Denník N

O interpretačných doložkách, doložkách, vyhláseniach a ich účinkoch

Jaroslav Naď a Antony Blinken po podpise dohody. Foto - TASR/AP
Jaroslav Naď a Antony Blinken po podpise dohody. Foto – TASR/AP

Autor je generálnym tajomníkom služobného úradu MO SR a zároveň členom Slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo pri SAV

V ostatnom čase sme svedkami zvýšeného záujmu o inštitút medzinárodnej zmluvy a problému jej výkladu. Pred pár dňami sme sa napríklad opäť z úst predstaviteľov preferenčne najsilnejšej opozičnej politickej strany dozvedeli, že akákoľvek doložka k zmluve je v zásade nepodstatná a taký Medzinárodný súdny dvor (treba kvitovať použite správneho pomenovania, keďže väčšinou sa neznalosť sústavy medzinárodných súdnych orgánov schováva za európske mestá „Štrasburg“ alebo „Haag“) by vôbec nezaujímala, lebo ten by sa zaoberal iba textom samotnej zmluvy. No…

Záujem spoločnosti a jej volených zástupcov v parlamentných laviciach o otázky medzinárodného práva alebo práva medzinárodných zmlúv je zaiste pozitívnym znakom a spravidla svedčí o jej pomerne pokrokovom stave. Túto skutočnosť, ktorá ukazuje, že na tom asi nie sme až tak zle, by zaiste ocenil taký doktor Peter Tomka, našinec, ktorý už takmer dve decénia úspešne reprezentuje slovenskú právnu vedu a prax v talári sudcu Medzinárodného súdneho dvora (isté obdobie mu aj predsedal) a o ktorého osobu úspešne nezavadil žiadny v tom čase úradujúci predseda vlády. A to ani ten, ktorý je autorom čerstvých výrokov o rozhodovacej praxi tohto hlavného súdneho orgánu OSN.

Na Slovensku sme však v spoločnosti v otázkach medzinárodného práva veľmi selektívni a v nedávnom období sme boli pozorovateľmi veľkého záujmu o jeho normy výlučne v prípade (žiaľ) populisticky exponovaných alebo zneužitých dohôd – Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (2011), známejší skôr pod označením Istanbulský dohovor (ešte si na ten humbug niekto spomína?) alebo čerstvo dojednaná Dohoda o spolupráci v oblasti obrany medzi Slovenskou republikou a USA, známa aj ako DCA.

Ale k veci. Výklad medzinárodnej zmluvy nie je živelný, ničím nenormovaný proces. Pre osoby, ktoré do procesu výkladu zmluvy v prípade sporu o jej ustanovenia vstupujú, sú všeobecne ustálené výkladové pravidlá pomerne známe ako jedny z kľúčových ustanovení Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (1969), u nás publikovaný v zbierke zákonov ako vyhláška MZV pod č. 15/1988. Ten výkladu zmlúv venuje tretí oddiel, konkrétne ide o články 31 až 33. Pre tento účel nás bude zaujímať iba článok 31 (všeobecné pravidlo výkladu), konkrétne jeho odseky 1 a 2.

V zmysle čl. 31 ods. 1 sa zmluva „musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy“. Dohovor je súborom dispozitívnych pravidiel, ktoré spravidla umožňujú pre zmluvné strany odlišnú dohodu – keďže iba tieto sú „pánmi“ zmluvy – avšak v prípade jeho interpretačných pravidiel sa formulácia vyznačuje imperatívnym jazykom, z ktorého vyplýva, že zmluva sa nevykladá akokoľvek, ale jednoducho podľa v ňom určeného postupu.

Všeobecné interpretačné pravidlo kombinuje jazykovú, systematickú a teleologickú metódu výkladu zmluvnej normy, pričom sa neurčuje priorizácia konkrétnej metódy – aj keď, treba dodať, že v aplikačnej praxi (nielen) medzinárodných súdnych orgánov sa ustálila ako najpoužívanejšia jazyková metóda a systematická metóda. Opierame sa teda najmä (okrem dobromyseľnosti ako základného atribútu vstupovania do zmluvného vzťahu založenom na spoločnom úmysle strán byť zmluvou viazaný) o (1) obvyklý význam, ktorý sa dáva výrazom v zmluve a (2) ich celkovú súvislosť.

Na účely lepšieho pochopenia slovného spojenia „celková súvislosť“ článok 31 ods. 2 ustanovuje, že „na účely výkladu zmluvy sa okrem textu vrátane preambuly a príloh celkovou súvislosťou rozumie: (a) každá dohoda vzťahujúca sa na zmluvu, ku ktorej došlo medzi všetkými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy; (b) každá listina vyhotovená jednou alebo viacerými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy a prijatá ostatnými stranami ako listina vzťahujúca sa na zmluvu“.

Právna teória a prax sú pomerne zjednotené v tom, že do kategórie listín uvedenej v čl. 31 ods. 2 písm. b) Dohovoru sa zaraďujú o. i. aj takzvané interpretačné vyhlásenia, čiže jednostranné vyhlásenia – bez ohľadu na ich pomenovanie – uplatnené štátom (prípadne medzinárodnou organizáciou) s cieľom špecifikovania alebo objasnenia významu zmluvy, jej časti alebo niektorých jej ustanovení. Interpretačné vyhlásenia sú teda v zásade jednostranným právnym úkonom niektorej zo strán, ktorá takéto vyhlásenie učinila, ale zároveň sa vyžaduje jej prijatie druhou stranou. Nie však vzhľadom na obsah (z medzinárodnoprávneho hľadiska by aj tacitný súhlas mohol predstavovať prejav normotvornej vôle, a teda zakladať novú dohodu), ale skôr na formu, keď je takýmto prijatím (písomná) listina vnímaná ako listina vzťahujúca sa na zmluvu.

V takomto prípade sa takéto interpretačné vyhlásenie vníma ako súčasť komplexu dôležitého pre interpretáciu medzinárodnej zmluvy – popri preambule, hlavnom texte a prílohách. Je potrebné si uvedomiť, že ide o základné a univerzálne výkladové pravidlo, ktoré sa pri výklade zmluvy uplatňuje automaticky, a nie je teda podmienené interpretačnými ťažkosťami, pri ktorých nastupujú doplnkové prostriedky výkladu ustanovené v čl. 32 Dohovoru.

Keď sa teda vrátime na začiatok, vyjadrenia o tom, že nejaké vyhlásenia uplatnené zmluvnými stranami nikoho nezaujímajú, sú čiastočne pravdivé. Takýmito však určite nie sú interpretačné vyhlásenia, ktoré, ak sú učinené správne, sa pre výklad zmluvy a pochopenie jej celkových súvislostí (systematiky) stávajú dôležitou a užitočnou pomôckou. Alebo, použijúc komentár Komisie OSN pre medzinárodné právo, ktorá v roku 1966 spracovala návrh článkov budúceho Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, „nemožno na ne prihliadať iba ako na jednoduchý inštitút, ku ktorému sa uchyľuje s cieľom riešenia nejasností alebo nejednoznačností, ale ako na súčasť celkových súvislostí zmluvy, ktorého účelom je dosiahnuť obvyklý význam zmluvných výrazov“.

P. S.: V medzinárodnej zmluvnej praxi ide o pomerne rozšírený inštitút, ktorý nespôsobuje aplikačné problémy, a len Spojené štáty podľa Anthonyho Austa, významného britského internacionalistu, v rokoch 1975 až 1995 takéto vyhlásenia pripojili k ratifikačnej listine v prípade 28 bilaterálnych (!) zmlúv.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Obranná dohoda s USA

Komentáre

Teraz najčítanejšie