme svätého Martina povedal: Buďte kreatívni. Niečo iné treba robiť s mládežou, ktorá sa chce najmä stretať a chodiť na výlety, a iné v domove dôchodcov, kde človek potrebujete potešiť. Život je taký široký, že sa nedá urobiť jeden pastoračný plán. Buďte kreatívni, nechajte sa v prostredí, kde pôsobíte, osloviť, čo máte robiť.

Môže byť za poklesom počtu veriacich aj pandémia?

Ľudia si počas nej sčasti zvykli byť doma. Nevidím v tom iba zvyk, ale aj strach z nákazy. Najmä starší majú strach. Kostol však nie je len miesto sviatostné, ale aj miesto spoločenstva a ľudia potrebujú spoločenstvo. Vidíme, ako trpia v samotách svojich domov. Myslím si, že keď sa to začne trocha uvoľňovať a ľudia sa zbavia strachu, tak znova pôjdu do kostola, lebo budú potrebovať kontakt s druhými ľuďmi.

Kňazi tiež v súčasnosti slúžia viac omší, aby na nich bolo menej ľudí. Môže sa preto zdať, že kostoly sú prázdne, ale príčinou môže byť len viac omší.

V sčítaní výrazne narástol aj počet ľudí bez vyznania, a to zo 700-tisíc na takmer 1,3 milióna. Môže výsledok sčítania opäť serióznejšie otvoriť otázku odluky cirkvi od štátu?

Odluka cirkvi od štátu je vlastne len o finančnej odluke. A to nie je také jednoduché, lebo táto tradícia, ktorú tu teraz máme, má viac ako 150 rokov. Začala v Rakúsko-Uhorsku prvým Konkordátom a odvtedy to prevzal demokratický československý štát aj komunisti. Nikto si totiž celkom nevie predstaviť, ako to vytvoriť tak, aby to prinieslo pokoj. Lebo ak máte urobiť niečo, čo vám rozbije celú spoločnosť, to si politici nedovolia. V tejto tradícii pokračovala aj vláda Smeru, ktorá rozhodla o tom, že časť peňazí bude cirkev dostávať na základe počtov, a popri tom bude mať svoje vlastné aktivity, ako je prenájom polí a lesov. Okrem toho sa dnes veľmi ťažko tvorí nejaký nový model. Pretože zaťažiť ľudí novými daňami vyvolá veľké napätie. Povedzme si úprimne, ani jedna z vatikánskych zmlúv nevyvoláva nepokoje – kňazi sú vo väzniciach, katechéti sú na školách. A ak nejaký zákon nevyvoláva nepokoje, asi nie je zlý. Ja by som teda zatiaľ zostal pri súčasnom modeli a medzitým premýšľal o nejakom ďalšom. Ale zmluva s cirkvou nie je výhodná len pre cirkev. Keď ju štát sčasti financuje, tak sa cirkev vlastne stáva vazalom štátu. Nájsť nejaký iný model financovania, v ktorom by bola cirkev nezávislá, by bolo ideálne aj pre cirkev. Myslím si, že ho už teraz hľadá. Príde totiž nejaká nová vládna garnitúra a zákon o financovaní cirkví môže zmeniť.

Potešila vás v poslednom období nejaká kázeň alebo rozhovor s kňazom?

Mám veľa priateľov medzi kňazmi a je to fantastické. Bol som medzi dominikánmi vo Zvolene a ten rozhovor bol výborný. Na ulici stretávam kapucínov a priateľov jezuitov. V cirkvi sa cítim dobre. A najradšej počúvam pápeža. To je pre mňa neuveriteľný zjav, tento 85-ročný starec. Každú nedeľu s manželkou počúvame, ako hovorí z vatikánskeho okna. V niečom je básnik. Tak krásne vie vystihnúť problém človeka a prihovoriť sa mu, že sa za neho každý večer so ženou modlíme, aby vydržal.

František Mikloško (1947)

Kresťanský disident a politik. V roku 1988 spoluorganizoval Sviečkovú manifestáciu, ktorá bola výrazným pokojným protestom veriacich za náboženskú a občiansku slobodu. Bol členom Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu. V rokoch 1990-1992 bol predsedom Slovenskej národnej rady. V roku 1992 sa stal členom KDH. Bol dlhoročným poslancom Národnej rady a trikrát sa neúspešne uchádzal o post prezidenta. Jeho volebná súperka Zuzana Čaputová mu v roku 2020 udelila najvyššie štátne ocenenie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Cirkvi

František Mikloško

Sčítanie obyvateľov 2021

Slovensko

Teraz najčítanejšie