Denník N

Mamy aj sestry som sa spýtala, či majú platné pasy. Téma vojny o Ukrajinu sa ma dotýka aj osobne

Nedávna akcia na podporu Ukrajiny v Prahe. Foto – TASR/AP
Nedávna akcia na podporu Ukrajiny v Prahe. Foto – TASR/AP

„Ako to vidíš s tým Putinom a Ukrajinou? Bude vojna?“

Posledné týždne sú to najčastejšie otázky, na ktoré odpovedám. Viem, že mama aj sestra s rodinou, ktoré žijú v Užhorode, teda na západnom cípe Ukrajiny, sú v poriadku. No aj tak sa ich pýtam, či majú všetci platné pasy. Pre istotu.

Obavy o nich som prvýkrát zažila pred siedmimi rokmi, keď sa začali boje na východnej Ukrajine, a odvtedy sa už o vojne hovorilo nepretržite. Na začiatku som nevedela poriadne spať. Rozmýšľala som nad tým, čo budem robiť, ak sa vojna rozšíri aj na západnú Ukrajinu. Nasťahujem všetkých blízkych k sebe?

Keď v Ukrajine hrozila povinná mobilizácia, niektorí mladí príbuzní sa mi už ozývali, či by nemohli prísť na Slovensko. Pamätám si, ako to vtedy komentoval môj vyše 60-ročný otec: „Mňa už nezoberú. Ale keby som bol mladší, ani nad tým nerozmýšľam a idem bojovať!“

Povinná mobilizácia nakoniec nebola, boje „zamrzli“ na Donbase, ale hrozba ďalšej eskalácie sa nikdy celkom nevytratila. Ak nechcete prepadnúť úzkosti, nemôžete myslieť na hrozbu vojny každý deň. Postupne sa naučíte, že sa nemôžete trápiť dopredu, ale až vtedy, keď sa niečo stane.

Lenže teraz mám pocit, že sa to niečo deje.

Keď volám s mamou, hroziaca vojna je posledná téma, ktorú riešime, a otváram ju ja. Opatrne sa pýtam, ako to prežívajú. „Verím, že vojna nebude. Putin nás asi len tak straší a vydiera. Veď to nie je prvýkrát,“ hovorí mama.

Odpovedá vecne – bývalá ekonómka – cez šum v telefóne neviem odhadnúť, či sa ma len snaží upokojiť, alebo to naozaj berie tak vyrovnane. „Aj v televízii stále rozprávajú, aby ľudia nepanikárili, boja sa, že hrivna ešte viac klesne. Ale nevidím, že by niekto nakupoval veľké zásoby. Niektorí síce kupujú múku a cestoviny, ale v obchodoch je stále všetkého dosť, len ceny porástli,“ hovorí mama. „Vieš, že na Slovensku máte lacnejší cukor a múku ako my? A to sem Slováci predtým chodili za lacnejšími nákupmi.“

Ceny pozná z reklám slovenských televízií. Zvykla si sledovať slovenské správy, lebo ako hovorí, slovenská predpoveď počasia sedí viac ako tá na ukrajinských kanáloch. K slovenskej hranici to má z domu asi tri kilometre.

Viem, že sa jej známi zvyknú čudovať, prečo ešte neodišla za dcérou na Slovensko. Nevedia, že keď som pred rokmi išla študovať do Bratislavy, musela som jej sľúbiť, že sa vrátim.

Opatrne jej naznačujem, že by to sťahovanie predsa len mohla zvážiť.

„Ja som tu doma, nevedela by som žiť inde,“ odpovedá.

Pochádza z ukrajinských Karpát, z etnika Huculov (áno, to podľa nich vzniklo aj pomenovanie huculských koní). V Karpatoch nájdete najviac ukrajinských vlastencov na kilometer štvorcový. A majú tu aj bohatú tradíciu boja proti Rusom. V Jaremči, kde som sa narodila, dodnes rozprávajú svojským huculským nárečím, ale pre mňa to bola vždy tá najukrajinskejšia Ukrajina.

Pre mamu bolo ťažké presťahovať sa odtiaľ takmer 300 kilometrov na západ za mojím otcom. Sťahovať sa ešte ďalej sa už nemieni. Myslím si, že podobne je na tom väčšina Ukrajincov.

Slovo „patriot“ nemá v ukrajinčine ani náznak negatívneho významu.

Foto – Flickr.com

Ukazujú vojakov na hraniciach, ale hovoria: Nepanikárte

S Juliannou Petkanyč sme boli spolužiačky na strednej škole v Užhorode. Ja som sedela v poslednej lavici, ona v prvej, ale obidve sme nadšene čítali Nabokovovu Lolitu.

Naposledy sme sa videli pred ôsmimi rokmi v Bratislave, keď s mužom zvažovali, že sa presťahujú z Kyjeva na Slovensko. Vládol vtedy Janukovyč, ktorý čoraz viac otáčal kormidlo smerom na východ.

Juliannin muž – kardiochirurg – dostal pracovnú ponuku na Slovensku. Nakoniec zostali v Kyjeve a Juliannin muž pár mesiacov nato pomáhal ako dobrovoľník zraneným na Majdane.

Keď sa s ňou rozprávam v tieto dni, hovorí mi, že ich známi už majú zbalený „pohotovostný kufor“. „Dokonca aj v správach už vysvetľovali, ako si ho správne zbaliť, čo všetko zobrať… Ale my sme sa zatiaľ nebalili,“ hovorí. „Samozrejme, obavy máme aj my, cítiť to v celej spoločnosti,“ dodáva.

Keďže žijú v Kyjeve, vedia, že v prípade vojny sa automaticky ocitnú v epicentre. „Uvedomujem si, že keď zaznie rozkaz: Vpred!, ďalší vývin udalostí už bude bleskový. A ešte pri dnešných technologických možnostiach, nežijeme predsa v roku 1939,“ vraví.

Nevie si predstaviť, ako by prebiehala evakuácia žien, detí, seniorov. „Ešte pred pol rokom sme sa zabávali na tom, že keď Putin zaútočí, môžeme utiecť k mame do Užhorodu. No teraz sa mi to už nezdá smiešne.“

S manželom plánovali o mesiac spoločný výlet do zahraničia bez detí. Teraz ho radšej zrušili. „Nechcem hneď myslieť na najhoršie, ale neviem si predstaviť, že by som teraz nechala deti samy v Kyjeve,“ vysvetľuje.

V správach vraj každý deň počúvajú, že nemajú panikáriť, ale to, čo vidia v televízii a na internete, im na pokoji nepridáva. „Najprv ukážu davy vojakov na hraniciach a potom hovoria – nepanikárte.“

Foto – TASR/AP

Batohy máme zbalené, pôjdeme bojovať

Meno ukrajinského lekára Andrija Anosova som zaregistrovala v novinách ešte na začiatku pandémie – ako anestéziológ sa staral o pacientov s covidom v meste Černivci, ktoré bolo jedným z prvých veľkých ohnísk koronavírusu na Ukrajine.

„S manželkou sme účastníkmi ATO (antiteroristickej operácie, túto skratku používajú na Ukrajine na označenie bojov na východe krajiny – pozn. red.), v rokoch 2015 – 2016 sme spolu slúžili v mobilnej nemocnici,“ hovorí Andrij.

Aj dnes bežne jazdí pomáhať kolegom v rámci okresu – vraj aby sa „nezasedel“. Ak sa začne ostrá vojna, sú pripravení ísť znova na bojovú líniu. „Uniformu aj batohy máme stále pripravené,“ hovorí. Riešia už len to, u koho nechať 12-ročnú dcéru. „Našťastie je dosť samostatná a vyspelá, moji rodičia by to s ňou určite zvládli.“

Komunita veteránov je podľa neho pripravená brániť Ukrajinu. Vraví, že takých, ako sú oni, je veľa. „Väčšinou ide o ľudí, ktorí vedia bojovať a sú na to pripravení. Najatí vojaci a deti, ktoré posielajú na front Rusi v rámci povinnej vojenskej služby, nikdy nebudú mať takú motiváciu ako dospelí ľudia, ktorí túžia ubrániť svoju krajinu. Mali by to brať do úvahy.“

Strach podľa neho v spoločnosti až tak necítiť. Na jednej strane to môže byť aj tým, že si už na hrozbu zvykli. „Vojna už v skutočnosti trvá osem rokov, mnohí majú príbuzných alebo kamarátov, ktorí bojovali, niektorí boli aj zranení alebo zahynuli. Ak si odmyslíme masovú hystériu v médiách, ľudia k tomu väčšinou pristupujú pokojne a vyrovnane. Väčšina rozumie situácii a stihla si aj presne naplánovať, čo bude robiť,“ hovorí Andrij.

Uznáva, že na západe Ukrajiny, kde žije, sa ľuďom teraz dýcha o niečo ľahšie ako na východe alebo v strede. „Mnohí tu majú príbuzných v susednom Rumunsku, ale tých, ktorí sa chystajú odísť za hranice, nie je veľa. Hoci aj takí sa určite nájdu,“ dodáva.

Foto – Flickr.com

Charkov neodovzdáme, budeme ho brániť

Ako sa dá žiť s tým, že pár kilometrov od vás je „ubytovaná“ cudzia armáda? Pýtam sa psychologičky Oľhy Klymovskej, ktorá žije v Charkove, teda tesne pri hraniciach s Ruskom.

„Mesto zatiaľ žije normálnym každodenným životom, ľudia chodia do práce, fungujú školy, obchodné centrá sú otvorené. Časť ľudí má obavy, niektorí neveria, že sa niečo stane, iní sú nahnevaní a rozhodní,“ opisuje Oľha.

Ľudia podľa nej myslia predovšetkým na bezpečnosť – vlastnú, svojich blízkych, ale aj domácich miláčikov. „Hľadajú informácie o možnosti úkrytu, pripravujú si pohotovostné kufre, zapisujú sa do územnej obrany. Niektorí hovoria, že je to ešte desivejšie ako v roku 2014, keď teroristi – väčšina s ruskými pasmi – dobývali budovu miestnej samosprávy. Vtedy boli v uliciach boje a prestrelky,“ spomína.

Potom sa začali boje na Donbase a práve Charkov prijal najviac utečencov zo zasiahnutých oblastí.

Primátor Charkova pred pár dňami vyhlásil, že mesto Rusom neodovzdajú, budú ho brániť. „Zaznelo, že Charkov je ukrajinské mesto a takým aj zostane. Bol to veľmi významný moment pre obyvateľov mesta,“ hovorí Oľha. V meste už pripravili 4 200 jednoduchých úkrytov, väčšinou v pivniciach panelových domov.

Pripravené úkryty v pivniciach domov v Charkove. Foto – city.kharkov.ua

V takej situácii je podľa psychologičky veľmi dôležité, aby ľudia vedeli, čo majú robiť, ak príde k najhoršiemu, a že v tom nebudú sami. „Niektorí hovoria, že keďže vojna trvá už od roku 2014, sú unavení z neustáleho strachu a už si dopredu naplánovali, čo budú robiť v prípade útoku. Niektorí chcú bojovať, iní pomáhať armáde a civilistom priamo na mieste, ďalší sa chystajú evakuovať.“

Ako psychologička si všíma aj to, že niektorí ľudia majú dnes problémy so spánkom. V hlave im neustále bežia znepokojujúce scenáre udalostí. „Zároveň mnohí majú potrebu o tom hovoriť, pomáha im, že zdieľajú svoje skúsenosti. A ešte cítiť, ako sa ľudia navzájom podporujú – napríklad aj pomocou vlajočiek na profilovkách na Facebooku. Aj takáto zdanlivo málo významná vec dáva pocit vzájomnej podpory,“ dodáva.

Ako to vidíte vy na Slovensku?

Všetci Ukrajinci, s ktorými som sa rozprávala, sa ma pýtali, ako to vnímame na Slovensku, či má Ukrajina medzi Slovákmi podporu. Radšej im nehovorím o tom, že mimo svojej bubliny si všímam aj proruské nálady. Ale oveľa viac cítim podporu. Mnohí mi hovoria, ako držia Ukrajine palce, ako veľmi sa ich to dotýka. Každý deň vidím, ako si ďalší a ďalší pridávajú na sociálnych sieťach ukrajinské vlajočky.

Ako hovorí Oľha Klymovská, okrem vojenskej podpory, ktorá znižuje riziko útoku, dnes najviac potrebujú práve takúto morálnu podporu – „sme na vašej strane, je zle, keď na vás útočí váš sused, nedovolíme to“.

„Ak dôjde k najhoršiemu, bude potrebná pomoc armáde aj zasiahnutým civilistom – počnúc potravinami a oblečením až po pomoc s evakuáciou a zabezpečením ubytovania pre utečencov,“ hovorí Oľha. Ak by sa tak stalo, odporúča prispieť neziskovým organizáciám, ktoré budú pomáhať priamo na mieste, prípadne sa zapojiť do zbierok potravín, liekov, oblečenia.

Kolega mi pred pár dňami medzi rečou ponúkol, že ak bude treba pomôcť niekomu z mojich príbuzných či kamarátov, mám mu dať vedieť. „Urobím, čo sa bude dať. Žene som oznámil, že jednu rodinu dáko ubytujeme,“ dodal vecne.

Áno, je to moja bublina, ale vďaka aj za ňu.

AKO POMÔCŤ:

Český Člověk v tísni umožňuje prispieť priamo na ukrajinské projekty

Slovenský Človek v ohrození

Dary priamo príbuzným obetí konfliktu

Ukrajinský Červený kríž

Pomoc konkrétnym projektom na Ukrajine

Ukrajinská nezisková organizácia Proliska, ktorá pomáha aj v Donbase (stránka v ruštine)

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Vojna na Ukrajine

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie