Denník N

Kaštieľ menia hendikepovaní za obyčajné bývanie v meste, Kotleba to nedokázal zastaviť

Kaštieľ v Slatinke. Foto N - Ján Krošlák
Kaštieľ v Slatinke. Foto N – Ján Krošlák

Deinštitucionalizácia v skratke – nevedel, koľko má rokov, ani ako sa volá, a dnes robí údržbára a má priateľku. Stačilo, že sa hendikepovaný muž presťahoval z izolácie medzi ľudí a dostal pri prechode podporu.

Deinštitucionalizácia sociálnych služieb je výraz, ktorému presne rozumejú asi len profesionáli z odboru sociálnej práce. Voľne by sa dal vysvetliť ako poľudšťovanie života pre ľudí s hendikepom a seniorov. Ak by sa chcel niekto pozrieť, ako sa to robí, mal by sa vybrať do Lučenca, kde sa hendikepovaní ľudia, čo roky žili zatvorení na zámku, stávajú postupne slobodnými a nezávislými osobnosťami.

V prípade DSS Slatinka postupne sťahujú z neosobného kaštieľa do samostatného bývania 85 ľudí. Už takmer rok pre nich rekonštruujú samostatné bývanie a sú na najlepšej ceste, aby na začiatku roku 2023 dokončili fungujúci projekt.

Zoltán a Angelika

Zoltán oslávil nedávno päťdesiatku. Spolu s Angelikou stojí pred veľkým rodinným domom s lešením na Hviezdoslavovej ulici v centre Lučenca, ktorý práve rekonštruujú. S hrdosťou v hlase oznamuje, že toto je jeho dom, kde býval s kamarátmi.

Zoltán a Angelika patria medzi klientov Domova sociálnych služieb Slatinka. „Poďte za mnou,“ hovorí Zoltán cestou do dvora a ukazuje okolo seba.

„Tuto je altánok s kozubom a tu skleník. Pestovali sme si zeleninu, mali sme zajace, sliepky, vajíčka… Žili sme tu ako jedna rodina,“ rozpráva o živote pred rekonštrukciou.

Rekonštrukcia domu pre klientov DSS v Lučenci. Foto N – Daniel Vražda

Deinštitucionalizácia v DSS Slatinka sa začala už v roku 2008, keď z kaštieľa do rodinného domu presťahovali prvých šiestich klientov. Na sťahovanie ešte čaká posledných 14 ľudí z kaštieľa, ktorý je pri Lučenci. Po rekonštrukcii bude päť domov v meste plne bezbariérových s výťahmi. Všetci veria, že už od budúceho roku.

Životný príbeh Zoltána a Angeliky je azda najlepším príkladom, prečo má deinštitucionalizácia zmysel. Hendikepovaný chlapec vyrastal od roku 1988 na zámku v Haliči, kde bol Ústav sociálnej starostlivosti. V izbe ich bolo vyše tridsať, dnes už je zo zámku po veľkej rekonštrukcii luxusný hotel.

„Keď som prišiel, nevedel som, ako sa volám, ani koľko mám rokov. Teraz viem všetko, počúvam správy,“ spomína a začne menovať politikov.

Začne Matovičom, ale ten vraj bol premiérom len krátko, a teraz je Heger. Pokračuje Dzurindom a uzatvára pani prezidentkou Čaputovou. Vraj toto meno by mal konkrétne vedieť každý.

Zoltán sa naučil čítať a písať, keď mal 15 rokov. Dovtedy žil v osade a ako hovorí, poznal len bicykel a dedinskú ulicu, kde sa od rána do večera len „štenligal“. Teraz bývajú na izbe dvaja. Zoltán pracuje ako pomocný údržbár a hrdo dodáva, že má aj priateľku Katku.

Zoltán a Angelika. Foto N – Daniel Vražda

Angelika vyrastala v kaštieli pri Lučenci od malička. Po presťahovaní odtiaľ už teraz býva s priateľom v podnájme, chodí do práce a upratuje.

„Môj život sa veľmi zmenil. Konečne žijem slobodnejšie,“ porovnáva Angelika a Zoltán prikyvuje.

Príbeh DSS Slatinka je dlhý, komplikovaný, ale napriek tomu úspešný.

Po roku 1948 a komunistickom prevrate sa mnoho zámkov, kaštieľov a iných majetkov šľachty stalo vlastníctvom štátu a ten do týchto priestorov sťahoval okrem iného aj detské domovy a sociálne ústavy. Tak sa z očí verejnosti stratili ľudia s rôznym typom hendikepu, ktorých režim neukazoval. Nehodili sa do budovaného obrazu šťastnej spoločnosti.

Deinštitucionalizácia

Európa zatvárala oči nad niekedy neľudskými podmienkami, v ktorých žili ľudia s mentálnym a telesným postihnutím až do približne 50. rokov uplynulého storočia.

Pomery v Európe sa začali meniť v 70. rokoch, keď prichádza humanizácia a deinštitucionalizácia. Na Slovensku sa začali meniť pomery veľmi postupne až po Nežnej revolúcii v roku 1989.

Pri deinštitucionalizácii ide o to, aby sa ľudia dostali z ústavov, v ktorých žili roky spoločne, a zabezpečili sa im podmienky pre nezávislý a slobodný život, ak je to čo i len trochu možné. Tak sa zabraňuje diskriminácii a umožňuje sa uplatňovanie ľudských práv – slušný život, integrované vzdelávanie, právo na prácu a bezbariérové prostredie.

Izolácia hendikepovaných ľudí bola humánnejšia ako likvidačné riešenia nacistov, ktorí takýchto ľudí zabíjali. No bolo to prostredie neslobodné a nevhodné pre ich životy.

Príbeh DSS Slatinka ukazuje, aké náročné bolo pre spoločnosť vymaniť sa z predstavy, že práve v takomto prostredí je o ľudí s hendikepom dobre postarané. Vyše dva milióny eur z eurofondov na rekonštrukciu šiestich objektov získalo súčasné vedenie Banskobystrického samosprávneho kraja len nedávno. Kotleba mal rovnakú sumu k dispozícii v čase, keď bol županom. Tvrdil, že ju nepotrebuje, pretože práve na zámku sú hendikepovaní ľudia šťastní.

Na začiatku stála Denisa Nincová

Denisa Nincová stála pred rokmi na začiatku príbehu sťahovania z kaštieľa medzi ľudí. Dnes je riaditeľkou sociálneho odboru Banskobystrického samosprávneho kraja.

„Porovnanie? Je to iný svet. Ľuďom dáva možnosti na vzťahy, zamestnanie… Hodnota ich života je úplne iná. V minulosti boli zamestnanci domova často jediný kontakt pre ľudí, čo tam žili, dnes majú susedov, kolegov, priateľov,“ porovnáva situáciu pred a po deinštitucionalizácii Nincová.

Vie o čom hovorí, zažila kaštieľ v celej jeho inštitucionálnej „kráse“. Pri sprevádzaní po opustených priestoroch domova v kaštieli v Dolnej Slatinke vysvetľovala, ako systém na začiatku 50. rokov programovo vyčleňoval a schovával postihnutých ľudí pred svetom. Kaštieľ mimo mesta dokonale zakrývali kriaky a najbližšími susedmi boli rómska osada a smetisko pre niekoľko okresov.

Dlhá chodba kaštieľa v Slatinke. Foto N – Ján Krošlák

Nincová ukazovala prázdne veľké priestory izieb, v ktorých bývalo aj desať ľudí.

„Bolo to hrozné. Keď sa sem niekto dostal ako dieťa, už sa von nedostal. Jedna z klientok s ľahkým mentálnym znevýhodnením prišla do kaštieľa, keď mala tri roky, a normálny život spoznala až nedávno, keď mala 40 rokov,“ konštatovala mladá riaditeľka.

Približne pred dvanástimi rokmi začala Slatinka postupne sťahovať ľudí do nových priestorov v Lučenci. Sami si hľadali budovy, ktoré opúšťali štátne úrady. Klienti na začiatku neovládali nič z toho, čo patrí k praktickému životu.

„Museli sme ich učiť všetko. Variť, prať, postarať sa o seba. Dnes vedia žiť a rozhodujú sami o sebe,“ spomínala Denisa Nincová.

Vyše 40-ročná žena v kaštieli používala dve-tri slová. O niekoľko rokov plynulo komunikovala, nakupovala a varila.

Ladislav prišiel do kaštieľa, keď mal šesť rokov. Viac než tridsať rokov tam strávil prevažne zametaním dlhej chodby. „To bolo všetko, čo celé dni robil. Zametal a zametal,“ opisovala riaditeľka obraz ako vystrihnutý z Formanovho filmu Prelet nad kukučím hniezdom.

Zametač Lacko si po presťahovaní sa do mesta našiel prácu. Na dohodu pomáhal pri koňoch, upratoval, kŕmil, nosil im mrkvu z kuchyne a hrdo hovoril, že aj jazdil. Telefonoval si s „apukom“, ako volá otca. Varí, perie a fotografuje. Svet podľa Lacka, tak sa dokonca volala jeho výstava. Len žehliť ešte vtedy nevedel.

Domov Slatinka si všimli aj maďarskí filmári a spravili film, ktorý zachytával sťahovanie z kaštieľa do mesta ako pozitívny príklad deinštitucionalizácie na rôznych fórach.

Kľúčové je naučiť ľudí samostatnosti. Foto N – Ján Krošlák

Tento proces však narazil na župana Mariana Kotlebu, ktorý Banskobystrický samosprávny kraj viedol v rokoch 2013 až 2017. Ten chcel, aby sa klienti vrátili po rekonštrukcii kaštieľa naspäť do jeho priestorov.

Kotleba nepodpísal milióny

Pred približne siedmimi rokmi mohol DSS Slatinka získať vyše dva milióny eur z eurofondov na deinštitucionalizáciu. Kotleba však odmietol podpísať zmluvy, zdôvodňoval to tým, že by porušil zákon, pretože župa na spolufinancovanie nevyčlenila ani euro.

Predstavy vtedajšej riaditeľky Denisy Nincovej, že z eurofondov získajú nové budovy na presťahovanie ľudí, ktorí zostali v kaštieli, a investujú do bezbariérových opatrení, narazili. V tom čase už z kaštieľa odišli dve tretiny jeho dlhoročných obyvateľov.

Denisa Nincová. Foto – TASR

Kotlebova vízia bola opačná. Opustený kaštieľ chcel zrekonštruovať a ľudí vrátiť naspäť, hoci návrat klientov odporoval aj Dohovoru o právach ľudí so zdravotným postihnutím.

„Nikto z vás by nevybral pre svojho blízkeho jeden z tých maličkých objektov na úkor krásneho obrovského kaštieľa s pozemkom. Prečo nevrátime ľudí tam, kde mali neskutočné možnosti na relaxáciu a terapiu. My sme ľudí vytrhli a dali sme ich do maličkých budov v centre mesta a okolí, kde majú výbeh päť metrov rovno a šesť doprava. Je absolútna nezodpovednosť nechať schátrať kaštieľ a zobrať ľuďom možnosť žiť dôstojne, a nie dožívať a čakať na smrť,“ opisoval svoje predstavy vtedajší župan.

Kotleba uspel len do tej miery, že celý proces sťahovania klientov zdržal, no nezastavil ho úplne.

Bývalý župan sa teraz musí pripravovať na pojednávanie na Najvyššom súde, kde sa 8. marca bude rozhodovať o kauze šekov v hodnote 1 488 eur, ktoré rozdával ešte ako župan ako sociálnu pomoc, a podľa Špecializovaného súdu išlo o trestný čin prejavovania sympatií k fašizmu, za čo ho neprávoplatne odsúdil na štyri roky a štyri mesiace.

Banskobystrický samosprávny kraj s Denisou Nincovou ako riaditeľkou sociálneho odboru na župe zatiaľ pokračuje ďalej v procese deinštitucionalizácie.

Aj DSS Ladomerská Vieska plánuje postupne presťahovať z priestorov tamojšieho kaštieľa do štyroch samostatných objektov päťdesiat mužov s duševnými poruchami. Z eurofondov na tento projekt získali takmer 3,3 milióna eur.

[Kúpte si knihu Kotleba. Odkiaľ prišiel a ako je možné, že sedí v parlamente od novinára Daniela Vraždu.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie