Denník N

Maďarské verejnoprávne médiá treba zmeniť od základu, hovorí maďarská reportérka Alinda Veiszer

Alinda Veiszer. Foto - FB AV
Alinda Veiszer. Foto – FB AV

Nezávislé médiá sú v Maďarsku ešte stále pestré, ale treba rozlišovať medzi novinármi a propagandistami, tvrdí Alinda Veiszer.

Magyar verzió itt.

Podporte spustenie maďarskej verzie Denníka N

Maďarské verejnoprávne médiá by bolo potrebné úplne prebudovať, tvrdí maďarská reportérka Alinda Veiszer, ktorá sa stala známou mediálnou osobnosťou ako novinárka verejnoprávnej televízie pred rokom 2010. Neskôr prestúpila do televízie HírTV, no aj z tej musela odísť z politických dôvodov. V posledných rokoch pracovala pre maďarské vysielanie RTVS Rádio Patria, v súčasnosti si už buduje vlastný podcastový kanál.

Z rozhovoru sa okrem iného dozviete,

  • ako sa zmenili maďarské verejnoprávne médiá v poslednej dekáde;
  • ako sa dostala Alinda Veiszer do RTVS a ako vnímala tamojšie prostredie;
  • aké útoky a pozitívne skúsenosti zažila na Slovensku
  • a ako vníma budúcnosť maďarských médií.

Vaše kariérne zmeny v posledných desaťročiach odzrkadľujú vývoj maďarských médií v tomto období. Od verejnoprávnej televízie po rôzne komerčné médiá až po dnešok, keď si budujete vlastný podcastový kanál. Na ktorých z týchto miest ste sa cítili najlepšie?

Všade som si vybudovala vlastný ostrovček. Vo verejnoprávnej televízii som začala robiť okolo rokov 2002 – 2003 a to bolo trošku ťažšie, lebo som bola začiatočníčka. Tam som však dostala aj svoju prvú reláciu a naučila som sa toho veľmi veľa. V HírTV som strávila jedno zo svojich najslobodnejších období, napriek príbehu tejto televízie, v ktorom je málo slobodných období. (Spravodajskú televíziu HírTV založil Fidesz Viktora Orbána, ale v rokoch 2015 až 2018 sa jej vlastník postavil proti vládnej moci a televízia fungovala kriticky; od roku 2018 je zase v rukách vlády. – pozn. red.) Rádio Patria prišlo do môjho života v najlepšej chvíli a aj tam som mohla robiť, čo som len chcela. Všade som si išla svoje a iba vtedy som sa necítila dobre, ak sa mi nepodarilo urobiť niečo, čo som chcela. Teraz pracujem úplne slobodne a nezávisle od všetkého, čo je tiež veľmi zaujímavé.

Aká bola nálada a odbornosť vo verejnoprávnej televízii pred rokom 2010?

Dostala som sa do verejnoprávnej televízie ako dvadsiatnička a vždy som pracovala v ozajstných komunitách. Keď som bola reportérkou politickej relácie s názvom Večer, mali sme tam veľmi silné zázemie, ale to isté sa vzťahovalo aj na Klubrádió, kde som kariéru začínala. V relácii Kultúrny dom som si nachádzala publikum ťažšie, ale potom prišla relácia Záverečná, a pritom napríklad aj historická relácia Prečo?. Celé hodiny sme sa rozprávali o našich respondentoch a veľmi veľa času sme venovali príprave. Pamätám si toto obdobie ako veľmi dynamické, keď sme v dobrom zmysle slova súťažili s inými redakciami. Vo verejnoprávnych médiách bola vždy dilema, do akej miery sa máme sústreďovať na sledovanosť a do akej miery na hodnoty. My sme sa sústreďovali na hodnoty a vzdali sme sa sledovanosti, čo možno nebolo správne rozhodnutie, ale bolo pohodlné a dodnes si toto obdobie veľmi závidím.

Pociťovali ste politický vplyv vo verejnoprávnej televízii?

Málokedy. Prichádzali skôr osobné prosby. Keď nám povedali, že musíme pozvať toho alebo toho, lebo je to niečí blízky človek, vždy sme mohli odpovedať, že dobre, ale potom pozveme aj takého hosťa, ktorého by ste vy asi nechceli. Nebola cenzúra, ale rokovania a mohli sme robiť dosť dobré relácie. Ani verejný život však nebol taký šialený ako dnes.

Sledujete ešte verejnoprávnu televíziu?

Nie, nemám s ňou nič spoločné. Občas zachytím memečká na internete, ktoré ma pobavia, ale my sme to robili ešte úplne inak. V relácii Večer sa nám stalo, že ministrovi školstva strčili pod nos uniknuté maturitné otázky deň pred maturitami. Alebo premiér po rozhovore kričal na chodbe, lebo sa mu nepáčili otázky. V západnej Európe by to tak nebolo alebo si aspoň myslím, že nie, ale aspoň sme sa mohli slobodne pýtať premiéra a jemu sa nepáčili otázky. Dnes si to vo verejnoprávnej televízii neviem predstaviť, a preto je pre mňa nezaujímavá. V žiadnej forme nekontroluje moc.

Portál szabadeuropa.hu zverejnil koncom roka 2020 sériu článkov o tom, ako sa manipuluje vysielanie maďarskej verejnoprávnej televízie. Aký je to pre vás pocit ako pre bývalú reportérku verejnoprávnej televízie stretávať sa s takýmito informáciami?

Stále mám emotívnu väzbu k verejnoprávnosti a chcela by som raz vybudovať dobre fungujúce verejnoprávne médiá v Maďarsku. Ak ešte mám ambície v médiách, tak toto. K zamestnancom verejnoprávnej televízie alebo k jej budove však nemám žiadny vzťah. Verejnoprávne médiá robia verejnoprávnymi ich hodnoty. K tomu, čo teraz vysielajú, nemám žiadny vzťah. Je mi ľúto tých, ktorí tam zostali a vzdávajú sa svojich zásad, lebo určite sú medzi nimi aj čestní odborníci. Verejnoprávne médiá však už dávno prekročili tú hranicu, pri ktorej sa k nim ešte možno hlásiť. Všetci žijeme pod finančným tlakom, ale ani tento argument nemôže všetko legitimizovať.

Ak by došlo k mocenskej zmene, automaticky by sa podľa vás zmenila atmosféra vo verejnoprávnych médiách alebo by zostali verné súčasnej moci?

Ťažko povedať. Dôležitou otázkou je, aké sú právne možnosti na vybudovanie nových verejnoprávnych médií. Vôbec neverím v to, že by sa čokoľvek mohlo zmeniť so súčasným vedením, garnitúrou a podporným personálom. Verejnoprávne médiá by sme mali postaviť na novom základe. Maďarské verejnoprávne médiá dnes nie sú schopné súťažiť s novými internetovými projektmi, podľa mňa má relácia Partizán väčšiu sledovanosť (politicko-spoločenský kanál známeho maďarského aktivistu Mártona Gulyása – pozn. red.), hoci ich rozpočty sa, jemne povedané, líšia. Takto je to neudržateľné, celé by to bolo treba prehodnotiť. Keď som bola v Anglicku učiť sa jazyk, stále som sledovala, ako na seba nadväzujú kanály BBC a s akou náročnosťou pracujú. Je ťažké vybudovať objektívne médiá, ale podstatné je, aby sme zaobchádzali s každým slušne a aby sme informovali a nie iba popularizovali politickú rétoriku jednej strany.

Podporte spustenie maďarskej verzie Denníka N 

Ak by vás po zmene vlády požiadali, aby ste pomohli s prestavbou verejnoprávnych médií, išli by ste do toho?

Od akejkoľvek vlády by som očakávala, že vypíšu normálny konkurz, do ktorého by som sa rada prihlásila so slušným tímom a s dobre napísaným projektom. A áno, chcela by som to vyhrať. Nechcem však, aby mi takúto funkciu ponúkol politik na zlatej tácke.

Od súčasnej opozície ste nedostali takúto ponuku v prípade, že vyhrajú voľby v apríli?

Nie, ale ani nemám takýto vzťah s opozíciou. S opozičnými politikmi sa stretávam iba náhodne a ani nechcem, aby mi to takto ponúkli. Nechcem, aby sa o všetkom opäť rozhodovalo takto klientelisticky. Nech vypíšu konkurz a nech sa rozhodne, kto má najlepšiu víziu. Musíme sa posunúť k meritokratickému modelu, ktorý sa zakladá na vedomostiach.

V roku 2019 ste začali pracovať pre Rádio Patria, teda maďarské vysielanie RTVS. Ako k tomu prišlo? Zavolal vám riaditeľ Attila Lovász a opýtal sa, či by ste nechceli robiť pre nich?

Áno, konkrétne takto. Nerozprávali sme sa predtým často, ale neboli sme si úplne cudzí. Opýtal sa, či by som nemala chuť pracovať pre nich – a ja som mala. Považovala som za super, že ešte existuje verejnoprávne médium, do ktorého ma volajú. Dodnes na mňa preto útočia. U propagandistov, ale aj na druhej strane vyvolalo veľmi ostré emócie, že pracujem pre zahraničné verejnoprávne médium. Ja som si to však užívala, lebo som mala voľnú ruku a podľa mňa vznikli skvelé veci. Budem za to navždy vďačná.

Vedeli ste niečo predtým o slovenských verejnoprávnych médiách?

Nie, postupne som sa s nimi zoznámila. Ja som bola predovšetkým externou dodávateľkou jednej relácie a bola som zodpovedná za svoju hodinu. Keď som sa spriatelila s kolegami, zistila som, že aj tu sú dobré veci i problémy. Zábavné bolo, že som bola práve v Bratislave, keď Attila (Attila Lovász, riaditeľ Rádia Patria – pozn. red.) robil rozhovor so Zuzanou Čaputovou po jej zvolení. Naučila som sa dve vety po slovensky a tie som jej vtedy povedala, čo bolo pre mňa fascinujúce, lebo v Maďarsku by sa to asi nemohlo stať.

Mali ste predtým nejakú väzbu na Maďarov žijúcich na Slovensku?

Nie, ale keď sa táto otázka stala pre mňa dôležitou, veľa som sa o tom rozprávala s inými a zistila som, koľko mojich respondentov má pôvod v tomto regióne. Spoznávala som čoraz viac kultúrnych súvislostí tejto oblasti. Vďaka Patrii som objavila spisovateľku Judit Kovács, ktorá napísala o tomto regióne trilógiu. Rozprávala som sa napríklad s historičkou Veronikou Gayer, ktorá skúmala príbeh košických poštárov. Táto práca mi do života priniesla nové farby.

V RTVS vypukla v roku 2018 veľká kríza, keď prepustili viacerých reportérov a konali sa aj protesty. Táto kauza sa dodnes úplne nevyriešila. Takéto udalosti sa k vám dostali? Pociťovali ste nejaký politický tlak, keď ste pracovali pre Patriu?

Keďže som pracovala pod maďarskou redakciou, takýto tlak som necítila. Ani sa necítim oprávnená hovoriť o tom, lebo tie pomery nepoznám tak dobre. Vnímala som však politickú rozpoltenosť, ktorá je v Maďarsku každodenná. Exportujeme to Maďarom žijúcim v zahraničí, čo je veľmi bolestivé. Cítila som to na Slovensku i v Rumunsku. Tieto deliace čiary rozdeľujú redakcie i rodiny. Sú aj takí, ktorí prichádzajú o svoje odborné hodnoty pre svoju politickú vernosť. Vnímala som aj problémy okolo svojej osoby, že čo to je, že táto liberálka sa tu objavila…

Toto vám hovorili aj do očí?

Nie, možno raz to bolo v jednom komentári. Skôr iba sprostredkovane. Niekde sa o mne niekto vyjadril tak, že som komunistickou členkou červenej osi. Stali sa takéto absurdné vec, ale to sa stáva, keď človek má svoj hodnotový svet. Cítila som v Patrii aj určitú neistotu, keď sa menilo vedenie. V skutočnosti sa však v Patrii nestalo veľa negatívnych vecí. Všimla som si tieto dve veci, ktoré rezonovali s mojimi domácimi skúsenosťami.

Vaše obecenstvo z Maďarska sledovalo vaše relácie v Patrii?

Najmä v severnom Maďarsku to mali možnosť počúvať, v Budapešti sa to nedá všade. Ja som dlho komunikovala, aby to počúvali aj na internete. Videla som aj to, že médiá v Maďarsku mi kradli témy z tejto relácie, čo nie je problém, lebo to naznačovalo, že odborná verejnosť to sledovala. Ja som tlačila na to, aby sme robili aj podcasty, lebo tým by sme sa mohli dostať k väčšiemu počtu ľudí po celom svete, ale v tom sme trošku zaostali. Preto som začala dávať svoje materiály aj na web. Je to dilema veľkej lode, lebo je ťažké takúto veľkú loď presunúť na kultúru podcastov.

Po dvoch rokoch teraz z Patrie odchádzate. Čo sa stalo?

Môj odchod nemá žiadne špecifické dôvody a je možné, že nejakú formu spolupráce zachováme. Nie je za tým nič osobné. Ide skôr o to, že by som chcela venovať viac energie svojmu vlastnému projektu. Mám 41 rokov a z toho som 21 strávila v maďarských médiách. Z týchto 21 rokov som robila 12 rokov týždenne aj štyri-päť veľkých rozhovorov. Vyžaduje si to veľmi veľa prípravy, veľmi rada idem do hĺbky. Radšej si prečítam päť kníh k jednému rozhovoru, to je už pre mňa dôležitejšie ako urobiť každý týždeň štyri-päť veľkých atrakcií.

V maďarských médiách je už dlhé roky veľká priepasť medzi vládnymi a nezávislými médiami. Môže sa to v dohľadnom čase zmeniť?

Nezmení sa to samo od seba. Je však dôležité, čo si myslíme o novinárčine. Jej dôležitou súčasťou je kontrola moci, otázka používania verejných peňazí. Slušné médium si drží odstup od politických predstaviteľov, ale má svoje hodnoty. Je fráza, že ako novinár nemôžeš mať za cieľ, aby si niekoho udržal pri moci. Môže však byť tvojím cieľom, aby si zistil čo najviac informácií a zdieľal ich s ľuďmi, pre ktorých to môže byť dôležité pri voľbách, ale pracujú napríklad ako učitelia alebo lekári a nečítajú správy celý deň. Tí, ktorí považujú za prirodzené, že svojou prácou pomáhajú politickej strane, nie sú novinári, ale propagandisti, ktorí to len tak neprestanú robiť. Netuším, čo by súčasná propaganda urobila v opozícii. Propaganda je inak veľmi málo účinná na to, koľko peňazí do nej dávajú. Bola by som zvedavá, či by vedeli prežiť, ak by žili z trhu. Podľa nákladov a sledovanosti nie. Podľa mňa je teda dosť ostrá hranica medzi novinárom a propagandistom a nezávislé médiá sú dosť pestré na to, aby pokryli hodnotové svety rôznych čitateľov, propaganda by nám teda vôbec nechýbala.

Nemyslíte si, že tento súčasný konflikt spôsobuje aj nezdravé zhrubnutie jazyka maďarskej žurnalistiky?

Áno, ale nemyslím si, že tento tón diktujú médiá, ony to skôr sledujú. Sú to predovšetkým voliči, ktorí používajú slová ako vlastizradca alebo nácko aj vtedy, keď je to zbytočné. Podľa mňa existuje u nezávislých médií aj slušná občianska žurnalistika, ktorá túto rétoriku nepreberá. Inde ju zas preberajú. Nemyslím si, že ide o všeobecný problém, v nezávislých médiách je podľa mňa slušná žurnalistika silnejšia.

Novinári portálu Index v roku 2020 opustili svojho vydavateľa a založili nový nezávislý portál Telex. Foto – Index.hu

Čoraz viac mediálneho obsahu sa sťahuje na internet, na YouTube a iné platformy. V akej miere je tento proces výsledkom politického tlaku a v akej technologických zmien?

Ťažko povedať, lebo tieto dva procesy prebiehajú súbežne. Je viac takých príbehov, keď niektoré redakcie stáli bližšie k vládnej moci, ale odtrhli sa od nej a založili si vlastné médiá. Nemohli by to však urobiť, keby sa internet takto nerozbehol. Je to príbeh médií ako Válasz Online alebo Magyar Hang, to je inak papierový týždenník, čo je takisto zaujímavé. Príbeh Telexu je tiež podobný v tom, že aj pri jeho vzniku zohrávala veľkú rolu politická snaha kontrolovať žurnalistiku a novinári, ktorí toho nechceli byť súčasťou. Tieto zmeny spôsobovali v každom prípade politické pohyby. Technologický pokrok iba umožnil, aby nebolo treba uzatvárať kompromisy, z ktorých má človek zlý pocit. Ja som na tieto redakcie hrdá a vždy im pomáham, ako môžem, všetkým by som to odporúčala.

Ďalšou úrovňou je, do čoho ste sa pustili aj vy, keď ste založili svoj vlastný podcastový kanál. Majú takéto alternatívne médiá taký dosah ako tie klasické? Kde vidíte svoj vlastný projekt v budúcnosti?

Je trošku vyčnievam z radu, lebo mám predplatiteľský projekt, kde obsah vidí iba ten, kto za to zaplatí. My nemáme žiadne iné zdroje, iba skupinu ľudí, ktorí pomáhajú. Toto nie je o veľkom dosahu. Veľký dosah môže prinášať voľne dostupný obsah, ako to robí napríklad Partizán, ale na to je potrebný väčší kapitál na začiatku. Potrebujeme divákov, ale potrebovali by sme aj tie spoločnosti, ktoré by vstúpili do financovania z viery v slobodné médiá.

Svoju súčasnú pozíciu vnímate ako slobodnú voľbu alebo ako pozíciu, do ktorej vás donútili?

Obidve naraz. Keď vidíte, že už nemáte kam ísť, môžete to ukončiť alebo uniknúť dopredu. Pre mňa už nezostala v Maďarsku žiadna televízna stanica, kde by sa mi oplatilo ešte niečo vyskúšať. Z tohto hľadiska som bola do tejto pozície donútená. Mohla by som sa však rozhodnúť aj inak, mala som tisíc možností a volali ma aj do redakcií. Povedala som však nie, lebo som nemala pocit, že by mi vedeli garantovať dlhodobú slobodu. Radšej som si zvolila skok do neznáma. Z tohto hľadiska to bolo slobodné rozhodnutie, na ktoré som hrdá.

Podporte spustenie maďarskej verzie Denníka N 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Viktor Orbán

Svet

Teraz najčítanejšie