Má Slovensko na krajšie dejiny?
Deliť už niet čo, a to aj napriek tomu, že Maďari, Rómovia… sa stále cítia ako občania druhej kategórie a vnútri národnej väčšiny vznikajú frontové línie.
Dejiny sú sledom udalostí a príbehov, kde v hlavných úlohách vystupujú výnimoční jednotlivci a davy. Jednotlivci, ktorí dokážu v mene svojich vízií mobilizovať davy, alebo takí, ktorí nasadnú na vlnu davových emócií a vezú sa na nej. Napríklad Ľudovít Štúr. Za svojho života zastával okrem iného koncept moderného slovenského národa západného typu aj koncept slovenského národa ako súčasti cárskeho Ruska a samoderžavia. Medzitým sa ostro vymedzil aj voči Židom. Antisemita ako vyšitý.
Uvádzam Štúra iba ilustračne a možno aj z istej nostalgie: svojho času ma bývalý prezident Andrej Kiska vyznamenal medailou nesúcou jeho meno. Za predchádzajúcich prezidentov (Mečiar, Kováč, Gašparovič) mi čosi podobné nehrozilo. Pri slávnostnom akte v prvom rade sedeli vedľa seba vtedajší premiér Robert Fico a predseda parlamentu Andrej Danko. Pri preberaní medaily sa nejakým tľapnutím rukami neunúvali, čo som vtedy považoval a až doteraz považujem za úprimný prejav ich národného cítenia a osobnú satisfakciu.
Otázka znie: Aký je príspevok drvivej väčšiny heroizovaných slovenských dejateľov k slovenskej národnej mytológii? Presnejšie povedané: Nakoľko pri úvahách o aktuálnych udalostiach veľkého dosahu hrajú rolu racionálne kalkulácie, situačná improvizácia, dodatočná intuícia, osobnostné nastavenie vodcovských elít (vrátane osobnostných defektov), ich reálna moc (na pozadí existujúceho vojenského, ekonomického a sociálneho kapitálu), pozícia štátu a národa v centre alebo na periférii, davy… a archetypálne „sklony“, zakotvené napríklad vo vierach a mýtoch?
Slovenskí „národovci“ tvrdia, že slovenský národ
