Zíde z očí, zíde z mysle, nestratí sa z pamäti
Z kusov travertínového múrika, ktorý v časti dunajskej promenády developer nahradil liatym betónom, vytvoril sochár Matej Gavula kruhový labyrint, krehký bratislavský Stonehenge. Z nadhľadu pripomína telo lastúry uchované v sedimente času. Akurát že viac než dokumentom času, je symbolom krátkozrakých rozhodnutí.
Je to takmer nepostrehnuteľný a zároveň radikálny zlom. Miesto, kde sa travertínový múrik zrazu zmení na beztvarú betónovú hmotu, si však pri prechádzke po dunajskom nábreží človek takmer ani nevšimne. Väčšinu pozornosti pohltí Dunaj, kolobežka, čo prefrčí okolo, alebo aktuálny rozhovor.
Človeku ani nenapadne zbystriť zmysly a dávať pozor.
Iné je to v centre mesta. Keď sa tam pred pár týždňami objavili kusy travertínu, nedali sa prehliadnuť. Ľudia, čo chodili okolo, sa pristavovali a uisťovali, či ich dobre identifikujú. Stačil jeden pohľad a zrazu bolo jasné, že ak sú tie kusy tu, niekde inde chýbajú – a že je len jedno miesto, kde to môže byť.
Je to zvláštne, ako pracuje vizuálna pamäť a čo všetko sa do nej takmer nebadane zapíše. Ale dielo Promenáda Mateja Gavulu umiestnené pri bratislavskej Kunsthalle nie je len o tom.
Je o rôznych vrstvách verejného priestoru, ktorý nás zásadne ovplyvňuje bez ohľadu na to, koľko pozornosti mu vedome venujeme, o jeho hodnote a kvalite, ktorú nemožno určiť len cenou, ale aj o objeme ľudskej vynaliezavosti, práce a materiálu, ktoré môže skončiť na smetisku (v sklade), ak človek na chvíľu nedáva pozor.
Korzo pri Dunaji
Promenáda na ľavom brehu Dunaja, ako ju poznáme dnes, je pomerne mladá. Mesto si od rieky dlho držalo odstup. Je to trochu paradox, že až niekoľko etáp regulácie koryta najmä v 19. a 20. storočí poskytlo ľuďom možnosť poprechádzať sa komfortne popri rieke a zároveň im na dlhé roky prakticky znemožnili akýkoľvek bližší kontakt s ňou.
Na západ od podhradia sa promenáda začala naťahovať
