Denník N

Nazdravie

Strašne ma iritujú ľudia, ktorí nútia ostatných, aby prestali piť alkohol. Rovnako ma však iritujú tí, ktorí ma nútia piť.

„Už tri a pol roka nepijem alkohol,“ povedala som minule kamarátke, keď mi ponúkala, ako si my matky pôjdeme spolu vypiť. „Tak s nami zase začneš! My si to zaslúžime!“

Po tom, čo som si o alkohole prečítala za posledné dva roky, som si úplne istá, že si to napriek tomu, že sme často hysterické a buzerujeme rodinných príslušníkov, nezaslúžime. Keby som chcela preháňať, poviem jej: „Poďme si dať radšej spoločne azbest! Juchú!“ (Alkohol je karcinogén prvého stupňa, zdroj. movendi.sk)

Strašne ma iritujú ľudia, ktorí nútia ostatných, aby prestali piť alkohol. Robia to násilne a po takej polhodinke táranín si pôjdu dať tí pijúci frťana a pivo, aby sa upokojili. Rovnako ma však iritujú tí, ktorí ma nútia piť. Buď som zase tehotná, alebo extrémne divná (som len divná). Je vskutku čudné, že v našej krajine je ešte stále čudnejšie nepiť ako piť. Keď sa povie „piatok“, vieme, že sa ide piť. Keď sa povie „piť“, každý vie, že sa tým nemyslí voda. Štvrtok je malý piatok a v sobotu treba popraviť, v nedeľu si dať prípitok a v pondelok zapiť začiatok týždňa. Opití ľudia sú obľúbené postavičky, z ktorých nám je smiešne a sú vlastne zlatí.

Zapíja sa radosť, smútok, víťazstvo, zúfalstvo, deťom sa nalieva detské šampanské a dáva koštovať pena z piva. Pred troma rokmi by som si myslela, že som naozaj divná, ak toto riešim. Neľutujte ma, ja som sa nažúrovala na pár rokov dopredu. A nie, nemám problémy, rozhodla som sa nepiť dobrovoľne. Aby som nedobrovoľne nemusela piť.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie