Učebnica – popoluška vzdelávacieho systému

Autori sú vysokoškolskí pedagógovia

Stále nekončiacej sa pandémii vďačíme za zopár poznatkov, ktoré by sme sa bez nej nedozvedeli. Jedným z nich je dôležitosť učebníc vo vzdelávacom procese. Zanikla naivná predstava o nich ako o „závažiach, ktoré musí žiak denne vláčiť do školy a naspäť“ a vrátilo sa aspoň priznanie, že sú potrebné, lebo „je v nich to, čo chcú učitelia“.

Ani táto predstava však nie je dostačujúca. Ako kedysi poznamenal Einstein, vzdelanie je to, čo v nás zostane, keď zabudneme všetko, čo nás v škole naučili. Ako môžeme usúdiť z reakcií na očkovacie trápenie, mnohým toho zostalo málo. Aj preto, lebo učebnice obsahujú poznatky, ale nevzdelávajú. Mnohí autori sa snažia do nich vložiť čo najviac vedomostí z vlastného odboru aj na úkor vysvetlenia jeho súvislostí s ostatnými predmetmi. Občas preto, lebo považujú svoj odbor za najdôležitejší zo všetkých. Častejšie sú iba presvedčení, že „žiak predsa nemôže ukončiť školu bez toho, aby toto nevedel“, hoci ide iba o svojské, laikmi nepoužiteľné detaily.

Dnes sú však všetky fakty na internete. Oveľa menej je tam o ich použiteľnosti, dôležitosti a súvislostiach s ostatnými javmi. Výsledkom je, že každý si ich interpretuje tak, ako sa mu to práve hodí. Pod vzdelaním Einstein mal na mysli práve schopnosť zaraďovať fakty do kontextu a zároveň pripúšťať, že vlastná interpretácia nemusí byť zaručene najsprávnejšia.

Stojíme na prahu reformy obsahu vzdelávania. Mala by viesť k ucelenému a vnútorne integrovanému obsahu zrozumiteľnému všetkým vrátane širokej verejnosti – čiže od memorovania ku kritickému mysleniu a k tvorivému chápaniu súvislostí. Nezopakuje sa situácia z roku 2008, keď pri nástupe reformy neexistovali učebnice, ktoré by ju podporovali? Hlavným zámerom dnešnej reformy je redukcia faktov,