Denník N

Talih – totálny cudzinec

Narodil sa v Turecku a príliš zavčasu prišiel za prácou. Po štyridsiatich rokoch ešte nie je Nemec a otázne je, či je ešte Turkom

Údolie rieky Neckar je dostatočne podmanivé na to, aby som jeho priezračnú malebnosť stotožnil aj s ľuďmi, ktorí tejto krajine po stáročia vtláčali neopakovateľnú pečať. Bol som cudzincom a ak chce človek poznať pravdivosť obrazu hýriaceho tisícorakými lákadlami, neostáva mu len sa ho naozaj dotknúť, možno sa aj umazať či popáliť, ak má tento dotyk poslúžiť novému poznaniu.

Vo veciach domoviny nikto

Dnešná imigrantská vlna ma podnietila oprášiť staré badensko-wűrtemberské zápisky a vrátiť sa k Turekovi Talihovi, zmietajúcemu sa v zápase o vlastnú identitu.

Talih bol totiž na rozdiel odo mňa totálny cudzinec. Moje cudzinectvo spojené s riadením skupiny gastarbeitrov bolo bez komplexov a tráum a syntetické zdvorilostné úsmevy domácich ma nevyvádzali z kontextu. Cítil som za nimi obyčajnú povinnosť byť za každých okolností slušným a ústretovým, čo v slovenských pomeroch má dodnes šafranový výskyt. Naviac, aj silený úradnícky úsmev je pre aklimatizáciu v cudzine lepší než naše nevrlé tváre a duše napuchnuté zlými očakávaniami.

Kto raz spozná dôkladnú nemeckú spoločnosť a pocíti, ako mu dokáže pomáhať a uľahčovať život, zároveň by mal pochopiť, že aj jeho úlohou je do tohto mechanizmu aktívne prispievať. Môj stavebný majster Talih to pochopil, robí to svojským spôsobom a napriek tomu sa trápi. Narodil sa v Turecku a príliš zavčasu sem prišiel s celou rodinou za prácou. Po štyridsiatich rokoch ešte nie je Nemec a otázne je, či je ešte Turkom. Je cudzinec, to je zaručene isté. A kde všade je cudzincom? Veď očividne nemá svoju vlasť, nemá domov, nemá miesto, kde by o ňom susedia povedali – toto je človek, ktorého korene sa kdesi v hĺbke dotýkajú tých našich. Talih je teda vo veciach domoviny – nikým. Aj preto žije v neustálom napätí a strehu: čo ak spraví nejakú chybu? Nepripíšu ju jeho tureckému pôvodu? Alebo – čo ak mu niekto z firmy chybu zlomyseľne podsunie? Napríklad slovenskí murári?

Produkt vlastného strachu

Štvrťstoročie pracuje Talih s cudzincami, na ktorých firma R+H očividne bohatne. Cudzinci v nej pracujú len sezónne a táto skutočnosť predurčuje ich vzťah k práci. Preto firma R+H zamestnáva majstra Taliho, aby bez oddychu znovu a znovu učil neznalých gastarbeitrov vrátane našincov precíznej práci.

Ak sa Talih ohradí voči nekvalifikovaným či komótnym pracovníkom, môže firma dvoch – troch prepustiť, na výstrahu. Firma sa teší z udržiavania disciplíny, no dobrý pes Talih je len prietokovým ohrievačom, školiteľom, nové a nové skupiny musí neustále rozrušovať a nikdy nebude mať ucelenú partiu.

Talih však túto prácu robí rád. Dokonca nás aj posekíruje, pretože od začiatku v nás vidí aj konkurentov aj podvodníkov. Vidím, že aj my sme pre neho príležitosť, ako pocvičiť prišelcov z východnej Európy, a vidím aj to, že táto úloha mu spočiatku nepripadala nijako nevľúdna. Opäť si môže niekam umiestniť svoje vlastné mindráky. S naším príchodom dostal možnosť dennodenne dokazovať, že je človekom s vlastnou identitou. Urputne to dokazoval pracovnou precíznosťou, v ktorej sa podujal prekonať tú nemeckú. Čo na tom, že očividne v sebe niesol pocit zaznávanej menšiny, ktorý mu velil – ak chceš získať uznanie väčšiny, musíš byť desaťkrát lepší ako hocikto z nej.

Talih behá po stavbe ako zmyslov zbavený. Vykrikuje, kričí, nadáva a najčastejší výrok je – zbúram, rozkopem, vyhodím. Írečití slovenskí murári majú strach. Netušia, že Talihov vresk je produktom jeho vlastného strachu. V rozpálenej plechovej búde dám s ním reč a pochopím, koľká bije. Ale našincov ponechám v ich strachu, poznám ich, nech sa ešte chvíľu škvaria.

Problém so súkmeňovcami

Talihovu tureckú nadvládu sme prijali ako výzvu, už aj preto, že nikomu sa nechcelo putovať domov s dlhým nosom. Preto sa Talihova úloha neskomolila do polohy trpeného vládcu, naopak, ostala v polohe učiteľa, ktorého treba rešpektovať. A náš lojálny postoj Taliho mierne vykoľajil, očakával odpor, ale my nie sme zvyknutí ho klásť.

Až po mesiaci kriku, hádok, podozrievania i zazerania sa Talih prestane obávať, že Slováci sem prišli znivočiť jeho ťažko budovanú kariéru. Až potom sa odváži položiť mi otázku – a ty sa ako voláš? Áno, je to tak, vo firme R+H je meno cudzinca posledné, čo koho zaujíma. Cudzinec v R+H musí rátať s tým, že celé mesiace a možno aj roky bude vystupovať len pod menom krajiny, odkiaľ pochádza, nanajvýš pod menom firmy. Oslovenie menom, či rešpektovanie priezviska je vyšším stupňom dôvery a tú je treba si zaslúžiť – nie každému sa to musí podariť.

Pravdou je, že naozajstné starosti mu nerobili Slováci, ale súkmeňovci. Napríklad Četün – Robotník a Četün – Profesor. Obaja majú zvláštne nadanie vytvárať dojem, že ich činnosť na stavbe je naozaj prospešná. Ponevierajú sa tu vďaka politickej korektnosti, vedia, že požívajú akúsi nepomenovanú ochranu a skutočnosť, že ujedajú z koláča našej skupine, ich nijako netrápi.

Som neznalý tunajších pomerov, preto sa mi v podniku R+H proti lenivým Četünom argumentuje ľahko a bez zábran. Lenže smola – zasiahne politická korektnosť a moja úprimnosť o mizernej práci dvoch Turkov sa mení na neslýchaný prečin. Vidím, že v podniku majú strach, aby obyčajné lajdáctvo nejaký škriatok nezamenil za nacionalistickú neznášanlivosť. A s takouto oštarou nechce mať nikto nič spoločné. Nepochodil som, no pochopil – oboch Četünov, leňochoda aj profesora s novinami pod pazuchou, sa vinou politickej korektnosti tak ľahko nezbavím.

Medzitým Talih behá, kričí, je plný protirečení, obáv, myká sa pri každom príchode bielej audiny s Wolfim, stavebným šéfom, doťahujeme sa, aj sa hádame. Koncom leta jeho stresy explodujú a nervovo sa zrúti. Maróduje prvýkrát po dvadsiatich rokoch a dlho o ňom nieto správy. Po čase príde na stavbu, pokojný a tichý, pozrie sa na našu prácu a vzápätí ho vyradím z obehu otázkou na jeho zdravie. Dlho sa mi díva do očí, skúma, čo tým myslím a keď nenájde nič podozrivé, niečo zaševelí a zrazu nevie, kam by sa podel.

Talih, Talih, si ty ale idiot. Keby si vedel ako Slovákom chýbajú tvoje nadávky, tvoje pobehávanie v kraťasoch hore dole po rebríku, zalamovanie rukami aj tvoje vyhrážky, keby si to vedel. Myslím to celkom vážne, Talih, fakt. A Talih miesto odpovede skloní hlavu…

Keď sa raz vráti do Turecka

Zaprášený stôl v búde na stavbe sa niekedy zmení na mapu Európy, vynikne Turecko, aj Slovensko a Talihove plány dostanú zreteľné obrysy. Popracuje ešte deväť rokov, potom si vyzdvihne svoje pohľadávky, vzdá sa nárokov a odíde do Turecka. Deťom tu však kúpi dom, lebo ony už nikdy do Turecka neodídu. Na pobreží si postaví hotel a bude vylihovať pri mori. Smejeme sa. Talih totiž nikdy nebude vylihovať. Keď sa raz vráti do Turecka, začne sa jeho druhá etapa života. Bude dokazovať Turkom, že vnútri zostal Turkom ako oni, že je síce prišelcom, ale prišelcom z kultúrneho sveta, kde panujú kultúrne zvyky a bude nadávať súkmeňovcom a naučené zvyky presadzovať doma.

Talihovým údelom je byť doživotným, čiže totálnym cudzincom. Všade cíti, že ho majú za kohosi iného, než za koho sa má on sám, preto neustále zápasí so svojou vynútenou a cudzou tvárou, s ktorou nesúhlasí. Zápasí so svojím osobným veterným mlynom. Po dokončení stavby sa naše cesty načas rozišli a keď sme sa opäť stretli, s neskrývanou hrdosťou mi oznámil novinu, ktorá ma mala úplne položiť: prepustil z práce Četüna – Robotníka. Pravdu povediac, prekvapil ma, no úplne v inom smere, ako predpokladal. Spomenul som si, koľko zvád a hádok som absolvoval, než sa mi podarilo onoho pobudu dostať aspoň z nášho dosahu. Teraz sa Talih usmieval a chválil sa, ako ho vedúci vo firme presviedčali, aby zmiernil svoj ortieľ nad nešťastníkom, no on, Talih, majster firmy R+H, ostal neoblomný. Našiel Četüna v bare a to bol koniec jeho kariéry.

Dve Talihove polovice

Talih pyšne vysvetľoval podrobnosti a ťažko skrýval radosť, že sa zbavil traumy dvojtvárnosti, traumy z povinnosti voči firme a povinnosti chrániť rodáka. Bol voči nemu oveľa prísnejší ako hociktorý Nemec a teraz je na svoju prísnosť hrdý. Dlhé roky si pestoval protilátky proti možným podozreniam, že nadržiava Turkom. Teraz ich použil a polovica schizofrenického Taliho žije v hlbokom mieri. Čo však druhá polovica? Turecká polovica Taliho musela ustúpiť nemeckej, pretože Četün – Robotník nebol schopný pochopiť hranicu Talihovej blahosklonnosti…

Ešte deväť rokov, sníva Talih a verí, že potom sa zbaví jednej svojej polovice a bude konečne stopercentne len sám sebou. Ešte nevie, že je to len sen človeka, násilne vytrhnutého z koreňov, sen, ktorý sa nikdy nesplní.

Talihov príbeh sa odohral pred dvadsiatimi rokmi. Medzitým sa badensko-wurtemberské mestečká zapĺňali novými a novými Talihmi, Četünmi, Ibrahimami… Žijú v kolóniách, pretože tam majú svoju istotu, že aspoň medzi svojimi vlastnia obe polovice svojej duše. Len čo vykročia z kolónie, vstupujú do prostredia, do ktorého si navliekajú brnenie. Zaiste ho každý nosí aj prežíva po svojom, ale je viditeľné z diaľky. Kto je žiadateľom onoho brnenia a akú má mať hrúbku? Presne sa to určiť nedá, pretože brnenie si pýta samotná cudzincova duša, tá chce chrániť svoje najvnútornejšie ja a zároveň chce vyhovieť aj okolitému svetu. Do cudzej duše nie je vždy vidno a napokon nie je isté, či sa obyvatelia žijúci v organizovanom blahobyte chcú zapodievať dušami prišelcov. Majú čo robiť so svojimi dušami, plnými obáv o budúcnosť, obáv o skutočný prínos politickej korektnosti, o stratu svojho zničujúceho hedonistického pohodlia.

Heilbronn, Bratislava

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie