Denník N

Na javisku hovorí o strate svojich synov: Každý mi vravel, aká som silná a ako to zvládnem. Ja som však nechcela byť silná

Markéta Vacovská. Foto – Luce Photography
Markéta Vacovská. Foto – Luce Photography

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Česká performerka, tanečnica a choreografka Markéta Vacovská v roku 2020 mala premiéru predstavenia Odlúčenie, v ktorom sa zaoberá témou úmrtia dieťaťa a životom v blízkosti smrti. Jeho námetom bol jej vlastný príbeh. V dôsledku genetickej poruchy totiž Markéta prišla o svojich dvoch synov, dvojčatá Heřmánka a Eduarda, keď mali len sedem a pätnásť mesiacov.

V rozhovore hovorí o tom, ako sa dá sprostredkovať bolesť tancom tak, aby to bolo terapeutické aj pre iných, o tom, ako smrť bratov vnímal ich v tom čase len dvojročný brat Bedřich, a tiež o tom, čo by rodičom, ktorí prišli o dieťa, ľudia rozhodne nemali hovoriť, aby ich ešte viac nezranili.

Bolo povolanie profesionálnej tanečnice vždy vaším detským snom?

Tancovala som od mala, zhruba od svojich siedmich do osemnástich rokov, a veľmi ma to bavilo. Ľudia z prostredia tanca v Plzni, kde som žila a vyrastala, boli moja druhá rodina. Ale sen byť baletkou ani tanečnicou som nemala.

Asi v jedenástich rokoch som spolu s dvomi kamarátkami urobila prijímacie pohovory na tanečné konzervatórium, no nakoniec sme sa zhodli, že tancovať profesionálne nechceme. Báli sme sa, že konzervatórium urobí z tanca dril, a my sme z neho chceli mať radosť. Vyštudovala som teda gymnázium.

Čo nakoniec rozhodlo, že ste sa na dráhu profesionálnej tanečnice predsa len vydali?

Na vysokú školu som odišla do Prahy, nastúpila som na odbor čeština – francúzština. V Prahe som bola rok, tri ďalšie som strávila vo Francúzsku. Práve vo Francúzsku som videla tanečné predstavenie od americkej choreografky a tanečnice Meg Stuart. To, čo som v divadle vtedy zažila, ma tak oslovilo, že som úplne prehodnotila svoju profesionálnu dráhu lingvistky a prekladateľky a vrátila som sa k pohybu a tancu. Ku koreňom, ktoré som zapustila v detstve. Pochopila som, že toto je to, čo chcem robiť. Aj vďaka svojej skúsenosti a silnému umeleckému zážitku som presvedčená, že umenie je schopné človeka transformovať. Bol to presne môj prípad.

Prihlásila som sa na hudobnú a tanečnú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe na odbor nonverbálne divadlo. Tam som sa stretla s Miřenkou Čechovou a Petrom Boháčom (autorská a režijná dvojica a vedúci predstavitelia známej umeleckej skupiny Spitfire Company – pozn. red.), s ktorými som si predtým veľmi priala spolupracovať.

Oslovili ma na jeden projekt, robila som s nimi predstavenie Nedotknuteľní. Asi osem mesiacov sme skúšali a hľadali slovník, prostriedky, akými sa budeme vyjadrovať a komunikovať s publikom. Vzhľadom na to, že predstavenie bolo úspešné, myslím, že sme tú správnu formu aj obsah našli. Hoci dnes by sme už také predstavenie neurobili, po desiatich rokoch sme sa už zase posunuli inam. Bol to však dobrý začiatok.

Klasické baletné predstavenia ako Giselle, Carmen, Labutie jazero alebo Šípková Ruženka sú príbehy, ktoré ľudia poznajú. Nijako zdĺhavo ich vysvetľovať netreba ani človeku, ktorý na balet príde po prvýkrát. Tanec, o ktorom hovoríte vy, komunikuje o príbehoch, ktoré síce konkrétne nepoznáme, no zároveň sú v nich emócie alebo situácie, v ktorých sme sa my alebo naši blízki už niekedy ocitli. Tvoriť také predstavenia je asi veľká umelecká výzva.

Silné príbehy sú nám zväčša predstavované prostredníctvom krásy – to sú tie klasické balety, ktoré ste spomínali. Moja práca performerky sa vždy zameriavala skôr na istú bezhraničnosť, na to, akým spôsobom komunikovať aj to, čo krásne nie je. Zaujíma ma, či je možné ľuďom sprostredkovať aj nepeknosť, temnú stránku našich životov a duší.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo

Podcasty Denníka N

Rodičovstvo

Rozhovory

Životy žien

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie