Denník N

Láska k deťom mi bránila byť sama sebou. Film The Lost Daughter otvára tému materstva

Olivia Colmanová vo filme The Lost Daughter. Foto - Netflix
Olivia Colmanová vo filme The Lost Daughter. Foto – Netflix

Adaptácia knihy Eleny Ferrante hovorí o materskom šťastí, ktoré sprevádza paralelné nešťastie.

„Bolo to úžasné,“ odpovie Leda na otázku, ako sa cítila, keď pred rokmi opustila svoje dve malé dcéry. Jej tvár sa pritom bolestne skriví, do očí jej vyhŕknu slzy. V tomto krátkom záblesku filmového i hereckého umenia zaznieva celý náboj snímky The Lost Daughter (Netflix).

Herečka Maggie Gyllenhaalová sa vo svojom celovečernom režijnom debute pustila do adaptácie románu (či skôr novely) talianskej spisovateľky Eleny Ferrante La figlia oscura (2006, slovensky Temná dcéra, Inaque 2017).

Reakcie na film hovoria o lámaní tabu a drsne úprimnom pohľade na materstvo. Žiada sa dodať, že za úspechom filmu bude aj zásah do nálady celkovo vyčerpanej covidovej spoločnosti. Motorom zážitku je určite aj výkon herečky Olivie Colmanovej.

Sloboda a povinnosť

Leda sa blíži k päťdesiatke, je profesorkou, venuje sa literatúre a prekladu. Prichádza na sólo dovolenku do Grécka a chce sa nerušene venovať knihám. Do očakávaného ticha na pláži však rýchlo vstúpi hlučná rodina a prinesie so sebou aj dávne spomienky. Pohľad na mladú ženu s dcérkou Ledu vracia do vlastného materstva, rozohrá sa filmová hra s návratmi do minulosti.

Rýchlo sa objavia paralely – niekdajší pobyt s deťmi pri mori či dôležitá rola bábiky v živote rodiny. Keď sa dievčatko na pláži stratí a mladá Leda (skvelo sekundujúca Jessie Buckleyová) v spomienke rovnako zúfalo hľadá jednu z dcér pri mori, na chvíľu sa zdá, že budeme sledovať triler, mysteriózne preplietajúci príbehy zmiznutých detí.

Nie je to tak. Názov filmu síce sugeruje napínavé hľadanie, no v skutočnosti sa tu stratil človek, tápajúci v otázkach osobnej slobody, povinnosti a sebaurčenia. Sledovať ho pri tejto výzve je väčšie vzrušenie než dobrodružné pátranie pobrežnej hliadky.

Temné rozhodnutie

Elena Ferrante si pre svoju knihu zvolila názov Temná dcéra. V tomto prípade je hneď zrejmejšie, o kom je reč. Leda je na začiatku akademickej kariéry, doma má dve malé dcéry a rovnako ambiciózneho muža. Deti usedavo plačú, správajú sa iracionálne, vyžadujú si permanentnú pozornosť.

Leda je vyčerpaná a zúfalá, v šťastí materstva zažíva paralelné nešťastie. Prechádza temnou fázou a v jej duši sa rodí „temné“ rozhodnutie.

Kniha aj film dramaturgicky krúžia okolo jedného momentu. Je to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie