Denník N

Organizuje Hviezdoslavov Kubín: Už dávno to nie sú len deti, ktoré recitujú v pozore. Pri jednom prednese súťažiaci ležal na javisku

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Renáta Jurčová sa venuje umeleckému prednesu v Národnom osvetovom centre, ktoré je odborným garantom súťaže Hviezdoslavov Kubín. Tento rok sa koná už 68. ročník súťaže, do ktorého sa zapájajú stovky detí a dospelých.

Prednášanie na Hviezdoslavovom Kubíne podľa Jurčovej nie je len formálne recitovanie naspamäť. Naopak, pri správnom prednese recitátor dielo pochopí cez svoju osobnosť. „Dobrý prednes musí mať názor. Či už na život, alebo na spoločenskú udalosť. A pozorovateľ by mal vidieť, že tento názor je úprimný a nielen hraný,“ vysvetľuje.

V rozhovore sa dočítate:

  • aké texty radí deťom na recitovanie,
  • ako pomôcť deťom naučiť sa text naspamäť,
  • čo robiť so stresom pred prednesom.

Recitovali ste aj vy v škole na Hviezdoslavovom Kubíne? 

Samozrejme. Na základnej a strednej škole v Liptovskom Mikuláši som sa snažila recitovať, ale bola som veľmi divadelná. Pravidelne mi básnik Ivan Laučík, ktorý bol vtedy v porote, hovoril: „Renáta, tudy cesta nevede.“ Neskôr som pripravovala svojich žiakov na základnej umeleckej škole na recitácie – od detí až po dospelých.

Čo to znamená, že ste boli príliš divadelná? 

Recitovala som vždy na život a na smrť. Vkladala som do toho veľa emócií, používala som príliš často gestá. Mojím prvým prednesom pred Laučíkom bola báseň Videnie od Janka Kráľa. Používala som ruky v gestách a emotívne som prednášala: „Huk! — muzika len tak hučí — tartas!“ Gestá som používala živelne, čo zo mňa vychádzalo, to som pustila. Postupom času som zistila, že gestá sa dajú použiť tak, že recitáciu dopĺňajú a môžu mať v recitácii druhotnú funkciu. Môžu ju podporiť a dovysvetliť.

Recitovali ste aj na základnej škole? 

Na základnej škole som sa nikdy nedostala cez školské kolo. Rada som si totiž pri recitovaní texty vymýšľala, menej som sa učila. Nebola som veľmi precízna, viac hravá. To sa potom, samozrejme, rokmi, skúsenosťami a životom zmenilo.

Vyzerá táto súťaž dnes rovnako ako pred tými rokmi, keď ste sa na nej zúčastnili vy? 

Najväčší rozhľad mám v Nitrianskom kraji, kde som túto súťaž pozorovala najdlhšie. Hviezdoslavov Kubín ide rokmi dopredu a aj pedagógovia majú väčší rozhľad. Áno, ľudia, ktorí vidia len tie najnižšie školské kolá, môžu mať pocit, že Hviezdoslavov Kubín je iba o tom, že deti stoja v pozore a umelo recitujú báseň. To už dávno neplatí vo vyšších kolách a mám pocit, že sa to rokmi posúva aj priamo na školy, ktoré sa viac otvárajú uvoľnenému a umeleckému videniu.

Takže už to nie je súťaž, kde sedia v porote staršie pani učiteľky a tešia sa, ako pekne dieťa od slova do slova recituje Kristu Bendovú? 

Nemôžem hovoriť za celé Slovensko, ale v mnohých prípadoch vidím, že je tu tendencia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo

Rozhovory

Školstvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie