Jej dcéra prežila PIMS. Najskôr črevná viróza, potom deväť dní na ARO, opisuje komička Elbel
„Uf, prežije to,“ povedala si Adela Elbel po piatich náročných dňoch, keď jej sedemročná dcéra Vilma na ARO v motolskej nemocnici v Prahe bojovala o život.
Patrí k (inak úplne zdravým) deťom, ktoré si „vyžrebovali čierneho Petra“ a pár týždňov po bezpríznakovej nákaze koronavírusom sa u nich rozvinul PIMS, teda syndróm zápalovej multisystémovej odpovede.
Česká komička sa rozhodla o ťažkých dňoch v nemocnici hovoriť. „O následkoch, ktoré si deti nesú – či už z ochorenia alebo potom v dôsledku PIMS – sa veľmi nehovorilo. Všetko vždy prekričali fanatickí odporcovia očkovania.“
„Späť na JIS! Jupí. Na 14. deň choroby, 12. deň v nemocnici, z toho 9 na ARO, je konečne naozaj lepšie. Kyslík už prúdi len zo vzdialenej trubičky a pred nami je cesta dať telo po náročnom boji zase dohromady. Je plné kortikoidov a najostrejších liekov na všetko. (Vilmin priebeh bol nadmieru ťažký, liečba sa predlžovala a lekári siahli skoro až na hranicu možných liekov.) Žije vďaka tomuto brutálnemu kokteilu, proti ktorému je riedená vakcína taká limča pre bábätká. Je neuveriteľné, akú skvelú úroveň medicíny tu máme. Personál @fnmotol je navyše neskutočne ľudský. Ďakujeme a zostávame s vami (fyzicky už snáď len pár dní).“
Toto ste napísali cez víkend na svoj Facebook. Všetkým, čo sme váš príbeh sledovali, sa uľavilo. Tých, ktorí ho nepoznajú, možno však prekvapí tá radosť v prvej vete, že je Vilma už „len“ na JIS. Po deviatich dňoch na hadičkách na ARO je to, samozrejme, obrovský medzník. V ktorom momente ste sa vy sama ako mama upokojili, že už sa to zlomilo a s Vilmou je to na dobrej ceste?
Akonáhle dcére zafungovala liečba a ona sa začala pomaly cítiť lepšie. Mala veľmi ťažký priebeh choroby a na lieky zareagovala neskôr, než je obvyklé.
Lieky na PIMS, ktoré Vilma dostávala, sa vraj podávajú bežne tri dni a maximálne päť dní. Každé dieťa je iné a nie každému sa uľaví hneď po troch dňoch. V našom prípade to bolo päť náročných dní na ARO, kým som mohla konečne povedať: Uf, prežije to. Liečba však stále nie je na konci. Lekári dcére pomaly znižujú šialené dávky liekov a potom má pred sebou ešte dlhú rekonvalescenciu.
Kedy, naopak, bola kríza? Kedy vám bolo najhoršie?
Pre rodičov je vždy najťažšie vidieť choré dieťa a nevedieť, čo mu je. U nás sa choroba maskovala najskôr za virózu, potom za zápal slepého čreva, potom sa liečil covid a až po piatich dňoch, keď bojovala s chorobou a lieky nepomáhali, sa prišlo na to, že má PIMS.
Najťažšia chvíľa však bola po tom, čo jej na chvíľu liek na toto ochorenie zabral a mne sa zase vrátilo to moje dievčatko. No počas dňa opäť vädla a k večeru už mi odchádzala pod rukami. Začalo jej zlyhávať srdiečko. To bolo šialené.
Cítila som zúfalstvo a bezmocnosť. Na druhý deň sa jej stav natoľko zhoršil, že ju museli previezť na ARO, kde ju na pár hodín zaintubovali. Tá bezmocnosť rodiča, ktorý je s dieťaťom každú sekundu, vidí, aké má bolesti, a nemôže urobiť vôbec nič, než ho hladiť – hoci aj ten dotyk dieťa bolí –, je na zbláznenie.
Ako dlho bola Vilma v umelom spánku?
Našťastie len pár hodín po prijatí na ARO. Potom bola na kyslíku a potrebovala podporu srdca. Bola však všetkými tými liekmi a bojom s chorobou taká vyčerpaná, že oči otvorila len pred
