Cestovateľ Horký o južnom póle: V noci sme mali 15 stupňov, spal som v rozopnutom spacáku iba v trenírkach
Na Silvestra dorazil Petr Horký na južný pól. Opisuje, aké stavy v úplnom tichu a hmle zažíva a čo také prostredie dokáže urobiť s depresiami.
O náročnej výprave sa český cestovateľ a režisér chystá napísať knihu.
V rozhovore sa okrem iného dozviete, čo zažil počas silvestrovskej noci na južnom póle, aké vlastnosti musí mať dobrý polárnik, ako sa chodí na Antarktíde na záchod a aké je stretnúť na južnom póle slečnu od hlavy po päty oblečenú v značke Louis Vuitton.
Máte rád pocit slobody, keď sa ocitnete na mieste alebo v krajine, kde nie je internetové pokrytie? Je toto pre vás sloboda?
Teraz som strávil šesť týždňov s vypnutým mobilom a bolo to veľmi fajn. No nie je to úplný základ tej slobody. Je to jedna z vecí, ktoré sú príma.
Čo je pre vás základom slobody?
Že kontrolujem, čo sa so mnou deje. A to sa vlastne v rôznych priestoroch odohráva rôzne. Iný pocit slobody mám tu v Česku, kde som na voľnej nohe a môžem sa venovať svojej práci a sám si riadiť svoj život, inak to je so slobodou na polári (južný alebo severný pól, prípadne póly chladu, čo sú miesta s najnižšími teplotami na povrchu, pozn. red.).
Tam mám v batohu alebo na saniach všetko, čo potrebujem. Kedykoľvek zastavím, môžem si postaviť svoj dom, urobím si jedlo, spokojne sa vyspím, ráno sa zbalím a premiestnim sa inam. To je iný typ slobody – a je skvelý.
A dokážete bez neho žiť?
Úprimne povedané, neviem. Ešte nenastala situácia, že by som oň úplne prišiel, takže na to neviem odpovedať. Bolo by to však asi ťažké. Myslím, že to k životu potrebujem.
Cítite abstinenčné príznaky, keď dlhšie nikam nejdete?
Predtým než sme mali rodinu, som abstinenčné príznaky cítil. Jednoducho som potreboval odísť. Teraz s rodinou však cítim silnejšiu túžbu byť tu. Pre mňa je dnes cestovanie rovnaká potreba ako napríklad čistenie zubov. Je to súčasť mojej duševnej hygieny.
Keď niekam odídem, vymyslím tam svoju prácu na najbližších niekoľko rokov. Na severnom póle som dospel k tomu, že si chcem vziať svoju ženu. Keď som pochodoval na púšti Gobi, prišiel som na to, že chcem, aby sme spolu mali deti. Vždy Janičke hovorím – a ona so smiechom prikyvuje –, že potrebujem odísť, aby som tam vymyslel to najlepšie, čoho som schopný.
Čo ste vymysleli teraz na južnom póle?
Vymyslel som veľa práce do budúcnosti, ale konkretizovať to nemôžem. Zhromaždil som nápady na niektoré knižky a pár filmov. Je to na úrovni dlhodobého strategického uvažovania aj na úrovni krátkodobej. Na týchto cestách sa veľmi ľahko upadá do akéhosi denného snenia a meditácie. Je veľmi fajn byť deň len sám so sebou.
Trochu mi to pripomína rozprávanie Tomáša Halíka, ako každý rok v lete odchádza na tri týždne pustovníčiť. Nestretne jediného človeka. U vás je to síce prerušované, ale tá meditácia sa asi zakladá na podobnom princípe.
Určite áno. Navyše je to doplnené pocitom, že obstojím. Že zvládnem tú fyzickú námahu aj to prostredie. Ja som vlastne v tej chvíli spokojný. Ešte mi napadla krátka odbočka k tomu, keď ste hovorili, aké je neprehovoriť.
Rozprával som sa s Preet Chandiovou, ktorá azda ako prvá žena prešla od kraja Antarktídy až na južný pól. Štyridsať dní, sólo žena. A ona mi povedala: „Neprekážalo mi ísť sama, ja som skvelý spoločník.“
To je presne ono: človeku samému je so sebou dobre. Preto nemám pocit samoty. Vlastne mám toľko vecí, ktoré si potrebujem sám so sebou prebrať, že sa samota na program dňa nedostane.
Takže nepotrebujete nič zdieľať.
Nie.
Ste prvý Čech, ktorý zdolal severný pól, pól chladu na Sibíri, južný pól. Na ten ste dokonca dorazili symbolicky 110 rokov po Roaldovi Amundsenovi. Cítite sa ako víťaz? Bola to pre vás výzva?
To neviem. Fakt nie. Možno to príde. Ako víťaz som sa cítil vo chvíli, keď som zistil, že naozaj odídem. Je to štrnásť rokov, odkedy som bol na severnom póle. Odvtedy si hovorím, že chcem ísť na južný. No dostať sa na Antarktídu je poriadne drahé. Logistika je
