Denník N

Zíde z očí, zíde z mysle, nestratí sa z pamäti

Inštalácia Mateja Gavulu Promenáda. Foto - Leontína Berková
Inštalácia Mateja Gavulu Promenáda. Foto – Leontína Berková

Z kusov travertínového múrika, ktorý v časti dunajskej promenády developer nahradil liatym betónom, vytvoril sochár Matej Gavula kruhový labyrint, krehký bratislavský Stonehenge. Z nadhľadu pripomína telo lastúry uchované v sedimente času. Akurát že viac než dokumentom času, je symbolom krátkozrakých rozhodnutí.

Je to takmer nepostrehnuteľný a zároveň radikálny zlom. Miesto, kde sa travertínový múrik zrazu zmení na beztvarú betónovú hmotu, si však pri prechádzke po dunajskom nábreží človek takmer ani nevšimne. Väčšinu pozornosti pohltí Dunaj, kolobežka, čo prefrčí okolo, alebo aktuálny rozhovor.

Človeku ani nenapadne zbystriť zmysly a dávať pozor.

Iné je to v centre mesta. Keď sa tam pred pár týždňami objavili kusy travertínu, nedali sa prehliadnuť. Ľudia, čo chodili okolo, sa pristavovali a uisťovali, či ich dobre identifikujú. Stačil jeden pohľad a zrazu bolo jasné, že ak sú tie kusy tu, niekde inde chýbajú – a že je len jedno miesto, kde to môže byť.

Je to zvláštne, ako pracuje vizuálna pamäť a čo všetko sa do nej takmer nebadane zapíše. Ale dielo Promenáda Mateja Gavulu umiestnené pri bratislavskej Kunsthalle nie je len o tom.

Je o rôznych vrstvách verejného priestoru, ktorý nás zásadne ovplyvňuje bez ohľadu na to, koľko pozornosti mu vedome venujeme, o jeho hodnote a kvalite, ktorú nemožno určiť len cenou, ale aj o objeme ľudskej vynaliezavosti, práce a materiálu, ktoré môže skončiť na smetisku (v sklade), ak človek na chvíľu nedáva pozor.

Inštalácia Promenáda je súčasťou programu bratislavskej Kunsthalle, kurátorka Lýdia Pribišová, 26. 11. 2021 – 6. 2. 2022. Foto – Leontína Berková
Kusy travertínu, ktoré v časti dunajskej promenády nahradil betón. Foto – Leontína Berková
Foto – Leontína Berková
Múrik od Matušíka a Salaya na dunajskej promenáde. Foto N – Tomáš Benedikovič

Korzo pri Dunaji

Promenáda na ľavom brehu Dunaja, ako ju poznáme dnes, je pomerne mladá. Mesto si od rieky dlho držalo odstup. Je to trochu paradox, že až niekoľko etáp regulácie koryta najmä v 19. a 20. storočí poskytlo ľuďom možnosť poprechádzať sa komfortne popri rieke a zároveň im na dlhé roky prakticky znemožnili akýkoľvek bližší kontakt s ňou.

Na západ od podhradia sa promenáda začala naťahovať v 40. rokoch 20. storočia, ako uvádza publikácia Bratislava (ne)plánované mesto, ucelenú architektonickú podobu však dostala až v 50. rokoch.

Zadanie bolo pomerne jednoduché – architekti mali prísť s riešením, ako nábrežnou promenádou prepojiť historické centrum mesta s novým Parkom kultúry a oddychu. Víťazmi súťaže sa stali Ivan Matušík a Ivan Salay, ktorí navrhli masívny, no zároveň perforovaný múrik, ktorý poskytuje priehľady na rieku. Lepší výhľad na vodu mali sprostredkovať aj vyhliadkové terasy s jemným kovovým zábradlím vsadené do promenády v pravidelných intervaloch.

Promenáda bola dokončená v roku 1958. Základným stavebným prvkom sa stal travertín zo Spiša, čo v tom čase nebolo nevšedné. Ak ide o verejné budovy, od divadiel cez úrady až po obchodné domy, tak travertín prenikol asi do každého slovenského mesta. Na nábreží Dunaja sa vyníma aj na fasáde hotela Devín z tvorby Emila Belluša. Avšak spôsob, akým sa s ním rozhodli naložiť Matušík so Salayom, bol podľa Mateja Gavulu trochu zvláštny.

Foto – Leontína Berková

„V čase, keď nábrežie dokončovali, sa už travertín používal v oveľa strohejšej podobe, oni zvolili tvaroslovie, ktoré je ešte kdesi na pomedzí klasiky a neskorej moderny. Ale možno sa tým snažili odkazovať na barokizujúcu architektúru s balustrádou, ktorá bola na úseku promenády predtým,“ vraví Gavula.

Každý jeden kus na takmer dva kilometre dlhej promenáde bol vysekaný a osadený ručne. Aká irónia, že Park kultúry a oddychu, ku ktorému sa promenáda natiahla, je dnes zrovnaný so zemou. Ani travertínový múrik nevydržal v celej svojej dĺžke. Veľký kus z neho ubudol najmä pri výstavbe Riverparku a nahradil ho protipovodňový múr z liateho betónu.

Aktivisti okolo roku 2010 upozorňovali, že jeho odstránenie nebolo opodstatnené, lebo vyliatie Dunaja v tomto úseku nehrozí, developer sa však zaštiťoval dohodou s úradmi. Na otázku, kam tony travertínových stĺpov zmizli, prišla upokojujúca odpoveď: „Sú zabalené na paletách, aby sa im nič nestalo,“ povedala hovorkyňa magistrátu.

Minulosť pod hladinou

Zistiť, kde travertín skončil, nebolo ani po toľkých rokoch náročné. Matej Gavula sa síce trochu obával, či neskončil v Dunaji, lebo tam už v minulosti zopár kusov videl, keď ho zrejme robotníci pod Mostom Lanfranconi nahádzali do vody. „Keď hladina rieky dostatočne klesla, zrazu sa z neho tie kusy vynárali a potom sa zasa stratili pod hladinou,“ hovorí Gavula.

V tomto prípade však naozaj skončili „uskladnené“ v areáli mesta – v Čiernom lese neďaleko Slovnaftu, ak sa tým uskladnením myslí aj to, že boli vysypané na kope. K tomu, že ich pracovníci mesta naozaj uložili na palety a ohodnotili, došlo až počas uplynulého roka. Akoby zázračne – práve v čase, keď sa o kameň začal zaujímať aj Matej Gavula s kurátorkou Lýdiou Pribišovou. „Vyzeralo to až podozrivo, že sa po toľkých rokoch zrazu začal kameň pasportizovať a uskladňovať tak, ako to mestu nariaďuje legislatíva, ale vraj to bola naozaj len náhoda a mali to v pláne už dlhšie,“ vraví Lýdia Pribišová.

Areál v Čiernom lese – zábery z videoeseje, ktorá zachytáva kusy travertínového múrika čakajúceho na svoju budúcnosť. V areáli sa pohybujú zvieratá určené na pastvu mestských pozemkov. Foto – z videa/kamera Denis Kozerawski

Šanca, že by sa tým nejak zvýšila perspektíva materiálu, je však mizivá. „Celý ten priestor je taký kafkovský svet, Hlava XXII, správa vykoľajeného majetku,“ vraví Matej Gavula.

Popri travertínovom múriku je totiž v tomto areáli aj množstvo ďalšieho „nevyužívaného“ majetku mesta – čriepok odloženého verejného priestoru, od mobiliára parkov cez žardiniéry, lavice a detské preliezky. Mnohé z nich zapínajú spínač vizuálnej pamäti podobne ako travertínový múrik. Niekde boli a už tam nie sú.

„Táto lokalita bola kedysi nočnou morou všetkých bratislavských šoférov. V Čiernom lese totiž končili odtiahnuté autá, človek musel prísť taxíkom a zaplatiť pokutu za odtiahnutie. Tieto objekty tu však končia, nikto po ne zrejme nikdy nepríde,“ vraví Gavula.

On s kurátorkou síce po ne prišiel, ale len na presne vymedzený čas. Kusy múrika si vypožičali a o pár dní ich už musia vrátiť späť. Koľko povolení, administratívy a organizácie bolo za tým, človek idúci po chodníku nemá šancu vidieť, no pritom je to veľmi dôležitá vrstva celej inštalácie. Aj v tomto prípade totiž platí, že oveľa ťažšie sa umenie na ulicu a do verejného priestoru dostane, ako z nej môže znenazdajky zmiznúť.

Matej Gavula: Promenáda, 26. 11. 2021 – 6. 2. 2022, Kunsthalle Bratislava, kurátorka Lýdia Pribišová. Foto – Leontína Berková

Vzťah sa búra ťažšie než nezáujem

Aj teraz nám pred očami „mizne“ Istropolis, ktorý síce odborníci na architektúru zaraďujú k najhodnotnejším budovám neskorej moderny na Slovensku, ale inštitúcia, ktorú máme nato, aby takéto budovy chránila, mlčí. Stačila jedna okrúhla pečiatka pamiatkového úradu. Všetko nasvedčuje tomu, že ju Istropolis mohol získať, no nezískal.

A tak putuje aj Istropolis na smetisko a do skladu, samozrejme, takisto na paletách, aby sa „mu nič nestalo“. Časť mramorového obkladu chce developer využiť v novej výstavbe, časť avizuje uskladniť a ponúknuť verejnej správe na opätovné použitie. Ako keby verejná správa za posledných tridsať rokov už postavila niečo nové, kde by sa to dalo použiť.

Ani len ten travertínový múrik predsa s najväčšou pravdepodobnosťou už nikto nikdy z Čierneho lesa nevytiahne, lebo okrem toho, že je to pekný, ručne vysekaný travertínový múrik (ktorý by sa len ťažko usvedčoval zo socialistickej architektúry), tak je to aj symbol nášho prístupu k verejnému priestoru, ktorý bol roky pre magistrát mesta – a tým aj jeho obyvateľov, takmer neviditeľným a bezcenným.

S množstvom architektonických súťaží v rôznych lokalitách mesta to dnes vyzerá oveľa nádejnejšie. Aj úplne malé detaily ako kvety v záhonoch a lavičky sú dôležité. Zbystrujú zmysly. Trénujú pozornosť. Priťahujú pohľad. Vytvárajú vzťah.

Keby naozaj prišla ďalšia tisícročná voda dosahujúca až k brehom Riverparku, tak nádej, že ho ten kus betónového protipovodňového múrika vklineného medzi pôvodný múrik z travertínu ochráni, je rovnako krátkozraká ako predstava, že niečo nové je automaticky lepšie ako staré – a že búranie je jediné riešenie.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Architektúra a dizajn

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie