Denník N

Cestopis

Šťastný strom. Foto - Ján Púček
Šťastný strom. Foto – Ján Púček

Zžívam sa s predstavou, že neviem, kde som, prijímam fakt, že mapa mlčí.

Autor je spisovateľ

Za domami. Za plotmi posledných záhrad. Tam sa začína iný svet. Pre miestnych sú to priestory dobre známe. Chodia sem na prechádzky so svojimi psami a deťmi, fajčia, dýchajú a hľadia na horizont, za ktorým postupne mizne kotúč januárového slnka na konci čoraz dlhších dní. Nič nezvyčajné. Kus sveta, ktorý dobre vidieť aj z okien blízkych panelákov. Hľadia naň celé roky. Chodia sem celé roky. Známa divočina.

Lenže ja som tu nový. Ja tu vlastne takmer ešte ani nie som a len poprašok snehu mi ozrejmuje pohyb tých, čo touto pustou krajinou prešli predo mnou.

Za poslednými domami sa otvorí lúka, dva vyšliapané chodníčky po oboch stranách plytkého jarku, okraj lesa. A tak sa vnáram do krajiny, ktorej mená sú mi ešte celkom cudzie, oddávam sa chodníčkom, o ktorých neviem ani to, kam vedú. Celkom sa rozplyniem v priestore, vložím sa do rúk bytiu, spolieham sa na krajinu, že ma tentoraz podrží. Môžem sa stratiť, iste. Môžem sa ocitnúť na pokraji života aj na pokraji smetiska. Všetko je možné.

Po pár metroch chôdze krajom lúky mám pocit, že vstupujem do Tolkienovej pokojnej a múdrej krajiny. Silueta mesta mizne za stromami a predo mnou sa otvára svahovitá dolinka vystlaná mäkkým svetlom, ktorú vyrezal tenký potôčik kľukatiaci sa na jej dne. Ťažko tomu veriť. Aktuálny prietok je nulový. No tých pár nejasných znakov, ktoré počas stáročí zaznamenal do poddajnej zeme, istotne stojí za prečítanie.

Zžívam sa s predstavou, že neviem, kde som, prijímam fakt, že mapa mlčí.

Na konci krátkej dolinky lavička, studnička, kaplnka. Neviem, čo ma rozochvieva viac. Ostrý vietor. Alebo týchto pár ľudských vecí zrastených s krajinou, ktoré nikomu a ničomu neubližujú. Len pokorne sú. A nič viac.

Zastaví ma vtáčí hlas. Sojka. Pohľad ju čochvíľa potvrdí. Hra farieb na krehkom telíčku. Kontrast modrej, čiernej a okrovej.

Pokračujem ďalej a uvažujem, ako najlepšie spoznať túto neznámu krajinu. Ako do nej preniknúť. Zoširoka a naraz? Lepšie postupne. Tak ako sa jeden do druhého skladajú letokruhy. Vrstevnice. Sloje vápenca. Hlbšie a hlbšie a hlbšie.

Potom vidím obrovský starý dub. Akosi cítim, že je to šťastný strom. A o pár metrov ďalej rastie ďalší. Sú omnoho staršie ako mesto pod nimi, ktorému dali meno.

Na hrubom konári visí hojdačka. Posadím sa na ňu, rozhojdám sa, nohami sa dotýkam horizontu, vyletujem nimi až nad vršatské bralá. Viem, že všade naokolo sa deje svet. Dobre to viem. Je chorý a pokrivený a dotlčený a čudný ten svet. No občas si na to dovolím úmyselne zabudnúť. A teraz je tá chvíľa.

Vchádzam do lesa, cesta sa skrúca mierne doprava. Po polhodine pomalej chôdze vyjdem na lúku len pár metrov nad chodníčkom, ktorým som pred chvíľou vošiel do lesa. Nedobyl som žiadne územie, žiadny pól. A vôbec mi to neprekáža. Sadám si na kôpku mŕtvych stromov a chvíľu si čítam knihu o starých anglických cestách. Možno som sa stratil, ktovie.

Neviem, kde som.

A o to viac som.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie