Pred palácom sa zjavila desivá budúcnosť

Nezvyknem maľovať čerta na stenu ani hystericky panikáriť. Nikdy som nepatril k tým, ktorí strašili balením kufrov po každých voľbách. Odolal som aj fejsbúkovej vlne ponúkania podpisu na referendové lajstro za predčasné voľby po asi zatiaľ najufňukanejšej tlačovke Igora Matoviča. Veci sa totiž nakoniec vždy vyvrbia trochu inak, ako človek očakáva – PS by o tom vedelo rozprávať – a najhoršie scenáre sa len málokedy naplnia do bodky. Kotlebovci pred nástupom do parlamentu takisto vyzerali ako oveľa desivejšia sila než to, čo sa z nich nakoniec vykľulo – politicky neschopní „polepetkovia“ so zúfalo nízkym potenciálom čokoľvek presadiť.

Minulotýždňová protestná akcia nanovo pobratanej opozície pred Prezidentským palácom mi však v hlave po dlhom čase rozsvietila kontrolku, ktorá vo mne vyvolala prinajmenšom pocit úzkosti. Kým sa časť spoločnosti – a povedzme si, že oprávnene – bavila na Ficovi a jeho plastových „holubiciach mieru“, vo vzduchu po celej akcii ostal visieť aj veľmi ťažko pomenovateľný závan čohosi, k čomu ak nepristúpime poctivo a seriózne, môže sa to zmaterializovať do asi najťažšieho – ak nie terminálneho – štádia slovenskej demokracie.

Dôvodov je na to viacero. V prvom rade sme tam spolu nevideli nejakú zdecimovanú opozíciu, ktorá sa zúfalo snaží vytlačiť svoj preferenčný potenciál z jednociferných čísiel. Aspoň grafovo (s výnimkou Andreja Danka) sa tam ľuďom prihovárala budúca vláda. A nebola to vláda zmeny či novej kultúry. Práve naopak. Táto vláda ponúkala návrat do starých koľají – beztrestnosť pre gaunerov, plienenie štátnej pokladnice, znásilňovanie práva a exklúzia z civilizačného európskeho okruhu. A áno, ľudia tomu tlieskali.