Rozpaky dejín

Autor je režisér

Nekonečná pošta. Zas mi prišiel mail od neznámej mladej ženy. Jej starý otec Oskar S. bol na palube parníka Pentcho, o ktorom som pred rokmi napísal knižku. To je ten, ktorý svietil lodným reflektorom na skalu ostrovčeka v Egejskom mori, kde parník Pentcho v jednu jesennú noc roku 1940 stroskotal.

O tej scéne sa mi euforicky písalo, rýchlo som opisoval strhujúci sled záberov, ktoré som mal pred očami. Aj preto som jeden z obrazov nočnej rembrandtovskej scény stroskotania nazval oskarový záber.

Najúžasnejší je sám fakt, ako postavy príbehu nekončia v knihe alebo vo filme, ale majú svoje pokračovanie v skutočných potomkoch. Pri písaní sa stáva, že literárne postavy ožívajú, a to je zážitok! Ak existuje satisfakcia, tak toto je ona. Ale má aj odvrátenú stranu. Volám ju rozpaky dejín.

Občas nájdu robotníci pri zemných prácach na novej diaľnici plytký hrob. Niekedy zavolajú archeológov, niekedy nie. Práce majú časový harmonogram, zdržanie znamená milióny a politici sa už tešia na prestrihávanie pásky pri otváraní nového úseku diaľnice. Sláva, kamery, odmeny.

Dnes sa nakrúcajú dokumentárne cykly o búraní starých stavieb. Stroj obrovskými nožnicami strihá armovaný betón stavby, ktorá doslúžila. Developer čaká, projekt stavby je hotový, kto by sa zdržiaval kusom betónu s trčiacim železom a kosťami? Občas si dám v bufete tresku. Chlap vo firemných montérkach tiež a slovo dalo slovo. „Zločin z divokých deväťdesiatych alebo zdochnutý pes, ktorému umrel pán?“ položil rečnícku otázku a dojedol.

Na Gorkého ulici, predtým Goetheho, v meste B. mali ateliér dvaja excelentní architekti. Weinwurm a Skutecký. Obaja projektovali to, čo dnes považujeme za skvosty architektúry, lenže prišla doba, ktorej prekážal ich pôvod. Po vzniku slovenského štátu nastal čas, keď museli z mesta ujsť. Zbalili úspory, možno pár cenností a hľadali cesty úniku zo Slovenska. Tam niekde sa ich životná stopa končí.

Ten prvý mal ateliér v dome, ktorý patril veľkej firme a tá mala umeleckého šéfa, významného nemeckého architekta Behrensa. Projektoval žilinskú synagógu s kupolou inšpirovanou Ráchelinou hrobkou. Tvrdí sa, že to je jeho jediná stavba na Slovensku. Možno to tak nie je. Architekta obdivoval aj kolega Speer, kto obdivoval jeho, netreba pripomínať, a tak začali zvoniť telefóny.

Možno by sa únik podaril, ale do príbehu vstúpil malý informovaný a chamtivý človek. Niekde na úteku sa stal zločin a konce oboch architektov z našej ulice obostrela tma. Plytký hrob alebo betón?

Keď sa začalo spojenecké bombardovanie Slovenska, starý otec sledoval pád bomby. Zapálil si cigaretku. Vedel, že nevybuchne. Dopadla do jeho záhrady a – nevybuchla. Iná dopadla a zabila najmilšieho človeka mojej svokry. Do svojej deväťdesiatky mala strach. Tomu hovorím rozpaky dejín.